Jura – hegemónia sa začína (4.)

trochu (pre)historického kontextu – prišelec v starom známom kabáte – náznak budúcnosti – pravá tvár celofyzoidov

V triase sa dravé dinosaury – teropody vyskytovali najčastejšie v podobe malých až stredne veľkých dravcov. Napriek tomu už veľmi skoro dosiahli niektoré veľké variety rodu Herrerasaurus dĺžku šiestich metrov, čím sa vyrovnali väčšine hrozivých krokodílom podobných rauisuchianov, ktoré v tých časoch predstavovali najväčšie suchozemské mäsožravce. Kým však tieto rozmerné a nemotorné štvornožce v priebehu vrchného triasu strácali pozície predovšetkým v stredných zemepisných šírkach (napr. od stredného noriku v nemeckých súvrstviach), veľkých dravých dinosaurov neustále pribúdalo. Až 6 m. a niekedy aj viac dlhé rody týchto zvierat poznáme zo záznamu skamenených odtlačkov stôp a aj z kosterného záznamu. Niekedy sa vyskytovali s poslednými a najväčšími z rauisuchianov (Zupaysaurus, Argentína), inokedy sa vyskytovali niekde v blízkosti ekosystémoch týmito zvermi obývanými, ale nezasahovali naň (Gojirasaurus, USA). Na území dnešnej Európy však napríklad utvorili celú sukcesiu dominantných dravcov (Halticosaurus LiliensternusLophostropheus).


Začiatok jury už o krvilačné krokodílom podobné obludy ochudobnený, no medzi veľkými dravými dinosaurami naďalej dominovali rovnaké typy ako koncom triasu. Stále boli štíhle, s pomerne nízkymi hlavami a predĺženými krkmi. No viaceré javili už viaceré pokročilé anatomické znaky, ktoré ich spájajú s vyspelejšími dravými dinosaurami (takéto vyspelé formy radíme do čeľade Dilophosauridae). Jedným z takýchto tvorov bol napríklad severoamerický Dilophosaurus spred 200 až 190 miliónov rokov. Ako dospelec mohol merať 7 až 8 metrov, pričom charakteristický bol dvojicou polkruhovitých kostených hrebeňov na hlave. Ich účel bol zrejme predovšetkým vizuálny, slúžiaci na upútanie pozornosti samíc, a je pravdepodobné, že preto boli pestro sfarbené. Ďalšou výraznou črtou dilofosaura je zárez v hornej čeľusti, čím pripomína krokodíla. Mohol mu uľahčovať lovenie malej koristi, napr. zástupcov bujnejúcej vývojovej vetvy vtákopanvých dinosaurov. Či si dilofosaurus trúfol aj na veľké zvieratá je otázne. Jeho čeľuste sa zdajú byť na zápas so statným poltonovým alebo ťažším dinosaurom prislabé. Ak k niečomu podobnému vôbec došlo, dilofosaurus pravdepodobne útočil predovšetkým veľkými pazúrmi vybavené predné končatiny.

Čo sa stavby tela týka, evolučnou novinkou medzi dravými dinosaurami bol dilofosaurov blízky príbuzný – Crylophosaurus. Tento dravec žil v približne rovnakom čase ako dilofosaurus, no na opačnom konci sveta, na území dnešnej Antarktídy. Dosahoval dĺžku približne 6,5, lenže oproti rodu Dilophosaurus bol podstatne mohutnejší. Vážil azda viac ako pol tony, takže asi o tretinu viac, ako jeho severoamerický náprotivok. Taktiež disponoval kosteným hrebeňom, no ten kryolofosaurov bol len jeden a smeroval plochou dopredu, nie doboku. Vlastne celá hlava zvieraťa sa od dilofosaura výrazne odlišovala, pretože lebka bola vysoká a oveľa viac pripomínala vyspelejšie a neskoršie jurské dravce typu alosaura. Napriek tejto podobnosti zostávala stavba končatín krylofosaura stále primitívna.

Kombinácie vyspelých a archaických znakov v dilofosauridoch (okrem hore zmienených sem patrí napr. triasový Zupayasaurus a spodnojurské Dracovenator a „Dilophosaurussinensis) robia z tejto skupiny pravdepodobne zárodok vývojovej vetvy veľkej skupiny dravých dinosaurov Tetanurae. Celkovo tak môžeme celofyzoidné dravé dinosaury (Coelophysis, Dilophosauridae a podobné) považovať za akúsi stonku vývojového stromu, ktorá viedla k rôznym vyspelejším formám.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Halticosaurus: http://www.dinosaurierarten.de/dinosaurier_halticosaurus.gif

Žiadne komentáre:
Napíš do komentárov

Sledujte novinky zo sveta geológie a paleontológie na Twitteri - https://twitter.com/paleoklub
Odoberaj novinky