Jura – vzostup titanov (4.)

polemika o názve – zmenšený Breviparopus – dlhokrký s kyjok – plejáda sauropodov

Vzostup titanov. Tento názov kapitoly či sekcie v sérii článkov o vývoji dinosaurov by sme mohli chápať v zmysle pokračujúceho trendu zväčšovania telesných veľkostí dinosaurov. Lenže stredná jura nepredstavila svetu podstatne väčšie zvieratá, než predchádzajúca spodná jura. Malý posun nastal medzi dravcami, o tých však bude reč neskôr, a beztak nešlo o podstatnú zmenu. Rovnaká situácia panovala aj medzi tyreoformi. Paradoxne, príliš nám nepodrástli ani sauropody. Väčšina z nich bola rovnako veľká ako spodnojurský barapasaurus.


Predpokladalo sa, že skamenelé odtlačky stôp z Maroka, opísané ako Breviparopus, reprezentujú zviera veľkostnej kategórie neskorších supersaurov. Avšak jeho rozmery boli výrazne nadhodnotené. Napríklad Guinnesová kniha rekordov pôvodcovi stôp prisudzuje dĺžku takmer 50 m. Takéto odhady však vychádzajú z veľmi často nesprávne uvádzanej dĺžky stopy zadnej končatiny, ktorá mala byť 115 cm dlhá. Toto číslo však v skutočnosti predstavuje dĺžku stopy prednej a zadnej končatiny dokopy! Ani šírka stopy 90 cm (nesprávne sa uvádza údaj hovoriaci okolo 50 cm) nie je práve výnimočná. Breviparopus bol tak podľa všetkého približne rovnako veľký alebo o niečo menší ako Diplodocus.

Vráťme sa však k otázke z úvodu. Prečo „vzostup titanov“? Dôvod je jednoduchý. Kým v spodnej jure predstavovala veľkostná kategória barapasaura (dĺžka 18 m) výnimku, v strednej jure sa stala štandardom. Nachádzame síce niekoľko výniemiek z tohto pravidla, napríklad len desaťmetrový čínsky rod Shunosaurus, tento tvor však na konci chvosta disponoval masívnym, ostňami opatreným kyjom z kostnej hmoty. Paradoxne, tento malý archaický sauropod patrí medzi najlepšie známe dinosaury strednej jury. Známych je viac ako 20 jedincov tohto rodu.

Archaické sauropody podstatne väčších rozmerov nachádzame napr. v Anglicku, odkiaľ je známy Cetiosaurus, ďalej z Južnej Ameriky (Patagosaurus), Nigeru (Spinophorosaurus). Posledne menovaný mal na konci chvosta taktiež nebezpečnú zbraň – pre zmenu to boli ostne ako u stegosaurov. Popri archaických sauropodoch sa vyskytovali aj vyspelejšie formy. Juhoamerická Volkheimeria javila znaky skupiny Macronaria, ktorá bola typická vysokými lebkami a hrubými, lyžicovitými zubami. Lapparentosaurus z Madagaskaru bol väčší a ešte vyspelejší, pripomínal žirafovitého brachiosaura a možno mu evolučne predchádzal.


Autor: Dušan Valent, obrázok Barapasaurus: http://en.wikipedia.org/wiki/File:Barapasaurus_DB.jpg

Jura – vzostup titanov (3.)

fosílny záznam ako problém – posledný prosauropod – dinosaurie antilopy

Tých približne 20 miliónov rokov, čo je časové rozpätie strednej jury, predstavuje veľmi vzrušujúce obdobie druhohôr, kedy sa objavovali mnohé vývojové vetvy dinosaurov, ktoré neskôr dosiahli búrlivého rozvoja. Zmienili sme obrnené dinosaury a platňochrbté stegosaury, a na rad ešte len prídu dlhokrké sauropody a dravé teropody. Častokrát sú však neskôr veľmi hojné skupiny, ako diplodocidy, rohaté ceratopsy a hrubohlavé pachycephalosaury, známe zo strednojurských usadenín len z veľmi chabých alebo (takmer) žiadnych dokladov. Viniť môžeme nedokonalosť fosílneho záznamu, ktorá je v tomto období pre suchozemské spoločenstvá živočíchov výraznejšia, než v neskoršej vrchnej jure.

To, čo zo strednej jury poznáme, nám okrem progresívnych nových skupín odhaľuje aj zvieratá, ktoré boli takpovediac pamiatkami na zašlé veky. Jedným z nich bol napríklad Yunnanosaurus. Tento archaický dlhokrký dinosaurus je zatiaľ najmladším známym prosauropodom. Na rozdiel od príbuzných rodov, ktoré ešte v spodnej jure vytvárali hojné populácie, prežil do strednej jury. Príčinu tejto výnimky z pravidla zrejme môžeme nájsť v jeho dentícii. Nedisponoval lístkovitými zubami, ale silnejšími, lyžici podobnými zubami, aké mali aj sauropody. Okrem toho bol veľmi veľký. S dĺžkou 13 metrov patrí Yunnanosaurus youngi medzi najväčšie známe prosauropody, a je takmer dvakrát väčší ako spodnojurský druh Yunnanosaurus huangi.

V rámci vtákopanvých dinosaurov stále nachádzame širokú paletu malých, behavých foriem. Vývojovo to boli zvieratá nie príliš vzdialené od lesotosaura, no objavovali sa už formy evolučne vyspelejšie, blízke skupine Ornithopoda, kam kedysi boli dokonca radené. Možno zmieniť napríklad rody Agilisaurus alebo Hexinlusaurus, oba z Číny, a dlhé v rozmedzí 1,5 až 2 metre. Toto boli skutočné dinosaurie antilopy. Statnejšie heterodontosauridy v nekompletnom fosílnom zázname strednej jury nenachádzame. Napriek tomu ich sa v neskorších obdobiach znovu objavujú.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Yunnanosaurus: http://sv.wikipedia.org/wiki/Fil:Yunnanosaurus_BW.jpg

Jura – vzostup titanov (2.)

nič nové, no určite hodné pohľadu – skromné počiatky ankylosaurov – dámy a páni, stegosaury! - čosi ako vojak určený na módnu prehliadku

Pokrytie tela pancierom v rôznych podobách sa objavilo už dávno pred dinosaurami, a vyskytovalo sa aj dávno potom, čo posledné nevtáčie dinosaury posledný krát vydýchli. Človeka zrejme najprv napadnú korytnačky, no už starobylé prvohorné obojživelníky či dokonca oveľa staršie praryby mali telo chránené pevnou kostenou hmotou. Alebo poďme rovno na samý počiatok kambria a rozprávajme o článkonožcoch – trilobitoch a iných. Týmto všetkým som chcel vlastne povedať len to, že pancier u dinosaurov nebol žiadnym myľníkom vo vývoji života, žiadnym neobyčajne originálnym evolučným vynálezom. No čo dinosaury s touto „otrepanou“ pomôckou na prežitie dokázali, si už pozornosť zasluhuje. Ak hádate, že mám na mysli veľkosť niektorých „výrastkov“ spomedzi obrnených dinosaurov, máte pravdu. Ibaže dinosaury, na vizuálnu stránku veľmi zaťažené zvieratá, do zbrojenia zatiahli aj úctyhodný prvok elegancie a pompéznosti v zmysle honosnej nádhery.

Stredná jura nebola až tak časom vzdialená od spodnej jury a tým pádom ani od prvotných obrnených dinosaurov. Prvotné obrnené dinosaury sa síce z fosílneho záznamu porúčali, no zanechali po sebe potomkov, stegosaury a ankylosaury. Tie, keďže boli len v počiatkoch vývoja, ešte zďaleka nedosahovali veľkých rozmerov (hanba im), no čo sa týka druhého hore uvedeného atribútu, stegosaury už čosi z neho naznačovali. Ankylosaury naproti tomu v strednej jure predstavovali len veľmi zriedkavý zjav. Z poznáme len dva ich rody – Tianchisaurus z Číny a Sarcolestes z Anglicka, a aj to len veľmi fragmentárnych pozostatkov. Ako ankylosaury reprezentovali viac-menej pokračovateľov takého typu obrnenia, akým disponoval spodnojurský Scelidosaurus. O raných ankylosauroch však viac niekedy nabudúce...

Stegosaury! Hoci ani tieto zvieratá ešte nedosahovali rozmerov či parádnosti vrchnojurských foriem, zo strednojurských usadenín sú lepšie známe než ankylosaury, a podľa všetkého sa vyskytovali hojnejšie. Na úvod treba okrem toho ešte povedať, že tradičný obraz stegosaurov v knihách a filmoch je pomerne skresľujúci, pretože je založený na pomerne netypickom stegosaurovi, ktorým bol, ironicky, samotný rod Stegosaurus. Podľa môjho osobného názoru to bol napríklad jeden z tých... ehm... nudnejších stegosaurov!

Strednojurské stegosaury, to je pojem, ktorý v chvíli, keď píšem tieto riadky, vlastne znamená Loricatosaurus, Huayangosaurus a niekoľko bližšie neurčených alebo neurčiteľných kostí navyše. Kým z neúplných pozostatkov vykopaných v Anglicku a Francúzsku známy Loricatosaurus (v minulosti známy ako Lexovisaurus) bol už pomerne vyspelým rodom, čínsky Huayangosaurus je známy z vyše poltucta jedincov a evolučne sa nachádza mimo hlavnej vývojovej vetvy ostatných stegosaurov, pravdedobne ako akási raná bočná vetva. Jeho telesná stavba tomu zodpovedá.

Typické stegosaury mávali predné končatiny výrazne kratšie než zadné, malé a úzke hlavy, kým na chrbte vysoké kostené pláty. Huayangosaurus nie. Hlavu mal v pomere k telu veľkú, so zubami aj na prednej časti hornej čeľuste. Predné končatiny mal takmer rovnako dlhé ako zadné. Azda to bolo prispôsobenie na beh, ktorého sa iné stegosaury vzdali, aby sa dokázali rýchlo otáčať okolo vlastnej osy počas zápasov, a tak šikovne zasadzovať hlboké rany ostňami na konci chvosta. Do obrazu ostatných stegosaurov tento živočích nezapadal ani malými kostenými plátmi, ktoré sa mu tiahli v dvoch radoch na chrbte. Nielenže boli nízke, ale aj úzke, prechodné medzi platňami neskorších stegosaurov a ostňami.

Máme teda malého – len čosi vyše štyroch metrov dlhého stegosaura, s malými kostenými plátmi na chrbte, veľkou hlavou a dlhými nohami. Žeby bol tým posledným, čo by si človek predstavil pri slovnom spojení pompézny stegosaur? Ako sa to vezme. V dvojrade kostených plátov, čo sa tiahli od krku až po druhú polku chvosta, mal Huayangosaurus nad bedrami dvojicu dlhých ostňov. Koniec chvosta niesol nebezpečnú zbraň typickú pre stegosaury – dva páry ostňov, a okrem toho, čosi netypické – kostený nadstavec na špičke chvosta. Najimpozantnejšie ostne mal tento tvor ale na pleciach. Z každého pleca mu vyrastal veľmi dlhý, špicatý osteň s plochou bázou. Boky chránil rad plochých kostených útvarov. Živý Huayangosaurus tak v malom naznačoval typ pestrej zbrojárskej ozdobnosti, aká sa ešte viac rozvinula u neskorších druhov.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Huayangosaurus: http://www.kheper.net/evolution/dinosauria/Huayangosaurus.jpg

Jura – vzostup titanov (1.)

spodnojurské dinosaury = vrchnotriasové dinosaury v inom šate – veľké zmeny v strednej jure – nové beštiárium

Začiatok jury možno v prípade druhového zloženia dinosaurov považovať za pokračovanie druhej polovice vrchného triasu. Zmeny, ktoré nastali, sa týkali predovšetkým nárastu hojnosti vtákopanvých dinosaurov, rozšírenia dinosaurej dominancie do zemepisných šírok, kde predtým dominovali krokodílom podobné plazy, a nárastu veľkých predátorov. Kým koncom triasu najväčšie mäsožravé ceolofyzoidy ako Gojirasaurus v dospelosti merali okolo 6,5 m, v spodnej jure už ich prasynovci alebo pravnúčatá ako Dilophosaurus prekonávali hranicu 8 metrov. Niektoré nájdené odtlačky stôp z tohto obdobia dokonca naznačujú existenciu ešte väčších dravcov!

Zmeny však nenastali len vo veľkosti, hojnosti a rozšírení dinosaurov. Objavili sa aj nové typy dinosaurov – obrnené tyreofory. Vyvinuli sa z behavých dvojnohých vtákopanvých dinosaurov, no zmohutneli, a telo si obalili kostenými doštičkami, plochými ostňami, či inými kostenými útvarmi. A videli by sme tiež nástup prvých skutočných obrov, ako barapasaura. Aj medzi veľkými dravcami sa objavili obmeny telesnej stavby. Paletu štíhlych dravcov s pretiahnutými nízkymi lebkami spestril o čosi pevnejšie stavaný Cryolophosaurus s vysokou lebkou. Ale stále, veľké a malé celofyzoidy ako dominantné dravce, dvojnohé prosauropody a štvornohé sauropody ako prevládajúce veľké dravce a popri nich malé vtákopanvé dinosaury, to je v hrubých rysoch to isté ako stav z vrchného triasu.

Stredná jura, geologické obdobie spred približne 179 až 161 miliónmi rokov, znamená veľkú zmenu. Žiadne pokračovanie dávnych čias, žiadne posledné púčiky starobylého, no vyschýnajúceho stromu, ale niečo ako korene, z ktorých prudko vyrastá nový strom dosiaľ nevídaných a neslýchaných rozmerov. Samozrejme, bez napojenia na minulosť by to nešlo. Strednojurké dinosaury majú svoj pôvod tých zo začiatku jury, no viac sa ponášajú na dinosaury obývajúce najslávnejšie obdobie najobrovitejších dinosaurov, vrchnú juru.
 

Ako dinosaurie beštiárium v strednej jure vyzeralo? Zabudnite na kostenými hrebeňmi vyčačkané veľké celofyzoidy aj na ich malých príbuzných! Zabudnite na kuriózne desaťmetrové dvojnohé bylinožravce s dlhým krkoom, prosauropody, a vyžeňte z pamäte aj Scelidosaura a jemu podobné prvotné experimenty s pancierom na tele dinosaura! Lúčte sa s primitívnymi sauropodmi, no a bizarné heterodontosaury už taktiež často neuvidíte, lebo sa odsunuli kdesi do pozadia – snáď do vyššie položených regiónov, ktoré sú vo fosílnom zázname veľmi zle zachovalé. Namiesto nich všetkých prichádzajú vyspelejšie sauropody a medzi nimi prví naslovovzatí titani snáď dvaapolkrát väčší ako ospevovaný spodnojurský Barapasaurus! Obrnené dinosaury prichádzajú s vylepšeným modelom na spôsob scelidosaura – vlastne s celou vývojou vetvou takýchto tvorov, ktoré nazývame Ankylosauria. Okrem toho sa objavili stegosaury – skutočne fascinujúce zvieratá z pohľadu skĺbenia premrštenej kostenej výzdoby a zdokonalenia spôsobu aktívnej obrany. Veľké dravce reprezentujú príznačne pomenované megalosauridy, malé dravce pre zmenu zástupcovia zmesi zástupcov z viacerých vývojových vetiev.

Ako k tejto zmene od spodnojurského spoločenstva dinosaurov k strednojurskému došlo, nie je známe. Fosílny záznam obdobia pred 195 až 180 miliónov rokov, ktoré predchádzalo strednej jure, je veľmi chudobný. Zo žiadneho iného úseku vlády dinosaurov nepoznáme tak málo dinosaurích kostí, ako práve z tohto. Pravda, neznamená to ich veľké vymieranie, ale skôr nepriaznivé podmienky pre zachovanie. Koniec-koncov, ani samotná stredná jura nie je oproti nasledujúcemu obdobiu dobre známa. Je to obrovská škoda, pretože práve vtedy sa pravdepodobne odohrali kritické kroky v evolúcii dinosaurov smerom ku vtákom. Tento proces tak musíme študovať na základe preživších foriem, na svoju dobu už archaických, ktoré si zachovali znaky dávnych predkov aj milióny rokov potom, ako sa stredná jura skončila.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Gojirasaurus:
http://www.redorbit.com/modules/reflib/article_images/66_f4e78553ada87ae3a7a74f09730eb256.jpg

Jura – hegemónia sa začína (7.)

o rôznorodosti sauropodomorfov – veľká (asi) novinka – obhajoba až chválospevy – o problémoch zaradenia

Možno skonštatovať, že z celkovej vchnotriasovej rôznorodosti dlhokrkých sauropodomorfov sa do spodnej jury preniesli všetky jej hlavné prvky. Pretrvali dvojnohé „klasické“ prosauropody typu plateosaura (v spodnej jure Massospondylus a spol.), a taktiež malé, ľahko stavané dvojnožce – Anchisaurus, ktorý nahradil primitívne tekodontosaury. Ďalej prežili primitívne sauropody typu antetonitra, zvyčajne dlhé okolo desať metrov (v spodnej jure napr. Tazoudasaurus z Maroka), malé päť-šesť metrové sauropody typu rodu Blikanasaurus pre zmenu vystriedal o niečo vyspelejší Vulcanodon zo Zimbabwe.

To, čo však laika na spodnojurských sauropodoch zaujíma najviac je, prirodzene, výskyt naozaj veľkých foriem. V tomto prípade nemusí ísť o jurskú novinku, keďže náznaky existencie sauropodov podobných či o niečo menších rozmerov máme už zo sklonku vrchného triasu. Ide o usadeniny z rovnakého miesta, odkiaľ pochádza primitívny sauropod Isanosaurus, z Thajska. Každopádne, vznik 18 metrového barapasaura niekedy pred 190 miliónmi rokov znamenal pre spodnojurský svet významnú udalosť.

Obrami už viac neboli len zvieratá vážiace približne toľko, čo dva slony (8 ton). Barapasaurus bol oproti nim ako zviera z inej dimenzie! Dobre, poviete si: 18 metrov nie je tak veľa oproti seismo- ultra- super- a iným megajašterom. Uvážte však: osemnásť metrov, to už je dĺžka, ktorú štandardne dosahovali veľké vrchnojurské sauropody. Navyše, treba vziať do úvahy skutočnosť, že kosti tohto giganta neboli zďaleka tak odľahčené ako u neskorších rodov. Stavce barapasaura boli takmer plné, proces vytvárania dutín sa u nich len začínal. Z tohto dôvodu tento raný behemot vážil úctychodných 50 ton. Aby ste ho prevážili, potrebovali by ste celé stádo dnešných slonov!

V Indii nájdený Barapasaurus je známy z viacerých jedincov, pričom nájdené kosti nezahrňujú pozostatky chodidiel a hlavy. Z toho, čo sa zachovalo, nie je celkom jasné postavenie zvieraťa v rámci systematiky sauropodov. Úzkymi krížovými stavcami pripomína primitívne a podstatne menšie spodnojurské sauropody z čeľade Vulcanodontidae, no stavbou ostatných chrbtových stavcov sa pre zmenu skôr ponáša na skupinu predovšetkým stredojurských cetiosaurov. Zároveň je celkom možné, že táto zmes vyspelých a primitívnych znakov dokladuje, že ide o vývojový medzistupeň medzi zmienenými skupinami.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Barapasaurus: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/1/13/Barapasaurus_DB.jpg

Jura – hegemónia sa začína (6.)

klub evolučných spáčov – hojnosť nasledovníkov plateosaura – o (dospelých) bábätkách prosauropodov – zopár prosauropodov navyše

V predošlej časti tohto seriálu bola načatá téma pomerne konzervatívnych dinosaurích skupín. Ich zástupcovia vrchnotriasové vymieranie, nezriedka hrôzostrašne až katastroficky vykresľované (či skôr skresľované), viac-menej odignovorali - aspoň čo sa týka vlastných evolučných zmien. Spomenuli sme si z nich menšie až stredne veľké celofyzoidy a sauropodomorfy na evolučnom rozmedzí medzi sauropodmi a prosauropodmi. Tento „klub evolučných spáčov“ teraz rozšírime o klasické prosauropody, dedičov a nasledovníkov mohutných vrchnotriasových plateosaurov. Aj keď, tak ako to u skupín s väčším počtom rodov býva, nejaké výnimky z tohto pravidla predsa len nájdeme.

Spomenutá všeobecná konzervatívnosť vývoja klasických prosauropodov zapríčinila, že telesný stavebný plán plateosaura sa veľmi hojne vyskytoval po území rozpadávajúceho sa prakontinentu aj začiatkom jury. Uloženiny južných končín Afriky napríklad dosiaľ vydali viac ako osem desiatok jedincov rodu Massospondylus. Tak ako plateosaurus, bol to dvojnohý bylinožravec, vybavený veľkými zahnutými pazúrmi na predných končatinách. Oproti svojmu staršiemu príbuznému mal o niečo kratšiu a masívnejšiu lebku, kým celková telesná stavba pôsobí skôr štíhle.

Nájdené pozostatky tohto rodu zahrňujú aj takmer vyliahnuté embryá. Malé kostričky ešte nemali zuby, čo znamená, že po vyliahnutí ich členovia vlastného druhu (možno priamo matka) istú dobu kŕmili. Prekvapivo, na rozdiel od dospelcov, bábätká masospondyla sa pohybovali štvornožky – okrem iného aj kvôli typicky bábätkovsky veľkej hlave. Krátkymi, vysokými lebkami s robustnou oblasťou brady sa ponášali skôr na lebky dospelých sauropodov, než na dospelých jedincov vlastného druhu. A to nie je prípad len mláďat masospondyla, ale aj mláďat ostatných prosauropodov, napríklad musasaura. Preto je pravdepodobné, že za vznikom ohromných sauropodov stál proces tzv. pedomorfózy – sauropody vznikli tak, že pri dospievaní si aj napriek rastu zachovali znaky mladučkých prosauropodov až do dospelosti. Inak povedané, sauropody boli vlastne evolučnou líniou „dospelých bábätiek“ prosauropodov.

Podobné a masospondylovi blízko príbuzné rody nachádzame okrem Afriky v Číne (Lufengosaurus), Argentíne (Adepapposaurus), či dokonca na Antarktíde (Glacialisaurus). Z ďalších spodnojurských prosauropodov stoja za zmienku minimálne desaťmetrový Jingshanosaurus a o Yunnanosaurus, ktorý mal podľa všetkého hrubé, lyžicovité zuby, tak ako niektoré neskoršie sauropody. Je možné, že práve vďaka tejto adaptácii dokázal ako zatiaľ jediný známy prosauropod prežiť až do obdobia strednej jury.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent,
Foto: Massospondylus: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/common/2/29/Massospondylus_BW.jpg

Jura – hegemónia sa začína (5.)

repetitio est mater studiorum - konzervatívci praveku – čo sa nemusí stať, keď sa vyvinie niečo nové-preborné – podoba starých čias

Videli sme už, ako sa začiatkom jurskej periódy rozbujneli evolučné línie vtákopanvých dinosaurov, a aj to, ako sa medzi dravými dinosaurami zo skupiny Coelophysoidea objavovali oproti triasu trochu väčšie alebo aj mohutnejšie druhy. Niektoré z nich prvkami anatómie pripomínali v neskorších geologických obdobiach prevládajúce skupiny Teranurae alebo Ceratosauria. Malé dravé dinosaury sa naproti tomu nešli evolučným novátorstvom práve pretrhnúť; ich vývoj prebiehal skôr konzervatívne. Niektoré rody prežili ešte z triasu (Coelophysis), ostatné oproti tým triasových vývojovo výrazne nepokročili.

Podobnú situáciu nachádzame u niektorých skupín dlhokrkých dinosaurov – sauropodomorfov. Spomedzi rodov na rozmedzí medzi vyspelými sauropodmi a primitívnejšími sauropodorfami do jury prežil napríklad veľký juhoafrický Melanorosaurus. Po jeho boku žil podobný Aardonyx, s pohybovým aparátom kdesi na prahu skutočnej „štvornohosti“. Pretože kým sauropody sú typické výlučne štvornohým pohybom, prosauropody typu plateosaura mali predné končatiny vyvinuté tak, že za žiadnych okolností nemohli slúžiť ako opora pri chôdzi. Predné končatiny ardonyxa však boli pevne stavané – predovšetkým predlaktia, a stupaje boli schopné čiastočnej rotácie. Keďže nesmerovali priamo dopredu, ako pomôcka pri kráčaní neposlúžili najlepšie, ale aspoň tak akurát, aby zviera prežilo.

Pravda, skutočné úplne štvornohé sauropody nachádzame už v podstatne (o 20 miliónov rokov) starších usadeninách než sú tie, v ktorých ležali kosti ardonyxa. Ardonyx nebol priamym predkom týchto zvierat. Predstavuje po evolučnej stránke konzervatívnu vývojovú líniu, ktorá si zachovala znaky dávnych predkov napriek tomu, že niektoré príbuzné druhy výrazne pokročili. Pamätajme, to, že v rámci nejakej skupiny vznikne vyspelejšia (správne: odvodenejšia) forma a rozmnoží sa, nemusí znamenať, že všetky ostatné, ktoré touto evolučnou zmenou neprešli, nevyhnutne v rovnakom čase vymrú.

Ďalším rodom z prechodného stupienka medzi sauropodmi a prosauropodmi je Anchisaurus. Pred 200 až 190 miliónmi rokov obýval územie dnešného východu USA. Výzorom pripomínal archaické primitívne sauropodomorfy, ktoré ešte bývali malé, dvojnohé, a tak trochu podobné dravým dinosaurom. Lenže tieto zvieratá, za všetky spomeňme aspoň rody Thecodontosaurus a Pantydraco, vymreli koncom triasu. Anchisaurus, hoci im bol podobný, sa nachádzal na rodostrome dlhokrkých dinosaurov oveľa vyššie. Podľa niektorých vedcov dokonca reprezentuje archaickú formu skutočného sauropoda! Je nesporné, že od typických prosauropodov (Plateosaurus a spol.) sa odlišoval nie lístkovitými, ale mocnejšími lyžicovitými zubami, ktoré mal v čeľustiach zasadené o niečo riedkejšie.


Svojho času to bol perfektne všeobecne prispôsobený (tzv. generalista) dinosaurus. Bol rýchly, dokázal sa vzpriamiť a hlavu natiahnuť ku pomerne vysokým rastlinám, a taktiež dokázal vyhrabať podzemné časti rastlín veľkými pazúrmi na palci predných končatín. To všetko pri telesnej veľkosti okolo dvoch metrov, či v prípade jedného druhu niekedy vyčleňovaného do samostatného rodu Ammosaurus, aj dvojnásobne väčšej.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Anchisaurus: http://www.rareresource.com/images/anchisaurus.jpg

Jura – hegemónia sa začína (4.)

trochu (pre)historického kontextu – prišelec v starom známom kabáte – náznak budúcnosti – pravá tvár celofyzoidov

V triase sa dravé dinosaury – teropody vyskytovali najčastejšie v podobe malých až stredne veľkých dravcov. Napriek tomu už veľmi skoro dosiahli niektoré veľké variety rodu Herrerasaurus dĺžku šiestich metrov, čím sa vyrovnali väčšine hrozivých krokodílom podobných rauisuchianov, ktoré v tých časoch predstavovali najväčšie suchozemské mäsožravce. Kým však tieto rozmerné a nemotorné štvornožce v priebehu vrchného triasu strácali pozície predovšetkým v stredných zemepisných šírkach (napr. od stredného noriku v nemeckých súvrstviach), veľkých dravých dinosaurov neustále pribúdalo. Až 6 m. a niekedy aj viac dlhé rody týchto zvierat poznáme zo záznamu skamenených odtlačkov stôp a aj z kosterného záznamu. Niekedy sa vyskytovali s poslednými a najväčšími z rauisuchianov (Zupaysaurus, Argentína), inokedy sa vyskytovali niekde v blízkosti ekosystémoch týmito zvermi obývanými, ale nezasahovali naň (Gojirasaurus, USA). Na území dnešnej Európy však napríklad utvorili celú sukcesiu dominantných dravcov (Halticosaurus – Liliensternus – Lophostropheus).


Začiatok jury už o krvilačné krokodílom podobné obludy ochudobnený, no medzi veľkými dravými dinosaurami naďalej dominovali rovnaké typy ako koncom triasu. Stále boli štíhle, s pomerne nízkymi hlavami a predĺženými krkmi. No viaceré javili už viaceré pokročilé anatomické znaky, ktoré ich spájajú s vyspelejšími dravými dinosaurami (takéto vyspelé formy radíme do čeľade Dilophosauridae). Jedným z takýchto tvorov bol napríklad severoamerický Dilophosaurus spred 200 až 190 miliónov rokov. Ako dospelec mohol merať 7 až 8 metrov, pričom charakteristický bol dvojicou polkruhovitých kostených hrebeňov na hlave. Ich účel bol zrejme predovšetkým vizuálny, slúžiaci na upútanie pozornosti samíc, a je pravdepodobné, že preto boli pestro sfarbené. Ďalšou výraznou črtou dilofosaura je zárez v hornej čeľusti, čím pripomína krokodíla. Mohol mu uľahčovať lovenie malej koristi, napr. zástupcov bujnejúcej vývojovej vetvy vtákopanvých dinosaurov. Či si dilofosaurus trúfol aj na veľké zvieratá je otázne. Jeho čeľuste sa zdajú byť na zápas so statným poltonovým alebo ťažším dinosaurom prislabé. Ak k niečomu podobnému vôbec došlo, dilofosaurus pravdepodobne útočil predovšetkým veľkými pazúrmi vybavené predné končatiny.

Čo sa stavby tela týka, evolučnou novinkou medzi dravými dinosaurami bol dilofosaurov blízky príbuzný – Crylophosaurus. Tento dravec žil v približne rovnakom čase ako dilofosaurus, no na opačnom konci sveta, na území dnešnej Antarktídy. Dosahoval dĺžku približne 6,5, lenže oproti rodu Dilophosaurus bol podstatne mohutnejší. Vážil azda viac ako pol tony, takže asi o tretinu viac, ako jeho severoamerický náprotivok. Taktiež disponoval kosteným hrebeňom, no ten kryolofosaurov bol len jeden a smeroval plochou dopredu, nie doboku. Vlastne celá hlava zvieraťa sa od dilofosaura výrazne odlišovala, pretože lebka bola vysoká a oveľa viac pripomínala vyspelejšie a neskoršie jurské dravce typu alosaura. Napriek tejto podobnosti zostávala stavba končatín krylofosaura stále primitívna.

Kombinácie vyspelých a archaických znakov v dilofosauridoch (okrem hore zmienených sem patrí napr. triasový Zupayasaurus a spodnojurské Dracovenator a „Dilophosaurus“ sinensis) robia z tejto skupiny pravdepodobne zárodok vývojovej vetvy veľkej skupiny dravých dinosaurov Tetanurae. Celkovo tak môžeme celofyzoidné dravé dinosaury (Coelophysis, Dilophosauridae a podobné) považovať za akúsi stonku vývojového stromu, ktorá viedla k rôznym vyspelejším formám.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Halticosaurus: http://www.dinosaurierarten.de/dinosaurier_halticosaurus.gif

Jura – hegemónia sa začína (3.)

kostené doštičky namiesto dlhých nôh – drobný, rýchly, obrnený! - premiéra ťažkoodencov – uvoľnenie miesta vyspelejším

Trend zväčšovania telesných rozmerov nenastal len medzi dravými dinosaurami a (samozrejme, v najväčšej miere) sauropodomorfami. Vtákopanvé dinosaury sa mu v rámci obsadzovania ekologického priestoru taktiež nevyhli. Už medzi primitívnymi druhmi typu malého lesotosaura nachádzame dvakrát väčšie formy ako napr. v rovnakom čase a v rovnakom regióne žijúci rod Strombergia. U iných vtákopanvých bol rast telesnej veľkosti sprevádzaný vznikom a rozmachom telesného obrnenia v podobe kostených štítkov, ktoré sa tiahli od krku cez chrbát až po chvost. Objavenie sa týchto útvarov vlastne predstihuje samotné zväčšovanie telesnej veľkosti, pretože severoamerický Scutellosaurus, približne rovnako starý ako lesotosaurus, meral len poldruha metra. Na rozdiel od rýchlikov typu lesotosaura, ktoré v mnohých smeroch pripomínal, však mal kratšie a pevnejšie nohy. Je teda možné, že kostená ochrana bola medzi primitívnymi vtákopanvými dinosaurami akousi alternatívou ku rýchlemu behu ako metódou záchrany pred tesákmi krvilačných dinosaurích príšer.

Kostené doštičky v koži skutellosaura vytvárali akýsi prototyp neskoršieho brnenia živých tankov ankylosaurov. A už v tomto ranom prevedení nešlo len o monotónne výrastky! Kým niektoré boli široké, ploché a ponášali sa na hrbole, iné vyčnievali ako predchodcovia ostňov či tŕňov. Vďaka nim dokázal skutellosaurus svojím mimoriadne dlhým chvostom uštedriť bolestivé rany aj viacnásobne väčšiemu dravcovi. Stredne veľké dravce pravdepodobne v mnohých prípadoch odradilo už len samotné kostené brnenie.

Omnoho väčší a podstatne mohutnejší bol v Anglicku a Arizone (USA) nájdený Scelidosaurus. Od rypáka po špičku chvosta mohol merať viac ako 4 metre, pričom jeho hmotnosť sa pohybovala okolo 150 - 200 alebo aj viac kilogramov. Scelidosaurus už oveľa viac pripomínal neskoršie ankylosaury. Pohyboval sa zrejme predovšetkým štvornožky, hoci schopnosť dvojnohého pohybu ešte úplne nestratil. Ďalej sa u neho výrazne zvýšil počet a aj veľkosť kostených štítkov v koži. Stal sa jedným z najskorších skutočných „ťažkoodencov“, a veľké problémy uloviť ho mali nepochybne aj tie najväčšie mäsožravé celofyzoidy, aké po vtedajšom svete kráčali.

Ako sa ale objavovali prvé mohutné dravé dinosaury, evolúcia týchto raných obrnených dinosaurov musela napredovať. Preto sa už v strednej jure nestretávame so zvieratami typu scelidosaura alebo skutellosaura (čiže primitívnych zástupcov skupiny Thyreophora), hoci v predchádzajúcej spodnej jure existovalo prinajmenšom šesť rodov týchto zvierat. Namiesto nich nachádzame pokročilejšie druhy, ktoré obranu pred dravcami pomocou kostených výrastkov dotiahli o krok ďalej.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Scelidosaurus: maxmagnusnorman.com

Jura – hegemónia sa začína (2.)

zabrdnutie do predsudkov – miniatúrny bežec – dinosaurus s klami – dlhodobo životaschopné

Azda do rovnakej miery, ako niekto považuje primitívne (či skôr bazálne, keď chceme byť presnejší a zároveň znieť múdrejšie) vtákopanvé dinosaury za výzorov nezaujímavé, pretože boli malé, a akosi hladké – bez tŕňov, rohov, golierov a kostených hrebeňov; sú tieto zvieratá dôležité práve pre vznik populárnych nositeľov tŕňov, rohov, golierov a kostených hrebeňov. Ich evolučnú pozíciu by sme mohli prirovnať ku stonke, z ktorej sa postupne odštiepovali jednotlivé výhonky, čiže vývojové cesty. Pritom predsudok, že ide o nezaujímavé zvieratá „na jedno kopyto“, nemožno v žiadnom prípade považovať za oprávnený! Ako nedávno ukázal nález výborne zachovalého rodu Tianyulong, neboli to len telá vtákovitých dinosaurov či rohatých dinosaurov, z ktorých vyrastal pokryv vpodobe rôznych štetinatých štruktúr alebo peria. Tento typ kožných výrastkov bol medzi dinosaurami tak rozšírený, že siahal až k samým evolučným počiatkom ich rodostromu!

Z raných vtákopanvých dinosaurov spodnej jury sú najlepšie doložené rody Heterodontosaurus a Lesothosaurus. Oba žili v približne rovnakom čase pred 195 až 190 miliónmi rokov a sú známe z južnej Afriky (Juhoafrická republika resp. Lesotho). Oba taktiež dosahovali len malých rozmerov - dĺžku nanajvýš 1,2 metra.


Ľahko stavaný Lesothosaurus bol vďaka veľmi dlhým nohám excelentný bežec. V porovnaní s ostatnými výlučne dvojnohými vtákopanvými dinosaurami mal predné končatiny neobyčajne krátke a opatrené len malými dlaňami. Hoci išlo o veľmi primitívne zviera, oproti trisovému pisanosaurovi už mal oveľa vyspelejšiu stavbu panvy. Kým lonová kosť pisanosaura ešte podľa všetkého smerovala dopredu, u lesotosaura smerovala dozadu, tak ako je pre vtákopanvé dinosaury typické. Smerovanie lonovej kosti dozadu možno považovať za veľmi výhodnú adaptáciu pre dvojnohého bylinožravca. Umožňuje totiž zväčšiť rozmery tráviacej sústavy, čím sa dosahuje lepšie trávenie rastlinnej potravy, za získania väčšej stability vďaka posunu ťažiska.

Heterodontosaurus bol podstatne mohutnejší ako lesotosaurus. Mal taktiež väčšie a silnejšie predné končatiny s veľkými dlaňami a výrazným pazúrom na palci. Naznačuje to možnosť, že zviera dokázalo dobre hrabať. Výrazným znakom heterodontosaura bola jeho pomerne rozmerná hlava s klami v čeľustiach. Využitie mohli mať kly rôzne – od súbojov v rámci druhu, obranu pred dravcami alebo okrasu, s ktorou sa samci predvádzali pred samicami. Zaujímavé je, že kly mali aj mláďatá.

Hoci sú zvieratá typu heterodontosaura a lesotosaura najlepšie a najhojnejšie doložené práve zo spodnej jury, existencia ich evolučných vetiev spodnou jurou neskončila. Heterodontosauridy nachádzame aj v uloženinách z vrchnej jury (slávne morrisonské súvrstvie), dokonca aj zo spodnej kriedy, uložených celých 75 miliónov rokov neskôr, ako tie sedimenty, v ktorých ležia pochované kosti heterodontosaura. Na druhej strane, primitívne vtákopanvé dinosaury na podobnej evolučnej úrovni ako lesotosaurus sa miestami nie práve ojedinele vyskytovali aj v strednej jure, a prežili prinajmenšom do vrchnej jury (Othnielosaurus).

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Lesothosaurus: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/3/3d/Lesothosaurus_dinosaur.png/800px-Lesothosaurus_dinosaur.png

Jura – hegemónia sa začína (1.)

déja-vu v rámci úvodu – pár všeobecných slov s jurskou tematikou – čo nové, teropody? - dlhokrké úspechy – navnadenie s prísľubom Ornithischia

Veľké hromadné vymieranie na konci prvej periódy druhohôr, triasu, znamenalo koniec existencie pre mnohé dovtedy hojné skupiny organizmov. Vymizli napríklad pre stratigrafiu predchádzajúcich geologických období dôležité morské chordáty - konodonty, a došlo tiež ku kríze amonitov, alebo zdecimovaniu obojživelníkov. Zo suchozemských živočíchov boli okrem iného ťažko postihnuté aj krokodílovité plazy krurotarziany. Spomedzi nich prežila do jury len vývojová vetva vedúca ku dnešným krokodílom. Ostatné formy, ešte 15 miliónov rokov pred koncom triasu tvarmi tela, veľkosťou i ekológiou rozmanitejšie než dinosaury, vymreli, a ich miesto zaplnili práve... dinosaury.

Ťažko povedať, či išlo o zmenu náhlu, alebo postupnú, v priebehu dlhých miliónročí. Napríklad, čo sa suchozemských živočíšnych spoločenstiev týka, tie sú za posledné milióny rokov triasu v usadeninách stupňa rét doložené oproti predchádzajúcemu noriku len chabo, a predovšetkým prostredníctvom skamenelých stôp. Náleziská 10-5 miliónov rokov staršie než hranica trias/jura však ukazujú, že v tom čase by sme dominanciu krokodílovitých krurotarzianov našli iba na území dnešných USA. V iných kútoch sveta boli hlavnými veľkými bylinožravcami dlhokrké dinosaury sauropodomorfy. A prinajmenšom na niektorých miestach dnešnej Európy (Nemecko), dinosaury ovládli aj pozíciu hlavných veľkých predátorov.

Zmeny vo zvieratstve neskorého triasu, ktoré sa dovŕšili v jure, tak možno prebehli pomerne plynule. Rovnakým spôsobom, pomaly (pravda, pomaly v geologickom ponímaní času!) a priebežne, sa menilo aj podnebie, ktoré sa predovšetkým vo vyšších zemepisných šírkach stávalo vlhkejším a priaznivým pre státisíce ton biomasy ihličnatých rastlín, dominujúcich jurskej flóre. Začiatkom jury sa ďalej dovŕšil prerod kedysi jedinej svetovej pevniny Pangey na dve pevniské masy: severnú Lauráziu (Severná Amerika, Európa, Ázia bez Indie) a južnú Godnwanu (Južná Amerika, Antarktída, Austrália, Afrika, India). A, ako inak v druhohorách, bolo teplo bez trvalej ľadovej pokrývky na póloch – kde sa, mimochodom, vlastne žiadna väčšia pevnina nenachádzala.

Spodná jura, ktorá sa začala pred približne 200 miliónmi rokov a trvala 27 miliónov rokov, svojou tvárou veľmi pripomínala predchádzajúci vrchný trias. Ešte stále bolo pomerne sucho a zloženie živočíšstva taktiež vo viacerých rysoch pripomínalo zrkadlovitý odraz predchádzajúceho geologického obdobia. Najväčšími dravcami, ba vlastne najrozšírenejšími a najhojnejšími dravcami všetkých váhových či veľkostných kategórií, boli tropody zo skupiny Coelophysoidea, čiže pokračovatelia stredne veľkého rodu Coelophysis, alebo prvých „malých obrov“ z rodov Liliensternus alebo Gojirasaurus. Tieto stavbou tela pomerne konzervatívne predátory (nízka hlava, dlhý krk, ľahké telo, behavé zadné nohy) teraz nenachádzali konkurenciu v podobe neokrôchaných behemotov z radov krokodílových krurotarzianov – rauisuchianov. Ich evolúcia pokračovala, vznikali formy o niečo väčšie než triasové, ale aj podstatne mohutnejšie. Ďalej sa rozvíjali samozrejme aj malé či stredne veľké druhy. V konečnom dôsledku došlo v spodnej jure ku vzniku dvoch veľkých vývojových vetiev dravých dinosaurov: ceratosaurov a tetanurov.


Medzi bylinožravcami naďalej kraľovali dlhokrké sauropodomorfy. Zanikli síce niektoré ich bočné vývojové vetvy, a medzi nimi napríklad aj Plateosaurus a jeho najbližší príbuzní, či Riojasaurus a spol, na druhej strane sa však rozmáhali iné skupiny. Medzi nimi stredne veľké a skôr útlejšie massospondylidy, o niečo menšie anchisaury, trochu výzorom podobné skorým a veľmi primitívnym sauropodomorfom, anatomicky však oveľa vyspelejšie – pravdepodobne len využívali rovnaký ekologický priestor. Obe tieto skupiny zrejme predstavovali predovšetkým dvojnohé živočíchy. Okrem nich sa rozvíjali viaceré štvornohé varianty, a to hlavne spomedzi vyspelejších sauropodov. Hoci zvyčajne dosahovali stredných veľkostí asi 5 -9 m, čoraz hojnejšími sa stávali pätnásť- až dvadsaťmetrové rody, ktoré stelesňovali všetku dôstojnú obrovitosť, s takou samozrejmosťou spájanú so slovom dinosaurus.

Výraznou a dôležitou zmenou oproti jure bol nástup vtákopanvých dinosaurov. Niektoré malé, behavé formy, predtým vzácne, dali vzniknúť prvým panciernáčom, iné prežili v podobnej fazóne, v akej sa vyskytovali v triase. Lenže už podstatne hojnejšie. Ale aby sme sa tu príliš nezabávali, poďme poporiadku...

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Liliensternus: http://www.dinosaurfact.net/Pictures/Liliensternus.jpg