Jura – vzostup titanov (4.)

polemika o názve – zmenšený Breviparopus – dlhokrký s kyjok – plejáda sauropodov

Vzostup titanov. Tento názov kapitoly či sekcie v sérii článkov o vývoji dinosaurov by sme mohli chápať v zmysle pokračujúceho trendu zväčšovania telesných veľkostí dinosaurov. Lenže stredná jura nepredstavila svetu podstatne väčšie zvieratá, než predchádzajúca spodná jura. Malý posun nastal medzi dravcami, o tých však bude reč neskôr, a beztak nešlo o podstatnú zmenu. Rovnaká situácia panovala aj medzi tyreoformi. Paradoxne, príliš nám nepodrástli ani sauropody. Väčšina z nich bola rovnako veľká ako spodnojurský barapasaurus.


Predpokladalo sa, že skamenelé odtlačky stôp z Maroka, opísané ako Breviparopus, reprezentujú zviera veľkostnej kategórie neskorších supersaurov. Avšak jeho rozmery boli výrazne nadhodnotené. Napríklad Guinnesová kniha rekordov pôvodcovi stôp prisudzuje dĺžku takmer 50 m. Takéto odhady však vychádzajú z veľmi často nesprávne uvádzanej dĺžky stopy zadnej končatiny, ktorá mala byť 115 cm dlhá. Toto číslo však v skutočnosti predstavuje dĺžku stopy prednej a zadnej končatiny dokopy! Ani šírka stopy 90 cm (nesprávne sa uvádza údaj hovoriaci okolo 50 cm) nie je práve výnimočná. Breviparopus bol tak podľa všetkého približne rovnako veľký alebo o niečo menší ako Diplodocus.

Vráťme sa však k otázke z úvodu. Prečo „vzostup titanov“? Dôvod je jednoduchý. Kým v spodnej jure predstavovala veľkostná kategória barapasaura (dĺžka 18 m) výnimku, v strednej jure sa stala štandardom. Nachádzame síce niekoľko výniemiek z tohto pravidla, napríklad len desaťmetrový čínsky rod Shunosaurus, tento tvor však na konci chvosta disponoval masívnym, ostňami opatreným kyjom z kostnej hmoty. Paradoxne, tento malý archaický sauropod patrí medzi najlepšie známe dinosaury strednej jury. Známych je viac ako 20 jedincov tohto rodu.

Archaické sauropody podstatne väčších rozmerov nachádzame napr. v Anglicku, odkiaľ je známy Cetiosaurus, ďalej z Južnej Ameriky (Patagosaurus), Nigeru (Spinophorosaurus). Posledne menovaný mal na konci chvosta taktiež nebezpečnú zbraň – pre zmenu to boli ostne ako u stegosaurov. Popri archaických sauropodoch sa vyskytovali aj vyspelejšie formy. Juhoamerická Volkheimeria javila znaky skupiny Macronaria, ktorá bola typická vysokými lebkami a hrubými, lyžicovitými zubami. Lapparentosaurus z Madagaskaru bol väčší a ešte vyspelejší, pripomínal žirafovitého brachiosaura a možno mu evolučne predchádzal.


Autor: Dušan Valent, obrázok Barapasaurus: http://en.wikipedia.org/wiki/File:Barapasaurus_DB.jpg

Jura – vzostup titanov (3.)

fosílny záznam ako problém – posledný prosauropod – dinosaurie antilopy

Tých približne 20 miliónov rokov, čo je časové rozpätie strednej jury, predstavuje veľmi vzrušujúce obdobie druhohôr, kedy sa objavovali mnohé vývojové vetvy dinosaurov, ktoré neskôr dosiahli búrlivého rozvoja. Zmienili sme obrnené dinosaury a platňochrbté stegosaury, a na rad ešte len prídu dlhokrké sauropody a dravé teropody. Častokrát sú však neskôr veľmi hojné skupiny, ako diplodocidy, rohaté ceratopsy a hrubohlavé pachycephalosaury, známe zo strednojurských usadenín len z veľmi chabých alebo (takmer) žiadnych dokladov. Viniť môžeme nedokonalosť fosílneho záznamu, ktorá je v tomto období pre suchozemské spoločenstvá živočíchov výraznejšia, než v neskoršej vrchnej jure.

To, čo zo strednej jury poznáme, nám okrem progresívnych nových skupín odhaľuje aj zvieratá, ktoré boli takpovediac pamiatkami na zašlé veky. Jedným z nich bol napríklad Yunnanosaurus. Tento archaický dlhokrký dinosaurus je zatiaľ najmladším známym prosauropodom. Na rozdiel od príbuzných rodov, ktoré ešte v spodnej jure vytvárali hojné populácie, prežil do strednej jury. Príčinu tejto výnimky z pravidla zrejme môžeme nájsť v jeho dentícii. Nedisponoval lístkovitými zubami, ale silnejšími, lyžici podobnými zubami, aké mali aj sauropody. Okrem toho bol veľmi veľký. S dĺžkou 13 metrov patrí Yunnanosaurus youngi medzi najväčšie známe prosauropody, a je takmer dvakrát väčší ako spodnojurský druh Yunnanosaurus huangi.

V rámci vtákopanvých dinosaurov stále nachádzame širokú paletu malých, behavých foriem. Vývojovo to boli zvieratá nie príliš vzdialené od lesotosaura, no objavovali sa už formy evolučne vyspelejšie, blízke skupine Ornithopoda, kam kedysi boli dokonca radené. Možno zmieniť napríklad rody Agilisaurus alebo Hexinlusaurus, oba z Číny, a dlhé v rozmedzí 1,5 až 2 metre. Toto boli skutočné dinosaurie antilopy. Statnejšie heterodontosauridy v nekompletnom fosílnom zázname strednej jury nenachádzame. Napriek tomu ich sa v neskorších obdobiach znovu objavujú.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Yunnanosaurus: http://sv.wikipedia.org/wiki/Fil:Yunnanosaurus_BW.jpg

Jura – vzostup titanov (2.)

nič nové, no určite hodné pohľadu – skromné počiatky ankylosaurov – dámy a páni, stegosaury! - čosi ako vojak určený na módnu prehliadku

Pokrytie tela pancierom v rôznych podobách sa objavilo už dávno pred dinosaurami, a vyskytovalo sa aj dávno potom, čo posledné nevtáčie dinosaury posledný krát vydýchli. Človeka zrejme najprv napadnú korytnačky, no už starobylé prvohorné obojživelníky či dokonca oveľa staršie praryby mali telo chránené pevnou kostenou hmotou. Alebo poďme rovno na samý počiatok kambria a rozprávajme o článkonožcoch – trilobitoch a iných. Týmto všetkým som chcel vlastne povedať len to, že pancier u dinosaurov nebol žiadnym myľníkom vo vývoji života, žiadnym neobyčajne originálnym evolučným vynálezom. No čo dinosaury s touto „otrepanou“ pomôckou na prežitie dokázali, si už pozornosť zasluhuje. Ak hádate, že mám na mysli veľkosť niektorých „výrastkov“ spomedzi obrnených dinosaurov, máte pravdu. Ibaže dinosaury, na vizuálnu stránku veľmi zaťažené zvieratá, do zbrojenia zatiahli aj úctyhodný prvok elegancie a pompéznosti v zmysle honosnej nádhery.

Stredná jura nebola až tak časom vzdialená od spodnej jury a tým pádom ani od prvotných obrnených dinosaurov. Prvotné obrnené dinosaury sa síce z fosílneho záznamu porúčali, no zanechali po sebe potomkov, stegosaury a ankylosaury. Tie, keďže boli len v počiatkoch vývoja, ešte zďaleka nedosahovali veľkých rozmerov (hanba im), no čo sa týka druhého hore uvedeného atribútu, stegosaury už čosi z neho naznačovali. Ankylosaury naproti tomu v strednej jure predstavovali len veľmi zriedkavý zjav. Z poznáme len dva ich rody – Tianchisaurus z Číny a Sarcolestes z Anglicka, a aj to len veľmi fragmentárnych pozostatkov. Ako ankylosaury reprezentovali viac-menej pokračovateľov takého typu obrnenia, akým disponoval spodnojurský Scelidosaurus. O raných ankylosauroch však viac niekedy nabudúce...

Stegosaury! Hoci ani tieto zvieratá ešte nedosahovali rozmerov či parádnosti vrchnojurských foriem, zo strednojurských usadenín sú lepšie známe než ankylosaury, a podľa všetkého sa vyskytovali hojnejšie. Na úvod treba okrem toho ešte povedať, že tradičný obraz stegosaurov v knihách a filmoch je pomerne skresľujúci, pretože je založený na pomerne netypickom stegosaurovi, ktorým bol, ironicky, samotný rod Stegosaurus. Podľa môjho osobného názoru to bol napríklad jeden z tých... ehm... nudnejších stegosaurov!

Strednojurské stegosaury, to je pojem, ktorý v chvíli, keď píšem tieto riadky, vlastne znamená Loricatosaurus, Huayangosaurus a niekoľko bližšie neurčených alebo neurčiteľných kostí navyše. Kým z neúplných pozostatkov vykopaných v Anglicku a Francúzsku známy Loricatosaurus (v minulosti známy ako Lexovisaurus) bol už pomerne vyspelým rodom, čínsky Huayangosaurus je známy z vyše poltucta jedincov a evolučne sa nachádza mimo hlavnej vývojovej vetvy ostatných stegosaurov, pravdedobne ako akási raná bočná vetva. Jeho telesná stavba tomu zodpovedá.

Typické stegosaury mávali predné končatiny výrazne kratšie než zadné, malé a úzke hlavy, kým na chrbte vysoké kostené pláty. Huayangosaurus nie. Hlavu mal v pomere k telu veľkú, so zubami aj na prednej časti hornej čeľuste. Predné končatiny mal takmer rovnako dlhé ako zadné. Azda to bolo prispôsobenie na beh, ktorého sa iné stegosaury vzdali, aby sa dokázali rýchlo otáčať okolo vlastnej osy počas zápasov, a tak šikovne zasadzovať hlboké rany ostňami na konci chvosta. Do obrazu ostatných stegosaurov tento živočích nezapadal ani malými kostenými plátmi, ktoré sa mu tiahli v dvoch radoch na chrbte. Nielenže boli nízke, ale aj úzke, prechodné medzi platňami neskorších stegosaurov a ostňami.

Máme teda malého – len čosi vyše štyroch metrov dlhého stegosaura, s malými kostenými plátmi na chrbte, veľkou hlavou a dlhými nohami. Žeby bol tým posledným, čo by si človek predstavil pri slovnom spojení pompézny stegosaur? Ako sa to vezme. V dvojrade kostených plátov, čo sa tiahli od krku až po druhú polku chvosta, mal Huayangosaurus nad bedrami dvojicu dlhých ostňov. Koniec chvosta niesol nebezpečnú zbraň typickú pre stegosaury – dva páry ostňov, a okrem toho, čosi netypické – kostený nadstavec na špičke chvosta. Najimpozantnejšie ostne mal tento tvor ale na pleciach. Z každého pleca mu vyrastal veľmi dlhý, špicatý osteň s plochou bázou. Boky chránil rad plochých kostených útvarov. Živý Huayangosaurus tak v malom naznačoval typ pestrej zbrojárskej ozdobnosti, aká sa ešte viac rozvinula u neskorších druhov.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Huayangosaurus: http://www.kheper.net/evolution/dinosauria/Huayangosaurus.jpg

Jura – vzostup titanov (1.)

spodnojurské dinosaury = vrchnotriasové dinosaury v inom šate – veľké zmeny v strednej jure – nové beštiárium

Začiatok jury možno v prípade druhového zloženia dinosaurov považovať za pokračovanie druhej polovice vrchného triasu. Zmeny, ktoré nastali, sa týkali predovšetkým nárastu hojnosti vtákopanvých dinosaurov, rozšírenia dinosaurej dominancie do zemepisných šírok, kde predtým dominovali krokodílom podobné plazy, a nárastu veľkých predátorov. Kým koncom triasu najväčšie mäsožravé ceolofyzoidy ako Gojirasaurus v dospelosti merali okolo 6,5 m, v spodnej jure už ich prasynovci alebo pravnúčatá ako Dilophosaurus prekonávali hranicu 8 metrov. Niektoré nájdené odtlačky stôp z tohto obdobia dokonca naznačujú existenciu ešte väčších dravcov!

Zmeny však nenastali len vo veľkosti, hojnosti a rozšírení dinosaurov. Objavili sa aj nové typy dinosaurov – obrnené tyreofory. Vyvinuli sa z behavých dvojnohých vtákopanvých dinosaurov, no zmohutneli, a telo si obalili kostenými doštičkami, plochými ostňami, či inými kostenými útvarmi. A videli by sme tiež nástup prvých skutočných obrov, ako barapasaura. Aj medzi veľkými dravcami sa objavili obmeny telesnej stavby. Paletu štíhlych dravcov s pretiahnutými nízkymi lebkami spestril o čosi pevnejšie stavaný Cryolophosaurus s vysokou lebkou. Ale stále, veľké a malé celofyzoidy ako dominantné dravce, dvojnohé prosauropody a štvornohé sauropody ako prevládajúce veľké dravce a popri nich malé vtákopanvé dinosaury, to je v hrubých rysoch to isté ako stav z vrchného triasu.

Stredná jura, geologické obdobie spred približne 179 až 161 miliónmi rokov, znamená veľkú zmenu. Žiadne pokračovanie dávnych čias, žiadne posledné púčiky starobylého, no vyschýnajúceho stromu, ale niečo ako korene, z ktorých prudko vyrastá nový strom dosiaľ nevídaných a neslýchaných rozmerov. Samozrejme, bez napojenia na minulosť by to nešlo. Strednojurké dinosaury majú svoj pôvod tých zo začiatku jury, no viac sa ponášajú na dinosaury obývajúce najslávnejšie obdobie najobrovitejších dinosaurov, vrchnú juru.
 

Ako dinosaurie beštiárium v strednej jure vyzeralo? Zabudnite na kostenými hrebeňmi vyčačkané veľké celofyzoidy aj na ich malých príbuzných! Zabudnite na kuriózne desaťmetrové dvojnohé bylinožravce s dlhým krkoom, prosauropody, a vyžeňte z pamäte aj Scelidosaura a jemu podobné prvotné experimenty s pancierom na tele dinosaura! Lúčte sa s primitívnymi sauropodmi, no a bizarné heterodontosaury už taktiež často neuvidíte, lebo sa odsunuli kdesi do pozadia – snáď do vyššie položených regiónov, ktoré sú vo fosílnom zázname veľmi zle zachovalé. Namiesto nich všetkých prichádzajú vyspelejšie sauropody a medzi nimi prví naslovovzatí titani snáď dvaapolkrát väčší ako ospevovaný spodnojurský Barapasaurus! Obrnené dinosaury prichádzajú s vylepšeným modelom na spôsob scelidosaura – vlastne s celou vývojou vetvou takýchto tvorov, ktoré nazývame Ankylosauria. Okrem toho sa objavili stegosaury – skutočne fascinujúce zvieratá z pohľadu skĺbenia premrštenej kostenej výzdoby a zdokonalenia spôsobu aktívnej obrany. Veľké dravce reprezentujú príznačne pomenované megalosauridy, malé dravce pre zmenu zástupcovia zmesi zástupcov z viacerých vývojových vetiev.

Ako k tejto zmene od spodnojurského spoločenstva dinosaurov k strednojurskému došlo, nie je známe. Fosílny záznam obdobia pred 195 až 180 miliónov rokov, ktoré predchádzalo strednej jure, je veľmi chudobný. Zo žiadneho iného úseku vlády dinosaurov nepoznáme tak málo dinosaurích kostí, ako práve z tohto. Pravda, neznamená to ich veľké vymieranie, ale skôr nepriaznivé podmienky pre zachovanie. Koniec-koncov, ani samotná stredná jura nie je oproti nasledujúcemu obdobiu dobre známa. Je to obrovská škoda, pretože práve vtedy sa pravdepodobne odohrali kritické kroky v evolúcii dinosaurov smerom ku vtákom. Tento proces tak musíme študovať na základe preživších foriem, na svoju dobu už archaických, ktoré si zachovali znaky dávnych predkov aj milióny rokov potom, ako sa stredná jura skončila.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Gojirasaurus:
http://www.redorbit.com/modules/reflib/article_images/66_f4e78553ada87ae3a7a74f09730eb256.jpg

Jura – hegemónia sa začína (7.)

o rôznorodosti sauropodomorfov – veľká (asi) novinka – obhajoba až chválospevy – o problémoch zaradenia

Možno skonštatovať, že z celkovej vchnotriasovej rôznorodosti dlhokrkých sauropodomorfov sa do spodnej jury preniesli všetky jej hlavné prvky. Pretrvali dvojnohé „klasické“ prosauropody typu plateosaura (v spodnej jure Massospondylus a spol.), a taktiež malé, ľahko stavané dvojnožce – Anchisaurus, ktorý nahradil primitívne tekodontosaury. Ďalej prežili primitívne sauropody typu antetonitra, zvyčajne dlhé okolo desať metrov (v spodnej jure napr. Tazoudasaurus z Maroka), malé päť-šesť metrové sauropody typu rodu Blikanasaurus pre zmenu vystriedal o niečo vyspelejší Vulcanodon zo Zimbabwe.

To, čo však laika na spodnojurských sauropodoch zaujíma najviac je, prirodzene, výskyt naozaj veľkých foriem. V tomto prípade nemusí ísť o jurskú novinku, keďže náznaky existencie sauropodov podobných či o niečo menších rozmerov máme už zo sklonku vrchného triasu. Ide o usadeniny z rovnakého miesta, odkiaľ pochádza primitívny sauropod Isanosaurus, z Thajska. Každopádne, vznik 18 metrového barapasaura niekedy pred 190 miliónmi rokov znamenal pre spodnojurský svet významnú udalosť.

Obrami už viac neboli len zvieratá vážiace približne toľko, čo dva slony (8 ton). Barapasaurus bol oproti nim ako zviera z inej dimenzie! Dobre, poviete si: 18 metrov nie je tak veľa oproti seismo- ultra- super- a iným megajašterom. Uvážte však: osemnásť metrov, to už je dĺžka, ktorú štandardne dosahovali veľké vrchnojurské sauropody. Navyše, treba vziať do úvahy skutočnosť, že kosti tohto giganta neboli zďaleka tak odľahčené ako u neskorších rodov. Stavce barapasaura boli takmer plné, proces vytvárania dutín sa u nich len začínal. Z tohto dôvodu tento raný behemot vážil úctychodných 50 ton. Aby ste ho prevážili, potrebovali by ste celé stádo dnešných slonov!

V Indii nájdený Barapasaurus je známy z viacerých jedincov, pričom nájdené kosti nezahrňujú pozostatky chodidiel a hlavy. Z toho, čo sa zachovalo, nie je celkom jasné postavenie zvieraťa v rámci systematiky sauropodov. Úzkymi krížovými stavcami pripomína primitívne a podstatne menšie spodnojurské sauropody z čeľade Vulcanodontidae, no stavbou ostatných chrbtových stavcov sa pre zmenu skôr ponáša na skupinu predovšetkým stredojurských cetiosaurov. Zároveň je celkom možné, že táto zmes vyspelých a primitívnych znakov dokladuje, že ide o vývojový medzistupeň medzi zmienenými skupinami.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Barapasaurus: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/1/13/Barapasaurus_DB.jpg

Jura – hegemónia sa začína (6.)

klub evolučných spáčov – hojnosť nasledovníkov plateosaura – o (dospelých) bábätkách prosauropodov – zopár prosauropodov navyše

V predošlej časti tohto seriálu bola načatá téma pomerne konzervatívnych dinosaurích skupín. Ich zástupcovia vrchnotriasové vymieranie, nezriedka hrôzostrašne až katastroficky vykresľované (či skôr skresľované), viac-menej odignovorali - aspoň čo sa týka vlastných evolučných zmien. Spomenuli sme si z nich menšie až stredne veľké celofyzoidy a sauropodomorfy na evolučnom rozmedzí medzi sauropodmi a prosauropodmi. Tento „klub evolučných spáčov“ teraz rozšírime o klasické prosauropody, dedičov a nasledovníkov mohutných vrchnotriasových plateosaurov. Aj keď, tak ako to u skupín s väčším počtom rodov býva, nejaké výnimky z tohto pravidla predsa len nájdeme.

Spomenutá všeobecná konzervatívnosť vývoja klasických prosauropodov zapríčinila, že telesný stavebný plán plateosaura sa veľmi hojne vyskytoval po území rozpadávajúceho sa prakontinentu aj začiatkom jury. Uloženiny južných končín Afriky napríklad dosiaľ vydali viac ako osem desiatok jedincov rodu Massospondylus. Tak ako plateosaurus, bol to dvojnohý bylinožravec, vybavený veľkými zahnutými pazúrmi na predných končatinách. Oproti svojmu staršiemu príbuznému mal o niečo kratšiu a masívnejšiu lebku, kým celková telesná stavba pôsobí skôr štíhle.

Nájdené pozostatky tohto rodu zahrňujú aj takmer vyliahnuté embryá. Malé kostričky ešte nemali zuby, čo znamená, že po vyliahnutí ich členovia vlastného druhu (možno priamo matka) istú dobu kŕmili. Prekvapivo, na rozdiel od dospelcov, bábätká masospondyla sa pohybovali štvornožky – okrem iného aj kvôli typicky bábätkovsky veľkej hlave. Krátkymi, vysokými lebkami s robustnou oblasťou brady sa ponášali skôr na lebky dospelých sauropodov, než na dospelých jedincov vlastného druhu. A to nie je prípad len mláďat masospondyla, ale aj mláďat ostatných prosauropodov, napríklad musasaura. Preto je pravdepodobné, že za vznikom ohromných sauropodov stál proces tzv. pedomorfózy – sauropody vznikli tak, že pri dospievaní si aj napriek rastu zachovali znaky mladučkých prosauropodov až do dospelosti. Inak povedané, sauropody boli vlastne evolučnou líniou „dospelých bábätiek“ prosauropodov.

Podobné a masospondylovi blízko príbuzné rody nachádzame okrem Afriky v Číne (Lufengosaurus), Argentíne (Adepapposaurus), či dokonca na Antarktíde (Glacialisaurus). Z ďalších spodnojurských prosauropodov stoja za zmienku minimálne desaťmetrový Jingshanosaurus a o Yunnanosaurus, ktorý mal podľa všetkého hrubé, lyžicovité zuby, tak ako niektoré neskoršie sauropody. Je možné, že práve vďaka tejto adaptácii dokázal ako zatiaľ jediný známy prosauropod prežiť až do obdobia strednej jury.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent,
Foto: Massospondylus: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/common/2/29/Massospondylus_BW.jpg

Jura – hegemónia sa začína (5.)

repetitio est mater studiorum - konzervatívci praveku – čo sa nemusí stať, keď sa vyvinie niečo nové-preborné – podoba starých čias

Videli sme už, ako sa začiatkom jurskej periódy rozbujneli evolučné línie vtákopanvých dinosaurov, a aj to, ako sa medzi dravými dinosaurami zo skupiny Coelophysoidea objavovali oproti triasu trochu väčšie alebo aj mohutnejšie druhy. Niektoré z nich prvkami anatómie pripomínali v neskorších geologických obdobiach prevládajúce skupiny Teranurae alebo Ceratosauria. Malé dravé dinosaury sa naproti tomu nešli evolučným novátorstvom práve pretrhnúť; ich vývoj prebiehal skôr konzervatívne. Niektoré rody prežili ešte z triasu (Coelophysis), ostatné oproti tým triasových vývojovo výrazne nepokročili.

Podobnú situáciu nachádzame u niektorých skupín dlhokrkých dinosaurov – sauropodomorfov. Spomedzi rodov na rozmedzí medzi vyspelými sauropodmi a primitívnejšími sauropodorfami do jury prežil napríklad veľký juhoafrický Melanorosaurus. Po jeho boku žil podobný Aardonyx, s pohybovým aparátom kdesi na prahu skutočnej „štvornohosti“. Pretože kým sauropody sú typické výlučne štvornohým pohybom, prosauropody typu plateosaura mali predné končatiny vyvinuté tak, že za žiadnych okolností nemohli slúžiť ako opora pri chôdzi. Predné končatiny ardonyxa však boli pevne stavané – predovšetkým predlaktia, a stupaje boli schopné čiastočnej rotácie. Keďže nesmerovali priamo dopredu, ako pomôcka pri kráčaní neposlúžili najlepšie, ale aspoň tak akurát, aby zviera prežilo.

Pravda, skutočné úplne štvornohé sauropody nachádzame už v podstatne (o 20 miliónov rokov) starších usadeninách než sú tie, v ktorých ležali kosti ardonyxa. Ardonyx nebol priamym predkom týchto zvierat. Predstavuje po evolučnej stránke konzervatívnu vývojovú líniu, ktorá si zachovala znaky dávnych predkov napriek tomu, že niektoré príbuzné druhy výrazne pokročili. Pamätajme, to, že v rámci nejakej skupiny vznikne vyspelejšia (správne: odvodenejšia) forma a rozmnoží sa, nemusí znamenať, že všetky ostatné, ktoré touto evolučnou zmenou neprešli, nevyhnutne v rovnakom čase vymrú.

Ďalším rodom z prechodného stupienka medzi sauropodmi a prosauropodmi je Anchisaurus. Pred 200 až 190 miliónmi rokov obýval územie dnešného východu USA. Výzorom pripomínal archaické primitívne sauropodomorfy, ktoré ešte bývali malé, dvojnohé, a tak trochu podobné dravým dinosaurom. Lenže tieto zvieratá, za všetky spomeňme aspoň rody Thecodontosaurus a Pantydraco, vymreli koncom triasu. Anchisaurus, hoci im bol podobný, sa nachádzal na rodostrome dlhokrkých dinosaurov oveľa vyššie. Podľa niektorých vedcov dokonca reprezentuje archaickú formu skutočného sauropoda! Je nesporné, že od typických prosauropodov (Plateosaurus a spol.) sa odlišoval nie lístkovitými, ale mocnejšími lyžicovitými zubami, ktoré mal v čeľustiach zasadené o niečo riedkejšie.


Svojho času to bol perfektne všeobecne prispôsobený (tzv. generalista) dinosaurus. Bol rýchly, dokázal sa vzpriamiť a hlavu natiahnuť ku pomerne vysokým rastlinám, a taktiež dokázal vyhrabať podzemné časti rastlín veľkými pazúrmi na palci predných končatín. To všetko pri telesnej veľkosti okolo dvoch metrov, či v prípade jedného druhu niekedy vyčleňovaného do samostatného rodu Ammosaurus, aj dvojnásobne väčšej.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Anchisaurus: http://www.rareresource.com/images/anchisaurus.jpg

Jura – hegemónia sa začína (4.)

trochu (pre)historického kontextu – prišelec v starom známom kabáte – náznak budúcnosti – pravá tvár celofyzoidov

V triase sa dravé dinosaury – teropody vyskytovali najčastejšie v podobe malých až stredne veľkých dravcov. Napriek tomu už veľmi skoro dosiahli niektoré veľké variety rodu Herrerasaurus dĺžku šiestich metrov, čím sa vyrovnali väčšine hrozivých krokodílom podobných rauisuchianov, ktoré v tých časoch predstavovali najväčšie suchozemské mäsožravce. Kým však tieto rozmerné a nemotorné štvornožce v priebehu vrchného triasu strácali pozície predovšetkým v stredných zemepisných šírkach (napr. od stredného noriku v nemeckých súvrstviach), veľkých dravých dinosaurov neustále pribúdalo. Až 6 m. a niekedy aj viac dlhé rody týchto zvierat poznáme zo záznamu skamenených odtlačkov stôp a aj z kosterného záznamu. Niekedy sa vyskytovali s poslednými a najväčšími z rauisuchianov (Zupaysaurus, Argentína), inokedy sa vyskytovali niekde v blízkosti ekosystémoch týmito zvermi obývanými, ale nezasahovali naň (Gojirasaurus, USA). Na území dnešnej Európy však napríklad utvorili celú sukcesiu dominantných dravcov (Halticosaurus – Liliensternus – Lophostropheus).


Začiatok jury už o krvilačné krokodílom podobné obludy ochudobnený, no medzi veľkými dravými dinosaurami naďalej dominovali rovnaké typy ako koncom triasu. Stále boli štíhle, s pomerne nízkymi hlavami a predĺženými krkmi. No viaceré javili už viaceré pokročilé anatomické znaky, ktoré ich spájajú s vyspelejšími dravými dinosaurami (takéto vyspelé formy radíme do čeľade Dilophosauridae). Jedným z takýchto tvorov bol napríklad severoamerický Dilophosaurus spred 200 až 190 miliónov rokov. Ako dospelec mohol merať 7 až 8 metrov, pričom charakteristický bol dvojicou polkruhovitých kostených hrebeňov na hlave. Ich účel bol zrejme predovšetkým vizuálny, slúžiaci na upútanie pozornosti samíc, a je pravdepodobné, že preto boli pestro sfarbené. Ďalšou výraznou črtou dilofosaura je zárez v hornej čeľusti, čím pripomína krokodíla. Mohol mu uľahčovať lovenie malej koristi, napr. zástupcov bujnejúcej vývojovej vetvy vtákopanvých dinosaurov. Či si dilofosaurus trúfol aj na veľké zvieratá je otázne. Jeho čeľuste sa zdajú byť na zápas so statným poltonovým alebo ťažším dinosaurom prislabé. Ak k niečomu podobnému vôbec došlo, dilofosaurus pravdepodobne útočil predovšetkým veľkými pazúrmi vybavené predné končatiny.

Čo sa stavby tela týka, evolučnou novinkou medzi dravými dinosaurami bol dilofosaurov blízky príbuzný – Crylophosaurus. Tento dravec žil v približne rovnakom čase ako dilofosaurus, no na opačnom konci sveta, na území dnešnej Antarktídy. Dosahoval dĺžku približne 6,5, lenže oproti rodu Dilophosaurus bol podstatne mohutnejší. Vážil azda viac ako pol tony, takže asi o tretinu viac, ako jeho severoamerický náprotivok. Taktiež disponoval kosteným hrebeňom, no ten kryolofosaurov bol len jeden a smeroval plochou dopredu, nie doboku. Vlastne celá hlava zvieraťa sa od dilofosaura výrazne odlišovala, pretože lebka bola vysoká a oveľa viac pripomínala vyspelejšie a neskoršie jurské dravce typu alosaura. Napriek tejto podobnosti zostávala stavba končatín krylofosaura stále primitívna.

Kombinácie vyspelých a archaických znakov v dilofosauridoch (okrem hore zmienených sem patrí napr. triasový Zupayasaurus a spodnojurské Dracovenator a „Dilophosaurus“ sinensis) robia z tejto skupiny pravdepodobne zárodok vývojovej vetvy veľkej skupiny dravých dinosaurov Tetanurae. Celkovo tak môžeme celofyzoidné dravé dinosaury (Coelophysis, Dilophosauridae a podobné) považovať za akúsi stonku vývojového stromu, ktorá viedla k rôznym vyspelejším formám.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Halticosaurus: http://www.dinosaurierarten.de/dinosaurier_halticosaurus.gif

Jura – hegemónia sa začína (3.)

kostené doštičky namiesto dlhých nôh – drobný, rýchly, obrnený! - premiéra ťažkoodencov – uvoľnenie miesta vyspelejším

Trend zväčšovania telesných rozmerov nenastal len medzi dravými dinosaurami a (samozrejme, v najväčšej miere) sauropodomorfami. Vtákopanvé dinosaury sa mu v rámci obsadzovania ekologického priestoru taktiež nevyhli. Už medzi primitívnymi druhmi typu malého lesotosaura nachádzame dvakrát väčšie formy ako napr. v rovnakom čase a v rovnakom regióne žijúci rod Strombergia. U iných vtákopanvých bol rast telesnej veľkosti sprevádzaný vznikom a rozmachom telesného obrnenia v podobe kostených štítkov, ktoré sa tiahli od krku cez chrbát až po chvost. Objavenie sa týchto útvarov vlastne predstihuje samotné zväčšovanie telesnej veľkosti, pretože severoamerický Scutellosaurus, približne rovnako starý ako lesotosaurus, meral len poldruha metra. Na rozdiel od rýchlikov typu lesotosaura, ktoré v mnohých smeroch pripomínal, však mal kratšie a pevnejšie nohy. Je teda možné, že kostená ochrana bola medzi primitívnymi vtákopanvými dinosaurami akousi alternatívou ku rýchlemu behu ako metódou záchrany pred tesákmi krvilačných dinosaurích príšer.

Kostené doštičky v koži skutellosaura vytvárali akýsi prototyp neskoršieho brnenia živých tankov ankylosaurov. A už v tomto ranom prevedení nešlo len o monotónne výrastky! Kým niektoré boli široké, ploché a ponášali sa na hrbole, iné vyčnievali ako predchodcovia ostňov či tŕňov. Vďaka nim dokázal skutellosaurus svojím mimoriadne dlhým chvostom uštedriť bolestivé rany aj viacnásobne väčšiemu dravcovi. Stredne veľké dravce pravdepodobne v mnohých prípadoch odradilo už len samotné kostené brnenie.

Omnoho väčší a podstatne mohutnejší bol v Anglicku a Arizone (USA) nájdený Scelidosaurus. Od rypáka po špičku chvosta mohol merať viac ako 4 metre, pričom jeho hmotnosť sa pohybovala okolo 150 - 200 alebo aj viac kilogramov. Scelidosaurus už oveľa viac pripomínal neskoršie ankylosaury. Pohyboval sa zrejme predovšetkým štvornožky, hoci schopnosť dvojnohého pohybu ešte úplne nestratil. Ďalej sa u neho výrazne zvýšil počet a aj veľkosť kostených štítkov v koži. Stal sa jedným z najskorších skutočných „ťažkoodencov“, a veľké problémy uloviť ho mali nepochybne aj tie najväčšie mäsožravé celofyzoidy, aké po vtedajšom svete kráčali.

Ako sa ale objavovali prvé mohutné dravé dinosaury, evolúcia týchto raných obrnených dinosaurov musela napredovať. Preto sa už v strednej jure nestretávame so zvieratami typu scelidosaura alebo skutellosaura (čiže primitívnych zástupcov skupiny Thyreophora), hoci v predchádzajúcej spodnej jure existovalo prinajmenšom šesť rodov týchto zvierat. Namiesto nich nachádzame pokročilejšie druhy, ktoré obranu pred dravcami pomocou kostených výrastkov dotiahli o krok ďalej.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Scelidosaurus: maxmagnusnorman.com

Jura – hegemónia sa začína (2.)

zabrdnutie do predsudkov – miniatúrny bežec – dinosaurus s klami – dlhodobo životaschopné

Azda do rovnakej miery, ako niekto považuje primitívne (či skôr bazálne, keď chceme byť presnejší a zároveň znieť múdrejšie) vtákopanvé dinosaury za výzorov nezaujímavé, pretože boli malé, a akosi hladké – bez tŕňov, rohov, golierov a kostených hrebeňov; sú tieto zvieratá dôležité práve pre vznik populárnych nositeľov tŕňov, rohov, golierov a kostených hrebeňov. Ich evolučnú pozíciu by sme mohli prirovnať ku stonke, z ktorej sa postupne odštiepovali jednotlivé výhonky, čiže vývojové cesty. Pritom predsudok, že ide o nezaujímavé zvieratá „na jedno kopyto“, nemožno v žiadnom prípade považovať za oprávnený! Ako nedávno ukázal nález výborne zachovalého rodu Tianyulong, neboli to len telá vtákovitých dinosaurov či rohatých dinosaurov, z ktorých vyrastal pokryv vpodobe rôznych štetinatých štruktúr alebo peria. Tento typ kožných výrastkov bol medzi dinosaurami tak rozšírený, že siahal až k samým evolučným počiatkom ich rodostromu!

Z raných vtákopanvých dinosaurov spodnej jury sú najlepšie doložené rody Heterodontosaurus a Lesothosaurus. Oba žili v približne rovnakom čase pred 195 až 190 miliónmi rokov a sú známe z južnej Afriky (Juhoafrická republika resp. Lesotho). Oba taktiež dosahovali len malých rozmerov - dĺžku nanajvýš 1,2 metra.


Ľahko stavaný Lesothosaurus bol vďaka veľmi dlhým nohám excelentný bežec. V porovnaní s ostatnými výlučne dvojnohými vtákopanvými dinosaurami mal predné končatiny neobyčajne krátke a opatrené len malými dlaňami. Hoci išlo o veľmi primitívne zviera, oproti trisovému pisanosaurovi už mal oveľa vyspelejšiu stavbu panvy. Kým lonová kosť pisanosaura ešte podľa všetkého smerovala dopredu, u lesotosaura smerovala dozadu, tak ako je pre vtákopanvé dinosaury typické. Smerovanie lonovej kosti dozadu možno považovať za veľmi výhodnú adaptáciu pre dvojnohého bylinožravca. Umožňuje totiž zväčšiť rozmery tráviacej sústavy, čím sa dosahuje lepšie trávenie rastlinnej potravy, za získania väčšej stability vďaka posunu ťažiska.

Heterodontosaurus bol podstatne mohutnejší ako lesotosaurus. Mal taktiež väčšie a silnejšie predné končatiny s veľkými dlaňami a výrazným pazúrom na palci. Naznačuje to možnosť, že zviera dokázalo dobre hrabať. Výrazným znakom heterodontosaura bola jeho pomerne rozmerná hlava s klami v čeľustiach. Využitie mohli mať kly rôzne – od súbojov v rámci druhu, obranu pred dravcami alebo okrasu, s ktorou sa samci predvádzali pred samicami. Zaujímavé je, že kly mali aj mláďatá.

Hoci sú zvieratá typu heterodontosaura a lesotosaura najlepšie a najhojnejšie doložené práve zo spodnej jury, existencia ich evolučných vetiev spodnou jurou neskončila. Heterodontosauridy nachádzame aj v uloženinách z vrchnej jury (slávne morrisonské súvrstvie), dokonca aj zo spodnej kriedy, uložených celých 75 miliónov rokov neskôr, ako tie sedimenty, v ktorých ležia pochované kosti heterodontosaura. Na druhej strane, primitívne vtákopanvé dinosaury na podobnej evolučnej úrovni ako lesotosaurus sa miestami nie práve ojedinele vyskytovali aj v strednej jure, a prežili prinajmenšom do vrchnej jury (Othnielosaurus).

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Lesothosaurus: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/3/3d/Lesothosaurus_dinosaur.png/800px-Lesothosaurus_dinosaur.png

Jura – hegemónia sa začína (1.)

déja-vu v rámci úvodu – pár všeobecných slov s jurskou tematikou – čo nové, teropody? - dlhokrké úspechy – navnadenie s prísľubom Ornithischia

Veľké hromadné vymieranie na konci prvej periódy druhohôr, triasu, znamenalo koniec existencie pre mnohé dovtedy hojné skupiny organizmov. Vymizli napríklad pre stratigrafiu predchádzajúcich geologických období dôležité morské chordáty - konodonty, a došlo tiež ku kríze amonitov, alebo zdecimovaniu obojživelníkov. Zo suchozemských živočíchov boli okrem iného ťažko postihnuté aj krokodílovité plazy krurotarziany. Spomedzi nich prežila do jury len vývojová vetva vedúca ku dnešným krokodílom. Ostatné formy, ešte 15 miliónov rokov pred koncom triasu tvarmi tela, veľkosťou i ekológiou rozmanitejšie než dinosaury, vymreli, a ich miesto zaplnili práve... dinosaury.

Ťažko povedať, či išlo o zmenu náhlu, alebo postupnú, v priebehu dlhých miliónročí. Napríklad, čo sa suchozemských živočíšnych spoločenstiev týka, tie sú za posledné milióny rokov triasu v usadeninách stupňa rét doložené oproti predchádzajúcemu noriku len chabo, a predovšetkým prostredníctvom skamenelých stôp. Náleziská 10-5 miliónov rokov staršie než hranica trias/jura však ukazujú, že v tom čase by sme dominanciu krokodílovitých krurotarzianov našli iba na území dnešných USA. V iných kútoch sveta boli hlavnými veľkými bylinožravcami dlhokrké dinosaury sauropodomorfy. A prinajmenšom na niektorých miestach dnešnej Európy (Nemecko), dinosaury ovládli aj pozíciu hlavných veľkých predátorov.

Zmeny vo zvieratstve neskorého triasu, ktoré sa dovŕšili v jure, tak možno prebehli pomerne plynule. Rovnakým spôsobom, pomaly (pravda, pomaly v geologickom ponímaní času!) a priebežne, sa menilo aj podnebie, ktoré sa predovšetkým vo vyšších zemepisných šírkach stávalo vlhkejším a priaznivým pre státisíce ton biomasy ihličnatých rastlín, dominujúcich jurskej flóre. Začiatkom jury sa ďalej dovŕšil prerod kedysi jedinej svetovej pevniny Pangey na dve pevniské masy: severnú Lauráziu (Severná Amerika, Európa, Ázia bez Indie) a južnú Godnwanu (Južná Amerika, Antarktída, Austrália, Afrika, India). A, ako inak v druhohorách, bolo teplo bez trvalej ľadovej pokrývky na póloch – kde sa, mimochodom, vlastne žiadna väčšia pevnina nenachádzala.

Spodná jura, ktorá sa začala pred približne 200 miliónmi rokov a trvala 27 miliónov rokov, svojou tvárou veľmi pripomínala predchádzajúci vrchný trias. Ešte stále bolo pomerne sucho a zloženie živočíšstva taktiež vo viacerých rysoch pripomínalo zrkadlovitý odraz predchádzajúceho geologického obdobia. Najväčšími dravcami, ba vlastne najrozšírenejšími a najhojnejšími dravcami všetkých váhových či veľkostných kategórií, boli tropody zo skupiny Coelophysoidea, čiže pokračovatelia stredne veľkého rodu Coelophysis, alebo prvých „malých obrov“ z rodov Liliensternus alebo Gojirasaurus. Tieto stavbou tela pomerne konzervatívne predátory (nízka hlava, dlhý krk, ľahké telo, behavé zadné nohy) teraz nenachádzali konkurenciu v podobe neokrôchaných behemotov z radov krokodílových krurotarzianov – rauisuchianov. Ich evolúcia pokračovala, vznikali formy o niečo väčšie než triasové, ale aj podstatne mohutnejšie. Ďalej sa rozvíjali samozrejme aj malé či stredne veľké druhy. V konečnom dôsledku došlo v spodnej jure ku vzniku dvoch veľkých vývojových vetiev dravých dinosaurov: ceratosaurov a tetanurov.


Medzi bylinožravcami naďalej kraľovali dlhokrké sauropodomorfy. Zanikli síce niektoré ich bočné vývojové vetvy, a medzi nimi napríklad aj Plateosaurus a jeho najbližší príbuzní, či Riojasaurus a spol, na druhej strane sa však rozmáhali iné skupiny. Medzi nimi stredne veľké a skôr útlejšie massospondylidy, o niečo menšie anchisaury, trochu výzorom podobné skorým a veľmi primitívnym sauropodomorfom, anatomicky však oveľa vyspelejšie – pravdepodobne len využívali rovnaký ekologický priestor. Obe tieto skupiny zrejme predstavovali predovšetkým dvojnohé živočíchy. Okrem nich sa rozvíjali viaceré štvornohé varianty, a to hlavne spomedzi vyspelejších sauropodov. Hoci zvyčajne dosahovali stredných veľkostí asi 5 -9 m, čoraz hojnejšími sa stávali pätnásť- až dvadsaťmetrové rody, ktoré stelesňovali všetku dôstojnú obrovitosť, s takou samozrejmosťou spájanú so slovom dinosaurus.

Výraznou a dôležitou zmenou oproti jure bol nástup vtákopanvých dinosaurov. Niektoré malé, behavé formy, predtým vzácne, dali vzniknúť prvým panciernáčom, iné prežili v podobnej fazóne, v akej sa vyskytovali v triase. Lenže už podstatne hojnejšie. Ale aby sme sa tu príliš nezabávali, poďme poporiadku...

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Liliensternus: http://www.dinosaurfact.net/Pictures/Liliensternus.jpg

Trias – nástup k vláde (4.)

trpezlivosť veľké sauropodomorfy prináša – plateosaurus, plateosaurus, plateosaurus! - prostoduché vymenovávanie – odôvodnenie prostoduchého vymenovávania (výhovorka zaň)

Niekoľko geologických období uplynulo odkedy žili prvé štvornožce schopné pohybu po suchej zemi. Za ten čas, približne 150 miliónov rokov, sa objavili v rámci celkom odlišných skupím stavovcov rôzni obry, ktorí hmotnosťou svojej telesnej masy pokorili hranicu jednej tony. Boli medzi nimi vzdialení príbuzní korytnačiek skutosaury, niektoré bočné vývojové vetvy preddruhohorných cicavcovitých plazov, alebo triasoví zástupcovia cicavcom príbuzných dicynodontov. Pravda, celých 150 miliónov rokov trvalo, kým sa objavili prví giganti, ktorí túto hranicu pokorili niekoľkonásobne. Z ľudského hľadiska môže stopäťdesiat tisícok tisícročí pripadať ako večnosť, lenže práve toľko času evolúcia potrebovala na postupné hromadenie telesných adaptácií, vo vzájomnej súčinnosti umožňujúcich vznik skutočných zvieracích titanov. Výkonný metabolizmus, pľúcne vaky, vzpriamené končatiny, rýchly rast - to boli najdôležitejšie z nich. A nachádzame ich všetky u sauropodomorfov.

Plateosaurus je z triasových sauropodomorfov preštudovaný najlepšie. K dispozícii máme pozostatky viac než sto jedincov z rôznych kútov Európy – z Nemecka, Francúzska, Švédska, Nórska, Švajčiarska a Grónska. Jeho hromadné výskyty na náleziskách bývajú tradične považované za dôkaz života v stádach, no podľa niektorých vedcov môže ísť o samotárske jedince, ktoré zahynuli vo vyššie položených územiach, a do nížin boli len „spláchnuté“ občasnými silnými prívalovými povodňami. Tomu by nasvedčoval aj pomerne veľký rozptyl jedincov na niektorých náleziskách, nie práve typický pre hromadný úhyn stáda.


Hoci to na mnohých rekonštrukciách môže tak vyznieť, Plateosaurus nebol typickým primitívnym (bazálnym) sauropodomorfom. Malá hlava, dlhý krk, veľké telo a predné končatiny s trojicou veľkých pazúrov sú znaky pre triasové sauropodomorfy časté. Štúdie predných končatín plateosaura však odhalili, že neboli schopné vytočenia dlaňami ku zemi, takže neboli vhodné na bežnú chôdzu. Zároveň neboli vhodné ani na žiaden iný typ chôdze – napr. našľapovanie na kĺby prstov.

Ďalšou zaujímavosťou o plateosaurovi je rozmanitosť veľkosti. Variabilita prírastkov kostnej hmoty na kostiach naznačuje premenlivosť rýchlosti rastu v závislosti od prírodných podmienok. Niektoré jedince tak dosiahli dospelosť ani nie päťmetrové. Iné merali desať metrov a boli tak osemkrát ťažšie – vážiť mohli tri či štyri tony.

Len v rámci Európy nachádzame viacero ďalších veľkých sauropodomorfov – napríklad ako plateosaurus približne rovnako staré a podobne rozmerné rody - Ruehleia a Camelotia, či o niečo mladšie a menšie rody Sellosaurus a Efraasia. V Južnej Amerike sa vyskytovali ešte väčšie, 10 až 12 metrové rody Riojasaurus a Lessemsaurus. V južnej Afrike bol vo vrchných elliotských vrstvách neistého vrchnotriasového veku nájdený ešte väčší, výlučne štvornohý Antetonitrus a približne osemmetrové rody Plateosauravus a Melanorosaurus. Z Thajska pochádza azda rovnako veľký Isanosaurus (nájdené pozostatky patria 6,5 m dlhému, nedospelému jedincovi). Popri týchto veľkých a, čo je dôležité podotknúť, vo viacerých prípadoch veľmi hojných sauropodomorfoch, z ktorých minimálne Antetonitrus a Isanosaurus už patrili do skupiny Sauropoda, existovalo viacero malých alebo stredne veľkých rodov - ako napríklad Thecodontosaurus a Pantydraco (oba Európa), Blikanasaurus (Afrika), Coloradisaurus a Mussasaurus (oba Južná Amerika).

Predchádzajúci odstavec možno vyznel ako prostoduché vymenovávanie. Po pravde, ničím iným ani nie je. Nepochybne by bolo zaujímavé venovať sa jednotlivým v ňom uvedeným „menám“ podrobnejšie. Nazdávam sa ale, že pre účely týchto článkov postačí zistenie, ktoré sa snaží predchádzajúci odstavec nepriamo navodiť, a tým je, že sauropodomorfy boli počas druhej polovice mimoriadne úspešné zvieratá ako do počtu rodov, tak do veľkostnej rozmanitosti a hojnosti v rámci jednotlivých ekosystémov. Až na niektoré regióny (časti dnešnej Severnej Ameriky) bola ich vláda koncom triasu medzi bylinožravcami taká jednoznačná, že by sme túto kapitolu vo vývoji života mohli so štipkou zveličenia nazvať érou sauropodomorfov.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Plateosaurus: www.dinosaurfact.net/Pictures/Plateosaurus.jpg

Trias – nástup k vláde (3.)

náhrada za rauisuchiany? - začiatky veľkých dravých dinosaurov – štíhle a vrtké – európske celofyzoidy – Zupaysaurus a Gojirasaurus

Prvé dinosaury, to boli útle všežravce behajúce po dvojici dlhých zadných končatín. Začiatkom vrchného triasu vytvorili v niektorých kútoch Zeme viacero hojných dvoj- až trojmetrových foriem, či už rastlinožravých alebo mäsožravých. Ako vrchný trias pokročil, bylinožravé dlhokrké druhy (sauropodomorfy) bežne dosahovali hmotnosti niekoľko sto až niekoľko tisíc kilogramov, kým dravce, hoci už zväčša zastúpené inou vývojovou vetvou než predtým, zostávali hojné predovšetkým vo veľkostnej kategórii vlka. 

Niekde, napr. v rámci horninových sledov v USA, záznam fosílnych stôp svedčí o absencii väčších dravých dinosaurov. Situácia tu mení až na prahu spodnej jury, z geologického hľadiska krátko po vymretí predtým hojných krokodílovitých plazov. Niektorí vedci, ako napríklad profesor Paul Olsen, preto prišli s hypotézou, že pomerne veľké dravé dinosaury sa objavili až po vymretí dovtedy prevládajúcich veľkých dravcov zo skupiny Rauisuchia. Iní paleontológovia však upozornili na prítomnosť dravých dinosaurov z vrchného triasu, ktoré veľkosťou pripomínali alebo sa dokonca rovnali ich spodnojurským nasledovníkov. Patrí k ním aj jeden z najstarších a najprimitívnejších dinosaurov, Herrerasaurus spred 228 miliónov rokov. Tento pomerne hojný živočích zvyčajne dorastal do dĺžky zhruba tri metre, poznáme ale aj jedinca rovnakého rodu aj druhu, ktorý bol takmer dvojnásobne väčší. Tento nález nielenže dokazuje prítomnosť pomerne veľkých dravých dinosaurov, ale zároveň poukazuje na výraznú veľkostnú rozmanitosť v rámci jednotlivých dinosaurích druhov – možno išlo napríklad o odlišnú rasu alebo regionálnu varietu.


O niekoľko miliónov rokov neskôr ako Herrerasaurus kráčal po juhu svetového superkontinentu veľký dravý dinosaurus, ktorý po sebe na území dnešnej Austrálie zanechal 43 cm dlhé stopy. Zviera teda za živa meralo na úrovni bedier takmer dva metre! A s nástupom novej skupiny dravých dinosaurov Coelophysoidea od obdobia pred približne 220 miliónmi rokov pomerne veľkých krvilačných dinosaurov ešte pribudlo.

Celofyzoidy sa vyznačovali pomerne dlhými krkmi a chvostami a štíhlou, pretiahnutou lebkou i stavbou tela. V hornej čeľusti mávali v blízkosti rypáka zárez, azda nápomocný pri love menšej a stredne veľkej koristi. Konštrukciou postavy predstavovali akýsi náprotivok voči ich konkurentom, statným štvornohým rauisuchianom. Na rozdiel od týchto krokodílovitých plazov sa však vyznačovali mimoriadnou pohyblivosťou. V suchých, sezónne až púštnych podmienkach pre ne musela byť schopnosť za krátky čas prekonať veľké vzdialenosti obrovskou výhodou. A tak nečudo, že s posunom dnešnej Európy do suchších zemepisných šírok, na jej území postupne prevládli, kým rauisuchiany sa vytrácajú. Pravdepodobne sa stali dokonca lovcami mladých alebo chorých sauropodomorfov!

Najznámejším z veľkých európskych celofyzoidov týchto čias je Liliensternus spred približne 210 miliónov rokov (neskorý norik). Pozostatky najlepšie známeho exemplára patria jedincovi dlhému 515 cm, ktorý zahynul ako nedospelý. V dospelosti zrejme meral okolo 6 metrov a vážil asi toľko, čo statný lev – okolo tristo kíl. Veľkosťou liliensternovi zodpovedal Lophostropheus, žijúci na rovnakom území o niečo neskôr. O čosi menší bol Halticosaurus, ktorý pre zmenu obýval územie dnešnej Európy o niekoľko miliónov rokov skôr ako liliensternu a možno mu evolučne predchádzal.

Približne rovnako veľký alebo o málo menší ako Liliensternus bol juhoamerický Zupaysaurus, známy z nekompletných pozostatkov zahrňujúcich 45 cm dlhú lebku. Hoci išlo o na svoju éru veľkého dravca, oproti obrovitému rauisuchianovi fasolasuchovi, po boku ktorého žil, mal lebku takmer trikrát menšiu. Menšiu, ale zato ozdobenú dvojitým kosteným hrebeňom, podobným ale menším od hrebeňa neskoršieho veľkého celofyzoida dilofosaura.

Najväčší z dnes známych vrchnotriasových celofyzoidov bol objavený v Novom Mexiku. Nájdené kosterné pozostatky patrili nedospelému jedincovi, za živa približne 5,5 m dlhému. Dĺžka dospelého jedinca sa odhaduje na 6,5 až 7 m. Tento dravý dinosaurus dostal meno Gojirasaurus, na základe filmovej Godzilly. V USA predstavuje prekvapivý a ojedinelý nález. Známe severoamerické živočíšne spoločenstvá sa koncom triasu nachádzali v tropickom prirovníkovom pásme, pričom veľké dravé dinosaury týchto rozmerov v nie sú známe ani z kostrového materiálu, ani z pomerne bohatého ichnofosílneho záznamu (teda zo skamenelých stôp). Za výskyt gojirasaura v nízkych zemepisných šírkach snáď môžu oscilácie podnebia, ktoré prechodne vklinili ním obývaný ekosystém do blízkosti rovníka.

Ako vidieť na zmienených rodoch, veľké celofyzoidy mali podľa všetkého koncom triasu globálne rozšírenie, obmedzené len ekologicky, nie geograficky.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Gojirasaurus: http://www.worldofstock.com/slides/NAB1156.jpg

Trias – nástup k vláde (2.)

tí, ktorí sa porúčali – novoty medzi dinosaurami – zverina v Južnej Amerike – zverina v južnej Afrike

Vrchný trias sa začal pred približne 228 miliónmi rokov a trval takmer 30 miliónov rokov. Koncom prvej polovice tohto obdobia sa vytrácajú viaceré predtým mimoriadne hojné a viac-menej kozmopolitné skupiny bylinožravcov. Na jednej strane išlo o nemotorné prízemné rynchosaury, na strane druhej takmer všetky veľké traversodonty, čo boli cicavcovité plazy podobné psom ale taktiež bylinožravé. Vymrel aj dvoj- až trojmetrový Stagonolepis a jeho najbližší príbuzní. Nahradili ho však, a na mnohých miestach mimoriadne úspešne, iní zástupcovia čeľade Aetosauridae, kam patril. Ubudlo aj z beztak vzácnych robustne stavaných dicynodontov. Spomedzi dravcov drasticky ubudlo z obojživelníkov metoposaurov, mäsožravé rauisuchiany si naproti tomu udržali post dominantných veľkých dravcov.

Zmeny sa udiali aj medzi dinosaurami. Archaické dravce príbuzné herrerasaurovi sa vyskytujú len ojedinele (napr. dvojmetrový Chindesaurus v USA). Na ich miesto nastupujú celofyzoidy – ľahké zvieratá s pretiahnutou stavbou tela, efektívne trojprstými prednými končatinami a pomerne dlhými krkmi. Stali sa najhojnejšími dravcami veľkostnej kategórie vlka po celom glóbe. Na úplnom konci triasu, keď boli mnohé spoločenstvá poznačené znižovaním druhovej rozmanitosti, práve tieto zvieratá sa stávajú mimoriadne hojnými. Celofyzoidy pritom nevytvárali len dvoj a trojmetrové formy, ale tiež šesť metrové a niekedy ešte aj väčšie druhy. V Európe sa tieto pred asi 210 miliónmi rokov (vrchný norik) stali dominantnými dravcami.

V rámci bylinožravých dinosaurov aj naďalej pretrvali zriedkavé vtákopanvé dinosaury a malé archaické sauropodomorfy zastúpené napr. rodmi Pantydraco Thecodontosaurus. Poznáme ale už aj veľmi veľké, ako slon alebo i viac vážiace rody. Niektoré sa pohybovali už výlučne štvornožky, iné boli dvoj- aj štvornohé. Navyše, podľa niektorých vedcov sa dokonca i poniektoré obrovité rody pohybovali výlučne dvojnožky! Na náleziskách z Južnej Ameriky, Afriky a Európy sú veľké sauropodomorfy dominantnými bylinožravcami, kým v severoamerických náleziskách sa objavujú iba v najneskoršom vrchnom triase, aj to len v ichnofosílnom zázname (skamenelé odtlačky stôp v redondskom súvrství).

V USA, kde poznáme náleziská fosílnych pozostatkov organizmov z priebehu prakticky celej druhej polovice triasu, boli veľké stavovce tvorené predovšetkým krokodílovitými plazmi. Dinosaury tu boli hojné najmä ako vlk veľké dravce (Coelophysis). Situácia na území dnešnej Európy, opísaná v predchádzajúcom článku, bola odlišná. Tunajšie náleziská sa nachádzali vo vyšších zemepisných šírkach než tie z USA, a zmeny podnebia azda kvôli posunu pevninských más na sever spôsobili, že tu pred cirka 210 miliónmi nastala hegemónia dinosaurov.

Z iných končín sveta máme dobré doklady o vrchnotriasovom živote z Južnej Ameriky a južnej Afriky. V oboch prípadoch nachádzame spoločenstvá dominované veľkými bylinožravými dinosaurami – sauropodomorfami, so zriedkavým výskytom dicynodontov. Pestrejšie, alebo jednoducho len lepšie známe živočíšne spoločenstvo nájdené v Južnej Amerike sa ďalej vyznačovalo malými obrnenými aetosaurami, a dominanciou rauisuchianov medzi veľkými karnivormi, predovšetkým vďaka obrovitému rodu Fasolasuchus. Ten mal 1,3 m dlhú lebku, pričom dosahoval dĺžku azda až 10 metrov a hmotnosť menšieho slona. Vyskytoval sa aj jeho dvojmetrový vzdialený príbuzný Riojasuchus, a po jeho boku malé dravé dinosaury a taktiež pomerne veľký, 5 až 6 m dlhý Zupaysaurus (lebka cca 45 cm).

V Južnej Amerike tak vidíme vo vrchných vrstvách súvrstvia Los Colorados (neskorý norik? - 210 ma?) podobnú situáciu ako v o čosi starších súvrstviach z Nemecka, kde v (?)strednom noriku nachádzame podobnú faunu dominovanú sauropodorfami, s výskytom malých aetosaurov, stredne veľkých dravých dinosaurov a krokodílovitými teratosaurami (patria medzi rauisuchiany). Juhoamerické spoločenstvo dinosaurov a nedinosaurov na sklonku triasu nahradilo, ako svedčí ichnofosílny záznam, viac-menej jednotvárne spoločenstvá dravých dinosaurov.

Z Afrických spoločenstiev aetosaury nepoznáme, namiesto nich tu prežili zriedkavé, stredne veľké traversodonty Scalenodontoides macrodontes. Zloženie fauny dravcov tu nie je dobre známe; doložená je prítomnosť stredne veľkých dravých dinosaurov a obrovitého dravého archosaura (ide o niektoré pozostatky kedysi označené ako rod obrovitého herrerasaurida Aliwalia), no či išlo o krokodílovitého plaza alebo dinosaura nie je isté.



Pozrime sa však na typy zvierat, ktoré v zmenách vrchnotriasových živočíšnych spoločenstiev zastávali dôležité postavanie, trochu bližšie.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, foto Aliwalia: http://www.pangeaworld.i/main/diziosauros.asp?chiave=Aliwalia

Trias – nástup k vláde (1.)

Pangea v smrteľnej agónii - fascinujúca druhá polka vrchného triasu – nádherné a skvelé, len keby reprezentatívnejšie – obojživelníky a „krokodílí bratranci“ v plnej sile – sauropodomorfy na scénu! - začiatok hegemónie

Obrovská Pangea tak ako po minulé veky pomaly a vytrvalo putovala na sever. No púť majestátneho superkontinentu sa mala zakrátko skončiť. Na mnohých miestach, aj tam, kde boli vrstvy skál kedysi hrubé azda až desiatky kilometrov, sa teraz objavovali stenčenia a praskliny. Gigantické pohyby žeravých hmôt kilometre pod zemským povrchom pevninu síce takmer nebadane, ale pritom ľudským rozumom snáď nepredstaviteľnými silami trhali na kusy.

Veľké zmeny nastávali aj medzi živočíchmi. Pri výskume ich priebehu a príčin sa ale črtá veľký problém. Ako som v jednom z predchádzajúcich článkov spomenul, medzi kontinentami nemožno presne navzájom korelovať veky vrchnotriasových spoločenstiev. Čert to ber! Už z fosílneho záznamu jednotlivých kontinentov možno vytušiť, ako zmeny prebehli. A čo i len približné porovnávanie medzi kontinentami nám naznačuje, že sa neudiali všade v rovnakom čase. Vrchný trias tak zrejme predstavoval fascinujúce obdobie prinajmenšom v tom, že istú dobu popri sebe existovali dva akoby odlišné svety. Jeden patril dinosaurom, druhý ich bratrancom, krokodílovitým krurotarzianom.

Aby sme porozumeli dlhotrvajúcim zmenám v živočíšstve dávnych geologických dôb, potrebujeme miesta, kde v danom období prebiehalo plynulé, viac-menej neprerušené ukladanie hornín, príležitostne pochovávajúce obyvateľov pravekého sveta. Samozrejme, niečo podobné neprebiehalo v neskoršom vrchnom triase na celom svete. Dnes dobre poznáme dve takéto dlhodobé, mimoriadne bohaté záznamy živých a neživých komponentov vrchnotriasovej krajiny predovšetkým z juhozápadu (najmä južná coloradská platforma) a severovýchodu (newarkská superséria) USA. Práve ekosystémy, ktorých ostatky tu nachádzame, sú často používané na ilustráciu živého sveta z vrchného triasu (presnejšie, z posledných dvoch tretín trvania vrchného triasu). V celosvetovom merítku však nie sú vôbec reprezentatívne.

Ale o tom viac niekedy neskôr.

Naša prvá zastávka v o čosi „pokročilejšom“ vrchnom triase bude patriť Európe, konkrétne územiu dnešného Nemecka. Nemáme tu síce k dispozícii náleziská tak bohaté na rôznorodú faunu a skamenelé odtlačky stôp pravekých živočíchov, aké nachádzame v súdobých severoamerických súvrstviach, dôležité ale je, aká je ich výpovedná hodnota o triasových zmenách v zložení živočíšstva. Vidíme tu totiž tieto zmeny úplné, zakončené dominanciou dinosaurov.

O aké zmeny išlo?

V usadeninách kontinentálnej Európy zo staršieho vrchného triasu, 225 až 215 miliónov rokov do minulosti, badáme výraznú dominanciu pozostatkov obojživelníkov, ktoré tvoria miestami až 97 % nájdenej fauny. Hlavnými suchozemskými rastlinožravcami tu boli prízemné panciernaté aeosaury z rodu Stagonolepis s hmotnosťou statných diviačích samcov, kým hlavným dravcom bol štvormetrový Teratosaurus, pripomínajúci miešanca medzi levom a aligátorom. Dinosaury, resp. „dinosaurie formy“ (Dinosauriformes) sa vyskytovali len zriedka (Silesaurus).
Pred 215 miliónmi rokov sa vytráca predtým mimoriadne hojná skupina obojživelníkov – metoposaury. Veľké aetosaury pokračujú rodom Paratypothorax a objavujú sa ich o polovicu menší, ako statný srnec alebo o čosi viac ťažkí zástupcovia rodu Aetosaurus. Do tohto momentu fauna kontinentálnej Európy v hrubých rysoch zodpovedá rovnakovekým faunám zo Severnej Ameriky. Lenže pred 212 miliónmi rokov sa objavujú prvé veľké bylinožravé dinosaury – sauropodomorfy (Sellosaurus dlhý 4 až 6 m a vážiaci približne toľko, čo kôň).

Podnebie sa tu v priebehu miliónov rokov stávalo suchším. Spôsoboval to podľa všetkého hlavne posun jediného svetového kontinentu na sever, v prípade častí dnešnej Európy von z vlhkého pásma a dnu do rozľahlých suchých zemepisných šírok. V priebehu týchto zmien, ako sa čoraz väčším sauropodomorfom viac a viac darilo, vytratili sa veľké aetosaury a začali sa vyskytovať na vrchnotriasové pomery veľké dravé dinosaury (Halticosaurus). Hlavnými veľkými predátormi a lovcami veľkých sauropodomorfov ale zostávali krokodílovité teratosaury alebo iné rauisuchiany. Pred 210 miliónmi rokov (neskorý norik) už „krokodílích bratrancov“ vo fosílnom zázname nenachádzame. Sauropodomorfy sa stali jednoznačne dominujúcimi bylinožravcami, a dravé dinosaury opanovali ekologickú niku veľkých mäsožravcov. 10 miliónov rokov pred koncom triasu sa na území kontinentálnej Európy v málo rôznorodých spoločenstvách nehostinnej krajiny zrodila hegemónia dinosaurov.

(pokračovanie nabudúce)

Zdroj: Dušan Valent, foto Stagonolepis: http://en.wikipedia.org/wiki/File:Stagonolepis.jpg

Trias - začiatky dinosaurov (9.)

ako málo vieme – prečo tu a nie tam? - problematické porovnávanie veku

Dobre známe a približne rovnako staré spoločenstvá živočíchov zo začiatku vrchného triasu nachádzame predovšetkým na náleziskách skamenelín v súvrstviach v Argentíne, Brazílii, USA, Poľsku, Nemecku a Škótsku. Usadili sa zvyčajne v relatívne (na Pangeu určite) „málo suchých“ podmienkach. Náleziská z Južnej Ameriky a Indie sa začiatkom vrchného triasu nachádzali južnejšie než dnes a nedelilo ich od seba more. Ležali v miernom klimatickom pásme južnej pologule. Náleziská z Európy a USA sa taktiež nachádzali južnejšie a ležali vo vlhkom rovníkovom pásme.

Spomenuli sme si najbežnejšie bylinožravce z tohto obdobia a prvotné dinosaury, ktoré žili po ich boku, ale tvorili len malú zložku celkovej fauny. Hoci o hojných bylinožravcoch vrchného triasu vieme nie práve málo, zďaleka to nie je dosť na porozumenie zmenám v živočíšnych spoločenstvách tejto doby. Len v ischigualastkom súvrství a zrejme tiež v indickom malerijskom súvrství ich (prípadne blízko príbuzné obdoby) nachádzame všetky. Inak sa na jednotlivých náleziskách alebo dokonca v celých jednotlivým súvrstviach vyskytujú v rôznych kombináciách. Niekde sú veľmi hojné, inde chýbajú úplne. Nevieme presne, aké prírodné podmienky im najviac vyhovovali, a čo konkrétne teda podmieňovalo ich výskyt.

Exaeretodon, na južnej pologuli mimoriadne hojný, z opačnej pologule chýba. Traversodonty sa tam ako celok vyskytovali oveľa vzácnejšie a v menších druhoch. Mohla za to azda obľuba flóry papraďorastov Dicroidium, charakteristická pre juh superkontinentu?


Hyperodapedon, hojný na južných náleziskách a aj v púštnych usadeninách zo Škótska, je z USA zle doložený a na nálezisku z poľského Krasiejówa a z Nemeckých nálezísk chýba. Je to snáď preto, že mu vlhkejšie rovníkové prostredie, v prípade niekdajšej Európy bohaté na rieky a jazerá s hojnosťou obojživelníkov a obojživelných plazov fytosaurov, nevyhovovalo tak ako suchšia klíma vyšších zemepisných šírok?

A čo Stagonolepis? Relatívne hojný bol v ischigualastskom súvrství, v USA a aj na území dnešnej kontinentálnej Európy. Obýval ako nízke, tak vysoké zemepisné šírky. V Afrike však z tohto obdobia on a dokonca celá čeľaď Aetosauridae, kam patrí, chýba. Je ale pravda, že africké nálezy stavovcov sú zo začiatku vrchného triasu veľmi kusé. Je tak možné, že predsa-len išlo o kozmopolitného, len nie veľmi hojného živočícha.

Svoju úlohu okrem uprednostňovania (alebo závislosti od) konkrétnych typov životného prostredia mohol zohrávať aj čas. V prípade vrchnotriasových suchozemských súvrství je veľmi obtiažne zistiť, o koľko je jedno staršie alebo mladšie od druhého. Zvyčajne im nemožno priradiť vek niektorého z dobre datovateľných súvrství morských usadenín, a obtiažne je aj ich datovanie na základe výskytu peľových zŕn. Používa sa preto vekové porovnávanie jednotlivých súvrství na základe rodov (spravidla veľkých) stavovcov, ktoré obsahujú.

Otázne je, do akej miery môžeme na tento účel dotyčné veľké suchozemské stavovce použiť. Skutočne spĺňajú základné parametre vedúcich fosílii – krátku životnosť, rýchly vývoj, hojné a predovšetkým široké zastúpenie a ľahkú identifikovateľnosť? Keďže sa na jednej strane oproti malým morským organizmom vyvíjali pomalšie, a na strane druhej sú rody ako také často pomerne dlhoveké, hrozí, že sa mohli populácie niektorých rodov v závislosti od regionálnych podmienok vyskytovať na niektorých miestach oveľa skôr než v iných kútoch sveta. Alebo niektoré druhy miestami prežívali dlho po vymretí ostatných, v iných regiónoch rozšírených druhov svojho rodu.

Rozpitvávanie podrobného časového delenia vrchného triasu je nad rámec týchto krátkych článkov. Pre jednoduchosť som tu za „začiatok vrchného triasu“ označil približne rovnako staré súvrstvia obsahujúce viac-menej kozmopolitné rody Exaeretodon, Hyperodapedon a Stagonolepis. Vďaka 40Ar/39Ar datovaniu sanidínu v bentonite z bázy ischigualastského súvrstvia, ktorý je 228 miliónov rokov starý, môžeme odhadnúť, že táto fauna bola rozšírená približne pred 230 až 220 miliónov rokov.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent
Foto - Dicroidium: http://www.rosssea.info/geology.html

Trias - začiatky dinosaurov (7.)

zmena stravy – podobnosti prvých – výhody prvých – vzdušné vaky

Jaštericiam podobní predkovia dinosaurov boli pravdepodobne všežravce. No zmeny stravovacích zvyklostí nie sú v evolúcii života ničím výnimočným. Tak ako sa odohrali medzi neskoršími dinosaurami (napr terizinosaury), odohrali sa aj medzi ich prvými druhmi.

Ak v eoraptorovi rozpoznávate starobylého dravého dinosaura, môžete aj nemusíte mať pravdu, pretože jeho dva typy zubov nasvedčujú, že on sám alebo prinajmenšom jeho predkovia boli všežraví. Je tiež zaujímavé, ako tvar, stavba a proporcie tela tohto primitívneho (lepšie povedané bazálneho) saurischiana zodpovedajú prvotným zástupcom oboch podskupín Saurischia, a to dravým teropodom a dlhokrkým bylinožravým sauropodomorfom. Samozrejme, z evolučného pohľadu nie je vôbec prekvapujúce, že sa primitívni zástupcovia jednej vývojovej vetvy ponášajú na prvotných zástupcov podskupín, ktoré vzniknú jej vývojovým vetvením.

Obrovské vrchnojurské sauropodomorfy, na prvý pohľad vyzerajúce ako keby prozreteľnosť zbytočne mrhala tony mäsa na čriedy pomaly sa pohybujúcich plazích hôr... len si ich predstavte... a potom si skúste popri nich predstaviť rod Panphagia z ischigualastského súvrstvia a rod Saturnalia z brazílskeho súvrstvia Santa Maria... prvé to rody vývojovej vetvy neskorších ťažkopádnych kolosov a zároveň pohyblivé dvojnohé zvieratá, ktoré by niekoľkokrát prevážil aj obyčajný srnec... a ďalší úžasný príklad obrovských zmien, ktoré evolúcia dokáže postupnými malými krokmi! Merali 1 až 1,5 metra a ponášali sa na popri nich žijúceho eoraptora a staurikosaura, ale aj na prvé skutočné teropody (napr. Guaibasaurus a ešte neopísaný jedinec PVSJ 560)!


Hoci tieto bylinožravé dinosauryboli len malým komponentom celkovej fauny; a hoci sa ani veľkosťou zďaleka nerovnali najhojnejšie zastúpeným veľkým bylinožravcom, disponovali viacerými anatomickými výhodami. Na jednej strane to bola pohyblivosť a rýchlosť, a tým pádom schopnosť rýchlo sa presunúť na veľkú vzdialenosť. Niečo veľmi užitočné v krajine trpiacej pravidelnými obdobiami sucha. Umožňovala im urýchlene nájsť nové, nech aj vzdialené zdroje potravy a vody. Dlhé zadné končatiny a krk vďaka schopnosti vztýčiť sa na druhej strane zväčšili rozsah dostupnej potravy až na štyri pätiny celkovej telesnej dĺžky zvieraťa. Voľné, chytavé predné končatiny azda mohli napomáhať pri vyhrabávaní podzemných častí rastlín. Koniec-koncov, u neskorších foriem ako Anchisaurus a Plateosaurus badáme zrejme touto činnosťou zapríčinené zväčšenie pazúrov na predných končatinách.

Ďalšou výhodou, ktorú už tak primitívne dinosaury ako Panphagia ale aj Eoraptor a Herreresaurus zdieľali, boli duté stavce, poukazujúce na prítomnosť vtáčieho dýchacieho systému so vzdušnými vakmi. Tento dýchací systém, okrem iného, pomáha efektívnejšie využívať atmosférický kyslík a zbavuje telo prebytočného tepla vďaka zväčšeniu telesnej plochy voči telesnému objemu. Kým druhá výhoda našla svoje hlavné využitie u gigantických sauropodomorfov, prvá mohla byť kľúčovou evolučnou výhodou dinosaurov, pretože v triase a ešte aj neskôr sa oproti dnešku v atmosfére nachádzalo podstatne menšie percento voľného kyslíka.

Nie všetky dinosaury však mali duté kosti a dýchací systém podobný vtákom.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent
Foto - Panphagia: http://hodarinundu.deviantart.com/art/Panphagia-protos-113258884

Trias - začiatky dinosaurov (6.)

konečne dinosaury! - predsa len ešte čosi o krokodílích strýkoch – grizzlyovia, levy a vlky vrchného triasu – namiesto rozlúčky dvojka z Brazílie

Po boku zmienených hojných bylinožravcov sa vyskytovali prvé dinosaury. Nachádzame ich nielen v ischigualastskom súvrství, ale aj v blízkych brazílskych náleziskách, ktoré sú zrejme približne rovnakého veku.

Paleontológia ako prvé objavili pozostatky trojmetrového dravca herrerasaura a približne metrového všežravého eoraptora s dvomi typmi zubov. Tieto na zadných končatinách behajúce zvieratá, s krátkymi prednými končatinami a v pomerne k telu veľkou hlavou vyzbrojenou ostrými zubami, pripomínali neskoršie dravé dinosaury zo skupiny Theropoda. Kvôli zmesi primitívnych a pokročilých znakov na ich kostre však dlho nebolo jasné, či už ide o skutočné dinosaury, alebo len o blízkych príbuzných dinosaurích predkov. Po dekádach dohadov a rôznych štúdií sa dnes predpokladá, že ide o primitívne plazopanvé dinosaury (Saurischia). Také primitívne, že sa od vývojovej vetvy saurischianov oddelili ešte pred jej rozštiepením na dravé teropody a bylinožravé dlhými krkmi charaktarestické sauropodomorfy.

Herrerasaurus a Eoraptor svojho času neboli top predátormi. Hrôzu vzbudzujúci rauisuchian Saurosuchus, dlhý až do sedem metrov a v kohútiku vyše dvoch metrov vysoký, ten zdanlivo neohrozene stál na vrchole potravinovej pyramídy. Vyzeral ako dlhonohý krokodíl so vzpriamenými končatinami a vysokou lebkou. S veľkosťou dvojnásobne prevyšujúcou samce hnedého medveďa a váhou okolo trištvrte tony mohol loviť prakticky všetky tunajšie stavovce, alebo kradnúť úlovky svojím menším príbuzným – či už o tretinu menšiemu (a možno o niečo skôr sa vyskytujúcemu) prestosuchovi alebo ešte menšiemu venatikosuchovi. Druhý menovaný mal zvláštny zárez v hornej čeľusti a pomerne málo zubov, ktoré ale boli nadmerne dlhé. S telesnou dĺžkou dva metre sa veľkosťou približne rovnal dnešnému vlkovi.

Eoraptor, telesnou hmotou približne zodpovedajúci mačke, sa týmto veľkým lovcom vyhýbal tak, ako sa pred ním samotným museli mať na pozore malé stavovce a hmyz. O niečo pevnejšie stavaný a predovšetkým rozmernejší Herrerasaurus, vybavený voči zbytku tela väčšou hlavou, však bol pravdepodobne prvým dinosaurom, ktorý dokázal priamo ohroziť „krokodílích strýkov“, rauisuchianov. Ako zástupca rovnakej veľkostnej triedy dnes zastúpenej levom bol nebezpečný prinajmenšom pre venatikosucha. A zdá sa, že karty mohol zamiešať aj v ťažších váhových kategóriách.

V polovici osemdesiatych rokov minulého storočia F. E. Novas opísal z ischigualastského súvrstvia nový rod dravého dinosaura. Nazval ho Frenguellisaurus. Medzi nekompletnými pozostatkami tohto tvora sa nachádzali aj ostatky lebky, ktorá bola v kompletnom stave 56 centimetrov dlhá. Vyše polmetrová hlava, takmer trikrát väčšia ako hlava venatikosucha, rozmermi zodpovedala prvým veľkým dravým dinosaurom žijúcim o 30 miliónov rokov neskôr, akým bol napríklad Dilophosaurus. Jej nositeľ musel byť približne 6 metrov dlhý a telesnou masou rovný medveďovi grizzlymu.

Neskôr sa ukázalo, že Frenguellisaurus je len mladším synonymom herrerasaura. Azda išlo o inú veľkostnú varietu. Niečo podobné vidíme dnes v prípade hnedých medveďov. Niektoré regionálne variety či rasy týchto cicavcov dorastajú do podstatne väčších rozmerov než iné. Táto veľkostná varieta herrerasaura sa však v ischigualastskom súvrství vyskytovala vzácne. Na druhej strane, trojmetrové herrerasaury patrili medzi najhojnejšie tunajšie dravce.

Juh svetového superkontinentu obývali aj ďalšie dravé dinosaury. Ako vlk veľký Starikosaurus, patril medzi blízkych príbuzných herrerasaura. Opísaný bol z Brazílie na základe nekompletných pozostatkov a možno žil o niečo skôr ako herrerasaurus. Podobne vyzeral približne rovnako veľký Chindesaurus z USA. O niečo útlejší rod Guaibasaurus, opísaný tak ako Staurikosaurus z Brazílie, už pravdepodobne predstavuje veľmi primitívneho teropoda.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent
Foto - Dilophosaurus wertherelli (Samuel P. Wells, 1954, 1984 ) - http://www.dinosaur-world.com/weird_dinosaurs/dilophosaurus_wertherelli.htm

Trias - začiatky dinosaurov (5.)

kde by sme našli prvé dinosaury – prízemné bylinožravce – celosvetové rozšírenie

Drsný púštny ráz Ischigualastského prírodného parku v severozápadnej Argentíne ničím nepoukazuje na jeho mimoriadnu paleontologickú hodnotu. Čo niekomu môže pripadať ako bezcenná pôda a skaly pustatiny v skutočnosti ukrýva v pradávno usadených vrstvách hornín skamenelé kosti prvých dinosaurov. Staré sú približne 228 až 225 miliónov rokov. Ich majitelia obývali rovnaké územie ako malé, jaštericiam podobné zvieratá evolučne predchádzajúce dinosaurom. Delilo ich však od nich asi 5 miliónov rokov.

Najstaršie dobre známe dinosaury, ktoré tu nachádzame, zahynuli nie v púšti, ale v záplavovej nížine. Pretínali ju rieky obklopené bujnou vegetáciou z papradí a prasličiek. Nad porastami z nich sa týčili stromy; niektoré z nich dorastali do výšky až 40 metrov. Rovnako ako ostatný život sa tu museli vysporiadať so sezónnym striedaním silnými sezónnych období sucha a dažďov a aktívnymi sopkami v neďalekom okolí.

Najpočetnejšími bylinožravcami tu boli statné prízemné plazy Hyperodapedon a Exaeretodon. Dorastali do dĺžky 1,5 až 2 metre, patrili tak do veľkostnej kategórie dnešných diviakov. Hyperodapedon mal silné široké čeľuste, ukončené zobáku podobným útvarom. Patril medzi rynchosaury, a tak ako ostatní zástupcovia tejto skupiny, aj on spásal prízemnú vegetáciu alebo vyhrabával podzemné časti rastlín. Exaeretodon, zástupca vyspelých cicavcovitých plazov, vyzeral úplne inak než jeho jašterí náprotivok. Pravdepodobne by zaživa pripomínal akúsi krátkonohú vegetariánsku varietu stredoeurópskeho hnedého medveďa (stredoeurópskeho preto, lebo niektoré cudzokrajné rasy tohto druhu sú totiž podstatne väčšie, napríklad medveď kodiak).


Tieto hojné zvieratá sa svojho času potulovali po krajine azda v početných skupinách. A nielen v tomto regióne, ale po celom juhu megakontinetu Pangea – nachádzame ich v Brazílii, južnej Afrike a Indii - v prípade hyperodapedona taktiež v jeho severných častiach (dnešné Škótsko a východ USA). Pravdepodobne sa líšili v niektorých aspektoch spôsobu života, pretože na náleziskách ich nie vždy nachádzame spolu. V mladších vrstvách ischigualastského súvrstvia sa napríklad Hyperodapedon vytráca, no Exaeretodon pokračuje v hojnom výskyte. Na niektorých iných náleziskách je situácia opačná a nachádzame hyperodapedona, no už nie exeretodonta (lokálna fauna z Alemoa patriaca do brazílskeho súvrstvia Santa Maria).

Po boku zmienených tvorov sa vyskytoval menej hojný, kostenými plátmi obrnený Stagonolepis. Tak ako Hyperodapedon, tento živočích mal globálne rozšírenie s nálezmi hlásenými z Južnej Ameriky, Severnej Ameriky a Európy (Poľsko, Škótsko). Bol to pomerne prízemný bylinožravec s telom krokodíla a malou hlavou skôr sa ponášajúcou na hlavu korytnačky - ale so zvláštne predĺženým rypákom. Hoci bol od dvojice hojnejších bylinožravcov podstatne dlhší – dorastal do dvoch až troch metrov dĺžky, konštrukciu tela mal výrazne užšiu. Telesnou hmotou preto stále zapadal do veľkostného rozmedzia diviačích samcov. Nezastával rovnakú ekologickú niku ako Exaeretodon a Hyperodapedon. Hoci v ischigualastskom súvrství sa vyskytoval pravdepodobne po boku oboch, v súvrstviach z USA a Škótska mu robí spoločnosť iba druhý menovaný, kým v usadeninách Poľska je nachádzaný už aj bez neho. Z Afriky, ktorá v bola v tomto čase spojená s dnešnou Južnou Amerikou, na rozdiel od oboch hojnejších bylinožravcov nie je doložený.

Najväčšími bylinožravcami ischigualastského súvrstvia boli archaické cicavcovité dicynodonty. Niekoľko desiatok miliónov rokov ich hojného výskytu sa skončilo v strednom triase. Vtedy jeden región naraz obývali aj tri alebo štyri rody týchto zvierat. Niektoré silnými čeľusťami spásali predovšetkým nízku vegetáciu, iné sa špecializovali na vyššie porasty. Začiatkom vrchného triasu prežívali len vysokospásajúce druhy. Neboli hojné, v jednom regióne sa vyskytoval sa nanajvýš jeden rod. V prípade ischigualastského súvrstvia to bol rod Ischigualastia. Patrili sem zvieratá veľké asi ako nosorožce, ale robustnejšie, s veľkou hlavou nie tak pretiahnutým telom. V dospelosti merali okolo troch metrov a vážili jednu až dve tony. Podobné formy by sme v týchto časoch našli na mnohých miestach naprieč glóbom , napríklad v dnešnej Afrike, Indii a Severnej Amerike.

Toľko k najbežnejším bylinožravcom nielen v ischigualastskom súvrství, ale aj vo celosvetovom merítku pre najranejší vrchný trias. Ak ale máte kvôli úvodu tohto článku dojem, že v ňom čosi chýba, nemýlite sa.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent
Foto - Hyperodapedona: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/3b/Hyperodapedon_BW2.jpg

Trias - začiatky dinosaurov (4.)

vitajte v strednom triase – dvakrát nie o dinosauroch – čo by ste nepovedali o krokodíloch – čím dinosaury nie sú jedinečné

Po úvodných obligátnostiach začneme naše rozprávanie o histórii dinosaurov, o ich púti naprieč miliónmi rokov druhohôr, vývojom vetvení, úspechu a (zdanlivej) skaze pohľadom na koniec stredného triasu. Vtedy, pred približne 235 až 230 miliónmi rokov, súši dominovali rôzne starobylé ale aj nové vývojové skupiny plazov. A dinosaury medzi ne nepatrili.

Na juhovýchode superkontinentu Pangea, na území, z ktorého dnes pozostáva Južná Amerika, však žilo niekoľko nenápadných, štvrť- až trištvrtemetrových dravcov s jemnou stavbou tela. Vážili niekoľkonásobne menej než dnešné domáce mačky a behajúc alebo skáčuc ako zajace poľovali na hmyz. V hrubých rysoch postavy pripomínali dlhonohé jašterice s nadmerne dlhými zadnými končatinami. A rovnako ako v predchádzajúcom prípade, dinosaury medzi ne nepatrili. No tieto malé potvory boli dinosaurom blízke. Veľmi blízke.

Lagosuchus, Marasuchus, Lagerpeton - na prvý pohľad vôbec nie výnimočné zvieratá stáli na počiatku niečoho, čo vyvrcholilo v stotonových gigantoch, rohatých či panciernatých monštrách a kolibríkoch. Z jedného z ich príbuzných, alebo možno priamo z jedného z nich totiž dinosaury, v preklade „strašné jaštery“, vznikli. Kým pomerne konzervatívnym vzhľadom ešte boli týmto fantasticky pôsobiacim zverom z múzejných exponátov, filmov alebo regálov hračkárstiev nepodobné, dvojnohým pohybom, vzpriamenými končatinami a stavbou členka sa na ne už ponášali.

Po ich boku žil výzorom aj veľkosťou veľmi podobný Gracilisuchus. Potomkovia tohto pohyblivého plaza, napriek jeho vonkajšej podobnosti s predkami dinosaurov, prešli odlišnou vývojovou cestou. Jej výsledkom sú dnešné krokodíly. Preto, hoci to tak na pohľad nevyzerá, vtáky a krokodíly, v dnešných časoch navzájom odlišné tak ako sa len dá, pochádzajú z rovnako tvarovaných a pravdepodobne rovnakým spôsobom života žijúcich zvierat.

Po tejto zmienke niet inej možnosti ako priznať, že behavé zvieratá so vzpriamenými končatinami, schopné dvojnohého pohybu, sa počas druhej polovice triasu zďaleka nevyskytovali len v rámci vývojovej vetvy dinosaurov. Okrem predchodcov krokodílov a krokodílov samotných nachádzame prinajmenšom príležitostné dvojnožce tohto typu medzi viacerými skupinami krokodílovitých krurotarzianov. Niektoré, ako zástupcovia čeľade Ornithosuchidae, boli až trojmetrové dravce. Iné, ako Shuvosaurus alebo Effigia, boli dvojmetrové zvieratá pripomínajúce tzv. pštrosovité dinosaury – skupinu Ornithomimosauria.

Môže sa tak zdať, že prvé dinosaury boli len šedými myškami. Odstrčené veľkými „takmer-krokodílmi“ krurotarzianmi a cicavčími plazmi synapsidmi na vedľajšiu koľaj, a aj tam stratené v dave kreatúr vystrojených podobnými telesnými adaptáciami. A zdanie to nie je úplne klamlivé. Pravda, zároveň nie je ani úplne pravdivé. Keby dinosaury naozaj nič neodlišovalo od ostatku, neopanovali by všetky suchozemské ekosystémy na desiatky miliónov rokov, neovládli by majstrovským spôsobom oblohu, ja by som s najväčšou pravdepodobnosťou nepísal tieto riadky a Vy by ste ich samozrejme nemohli čítať.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent
Foto - Lagosuchus : http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/d/d9/Lagosuchus_BW.jpg