Nové nálezy ulitníkov Sassia turrita (Eichwald) z ílovitých sedimentov miocénneho veku Viedenskej panvy

V morských sedimentoch stredného miocénu Viedenskej panvy boli objavené nové nálezy pomerne zriedkavých ulitníkov čeľade Ranellidae, ktoré boli priradené k druhu Sassia turrita (Eichwald).  Fosílne zvyšky ich schránok pochádzajú z východného okraja Viedenskej panvy, kde boli nájdené v pelitických a organodetritických slienitých fáciách studienčanského súvrstvia vrchného bádenu (stredný miocén) lokalít Rohožník – Konopiská a Devín – Zelené terasy.

Lokality

Obec Rohožník sa rozprestiera 15 km severovýchodne od mestečka Malacky pri západnom úpätí Malých Karpát. Lokalita Konopiská, ktorú predstavuje bývalé ílovisko s výstupom bádenských a sarmatských sedimentov, leží južne od obce, približne 900 m na juhozápad od železničnej stanice. Na lokalite boli odkryté najmä vrstvy studienčanského súvrstvia foraminiferovej buliminovo – bolivinovej zóny. Dominantnú časť tvoria hlavne fácie sivých vápnitých, bioturbovaných  a sivožltých ílovcov. V pelitických sedimentoch sú v určitých polohách vyvinuté vrstvičky, alebo podlhovasté šošovkovité telesá sivožltých organodetritických slieňovcov, ako i sivých riasových organodetritických slieňovcov. V nadloží sú vyvinuté nepravidelné šošovkovité vrstvy pieskov s obsahom valúnov a horizonty jemných sivých až sivožltých piesčito-ílovitých sedimentov. Stredný miocén je tiež zastúpený fáciami sivých až sivožltých ílovcov, ako i organodetritických lumachelových pieskov až piesčitých ílov spodného sarmatu holíčskeho súvrstvia. Bádenské a sarmatské sedimenty sú bohaté predovšetkým na fosílne zvyšky morských bezstavovcov s bohatým zastúpením spoločenstiev mäkkýšov.

Nálezisko Zelené terasy je situované na východnom okraji bratislavskej mestskej časti Devín, leží nad ulicou Lomnická na južných svahoch vrchu Devínska Kobyla (514 m n. m.) a tvoria ho početné umelé odkryvy súvisiace s rozsiahlymi stavebnými prácami realizovanými v danej oblasti. Na povrch tu vystupujú prevažne sivé až sivožlté ílovité a piesčitoílovité sedimenty studienčanského súvrstvia vrchnobádenského veku. Na lokalite boli identifikované početné fosílie bezstavovcov s výraznou prevahou lastúrnikov a ulitníkov.

Obr. 1 - Sassia turrita (Eichwald), Devín – Zelené terasy, fácia sivožltých ílov. A – abaperturálna strana; B – aperturálna strana. Foto: R. Biskupič


Materiál a metódy

Fosílny materiál bol získavaný plavením sedimentu,  počas zberu a odoberania vzoriek priamo z jednotlivých profilov, ako i voľným zberom zo sute.  Schránky gastropódov sú zachované prevažne v dobrom stave, bez výraznejších poškodení, ako i bez známok abrázie, či postdepozičnej deštrukcie. Na vzorke pochádzajúcej z lokality Devín – Zelené terasy sú zachované stopy bioerózie v podobe chodbičiek spôsobených činnosťou vŕtavých mnohoštetinavcov. Na lokalite Rohožník – Konopiská bolo nájdených 5 schránok dospelých a 8 schránok juvenilných jedincov. Z náleziska Devín – Zelené terasy pochádza z fácie sivožltých ílovcov ojedinelý nález jedného adultného exemplára.

Opis 

Schránky dorastajú do malých až stredne veľkých rozmerov, sú masívne a hrubostenné, s vypuklými, mierne, alebo i viac hranatými stenami závitov. Ulitu tvorí  5 až 7 závitov, na jej vrchole s drobnou nevýraznou protokonchou s hladkým povrchom bez skulptúry. Závity sú zvyčajne vyvinuté pravidelne, ich povrch je zdobený výraznými priečnymi a špirálovými rebrami, kde v miestach ich pretínania sa nachádzajú drobné hrbolčeky a uzlíky. Charakteristickým morfologickým prvkom sú tiež varixy, ktoré na závitoch tvoria výrazné masívne zhrubnuté hrebene. Na starších závitoch tvoria priečne a špirálové rebierka pravidelnú retikulárnu skulptúru, ktorá sa však postupne mení. Na najväčšom poslednom závite sa tieto skulptúrne prvky postupne zjemňujú, rebrá sú menej výrazné. Pozdĺžne rebrá môžu na telovom závite prechádzať až do jemných špirálových línií. Vertikálne rebrá sú menej vyvinuté a v bodoch pretínania s jemnými špirálovými rebrami môžu byť miestami vytvorené nízke, málo výrazné hrbolčeky. Ústie je masívneho oválneho tvaru, na spodnej strane ukončené krátkym sifonálnym kanálikom, s výraznými zubami vyvinutými na vnútornej strane vonkajšieho lábia.

Obr. 2 - Sassia turrita (Eichwald), Rohožník – Konopiská, fácia organodetritických litotamniových slieňovcov. A – abaperturálna strana; B – aperturálna strana. Foto: R. Biskupič


Poznámky

Výskyty druhu Sassia turrita (Eichwald) z nášho územia prvýkrát prezentoval Schaffer (1897) z ílovitých vrstiev lokality tehelňa v Devínskej Novej Vsi pod menom Triton Tarbellianum Grat., kde uvádza časté nálezy týchto mäkkýšov. Z toho istého náleziska spomína prítomnosť ich fosílnych zvyškov Toula (1900). Schránky študovaného druhu gastropóda boli na území slovenskej časti Západných Karpát identifikované aj vo vrstvách vrchného bádenu sandberských vrstiev studienčanského súvrstvia lokality Devínska Nová Ves – Sandberg (Hyžný et al., 2012). Ojedinelé výskyty týchto gastropódov boli na uvedenej lokalite objavené v najvrchnejšej časti profilu vo fácii litavských vápencov.

Stratigrafické a geografické rozšírenie

V centrálnej Paratetýde bol uvedený taxón stratigraficky rozšírený počas neskorého oligocénu (eger) a stredného miocénu (báden). Bohaté výskyty pochádzajú predovšetkým z bádenských sedimentov početných lokalít Poľska, Rakúska, Čiech, Maďarska, Rumunska a Bulharska. Ich zvyšky boli opísané z neskorého oligocénu Nemecka (chat) a stredného miocénu Holandska, Nemecka, Belgicka, ako i Francúzska (lang) a Turecka (lang/seraval) (Landau et al., 2009).

Obr. 3 - Sassia turrita (Eichwald), Rohožník – Konopiská, fácia organodetritických litotamniových slieňovcov. A – abaperturálna strana; B – aperturálna strana. Foto: R. Biskupič


Paleoekológia

Na lokalite Konopiská v Rohožníku sa gastropódy Sassia turrita (Eichwald) vyskytujú vo viacerých fáciách, avšak ich prítomnosť vo vrstvách sivých bioturbovaných ílovcov a na nálezisku Devín – Zelené terasy vo fácii sivožltých ílov, napovedá viac o ekologických nárokoch týchto ulitníkov. Pre tieto fácie sú charakteristické spoločenstvá mäkkýšov s relatívne nízkou diverzitou, avšak s hromadnými výskytmi oportunistických bivalvií Corbula (Varicorbula) gibba (Olivi). Vysoká abundancia tohto taxónu poukazuje na nestabilné podmienky; je to typický oportunistický kolonizátor zničených prostredí s redukovaným počtom sprievodných taxónov, ktorý je schopný rýchlo sa stať dominantným faunálnym elementom (Hyžný et al., 2012).  Patrí k malému počtu druhov, ktoré dokážu prežiť vyhladzovanie bentických fáun spôsobené ochudobnením kyslíka, alebo chemickými škodlivinami v recentných moriach (Mandic & Harzhauser, 2003).

Výskyty ulitníkov Sassia turrita (Eichwald) v asociáciách mäkkýšov s dominanciou druhu Corbula (Varicorbula) gibba (Olivi) napovedajú o ich možnej adaptabilite na prostredia so zhoršenými a nestabilnými, až dysoxickými podmienkami. Na základe predpokladaného charakteru paleoprostredia na lokalitách Rohožník – Konopiská a Devín – Zelené terasy možno usudzovať, že študovaný druh gastropóda obýval morské prostredia v zónach infralitorálu až cirkalitorálu s ílovitým dnom. 

Recentní predstavitelia čeľade Ranellidae patria k teplomilným ulitníkom, obývajú tropické až subtropické morské prostredia kontinentálneho šelfu, väčšina druhov žije v prílivových zónach, na skalnatých pobrežiach, koralových útesoch a na piesčitom substráte (de Bruyne, 2004). Sú to epifaunálne dravce živiace sa menšími bezstavovcami.

Autor: Radoslav Biskupič



VIAC INFO: abstrakt a poster z 12. predvianočného geologického seminára ŠGÚDŠ a SGS nájdete TU a TU



Zoznam použitej literatúry:

Baluk, W., 1995: Middle Miocene (Badenian) gastropods from Korytnica, Poland; Part II.
Acta Geologica Polonica, 45, 3 – 4, 153 – 255

Bruyne, R. H. de, 2004: Encyklopedie ulit a lastur. Rebo Productions CZ, 1– 336

Čierna, E., 1973: Mikropaläontologische und biostratigraphische Untersuchung einiger Bohrproben aus der weiteren Umgebung von Rohožník.
Acta Univer. Comeniana, 26, 113-187

Hladilová, Š.: 1991: Results of preliminary studies of the molluscan fauna from the Rohožník locality.
Scripta, Geology, 21, 91-97

Hyžný, M., Hudáčková, N., Biskupič, R., Rybár, S., Fuksi, T., Halásová E., Zágoršek K. & Ledvák P., 2012: Devínska Kobyla – a window into the Middle Miocene shallow-water marine environments of the Central Paratethys (Vienna Basin, Slovakia).
Acta Geologica Slovaca, 4, 2, 95–111

Kováč, M., Baráth, I., Marko, F., Šútovská, K., Uher, P., Hladilová, Š., Fordinál ,K., Tuba, L., 1991: Neogene sequences.  In: Kováč, M., Michalík, J., Plašienka, D., Putiš, M., (eds.):  Malé  Karpaty Mts. Geology of the Alpine  –  Carpathian
junction. Guide to excursions. Bratislava, 61-74

Landau, B., Harzhauser, M. & Beu, A. G., 2009: A Revision of the Tonnoidea (Caenogastropoda, Gastropoda) from the Miocene Paratethys and their Palaeobiogeographic Implications.
Jb. Geol. B.-A., 149, 1, 61 – 109

Mandic, O. & Harzhauser, M., 2003: Molluscs from the Badenian (Middle Miocene) of the Gaindorf Formation (Alpine Molasse Basin, NE Austria) – Taxonomy, Paleoecology and Biostratigraphy. Ann. Naturhist. Mus. Wien, 104 A, 85–127

Schaffer, F., 1897: Der marine Tegel von Theben – Neudorf in Ungarn.
Jb. K. Kön. Geol. Reichsanstalt, 47, 3, 533 – 548

Toula, F., 1900: Über den marinen Tegel von Neudorf an der March.
Verh. Vereins für Natur und Heilkunde Pressburg, 11, 20, 1 – 30

Fauna žralokov z miocénnych lokalít západného Slovenska (I. časť)

Zvyšky stavovcov patria medzi zaujímavé a vzácne nálezy fosílií. Na našom území bolo v sedimentoch miocénu nájdených množstvo zvyškov rôznych suchozemských a marinných stavovcov. Na viacerých náleziskách sa pomerne často vyskytujú aj fosílie zubov obávaných morských predátorov – žralokov.

Žraloky patria do skupiny živočíchov rozšírenej na Zemi už od paleozoika, pričom výskyty prvých žralokov sú známe už z konca silúru a začiatku devónu. Systematicky ich možno zaradiť ku drsnokožcom (Chondrichthyes), konkrétne do podtriedy Elasmobranchii, do ktorej patria spoločne s rajami (Batoidea). Vo fosílnom stave sa zachovávajú predovšetkým ich zuby, keďže žraloky majú iba chrupavkovitú kostru. Nálezy stavcov tvorených pevným kostným tkanivom patria medzi vzácne ojedinelé nálezy. V slovenskej časti Západných Karpát boli fosílie žralokov objavené nielen v sedimentoch neogénu a paleogénu, ale aj vo vrstvách mezozoika. V triasových horninách fatranského súvrstvia Belianskych Tatier boli objavené zúbky žralokov druhov Hybodus minor AGASSIZ a Lissodus minimus AGASSIZ. Zo starších treťohôr (paleogén) pochádzajú nálezy drsnokožcov z eocénnych sedimentov lokality Žilina – Solinky, kde boli v bývalom ílovisku tehelne nájdené početné drobné zúbky žralokov Squalus sp. Najbohatšie nálezy fosílnych žralokov však pochádzajú z miocénu. Nájdené boli na mnohých lokalitách v oblasti západného a južného Slovenska. Známe sú lokality Mučín, Horné Strháre, Horné Príbelce, Rapovce, Rohožník – Konopiská. Významné lokality s nájdenou bohatou faunou miocénnych drsnokožcov sa tiež nachádzajú v okolí Bratislavy – v Devínskej Novej Vsi, Devíne a Dúbravke.

Obr. 1 – Ukážka zubov viacerých druhov žralokov z bádenských lokalít západného Slovenska
a – Notorhynchus primigenius (AGASSIZ), Devínska Nová Ves (Sandberg)
b – Carcharias acutissimus (AGASSIZ), Devínska Nová Ves (Sandberg)
c – Squatina sp., Rohožník (Konopiská)
d – Isurus retroflexus (AGASSIZ), Rohožník (Konopiská)
e – Isurus desori (AGASSIZ), Devínska Nová Ves (Sandberg)

Foto: R. Biskupič

Počas obdobia báden (16,30 – 12,70 mil. r.) bolo v oblasti Centrálnej Paratetýdy rozšírených viacero druhov žralokov, ktoré obývali plytkovodné pobrežné oblasti, ale i vody otvoreného mora. Na našom území boli ich fosílne zvyšky nájdené na viacerých lokalitách, v rôznych typoch sedimentov a fácií. Okrem samotných zubov boli nájdené na kostiach cicavcov aj ryhované stopy spôsobené zubami žralokov. Známy je kostrový nález veľryby z vrchného bádenu lokality Konopiská pri Rohožníku, kde sa na kostiach tohto cicavca zachovali ryhy po zuboch žralokov, ku ktorým došlo pri zahryznutiach do koristi počas trhania potravy. Zuby žralokov majú charakteristický tvar, od zubov iných stavovcov ich možno morfologicky jednoducho a jasne diferencovať. Vo fosílnom stave sa zachovávajú dobre a väčšinou celistvo aj s koreňom. Samotná korunka zubov býva v závislosti od daného druhu žraloka buď štíhla a vysoká, alebo skôr nižšia a širšia, rovná, mierne, alebo viac zahnutá, s hladkým, alebo zúbkovaným okrajom. Sklovina korunky je lesklá a hladká, prípadne zvrásnená. Spodnú časť zubov tvorí výrazný koreň. Na jeho vnútornej strane v centrálnej časti koreňa je zvyčajne vyvinutá zvislá stredová brázda. Pre niektoré druhy žralokov sú charakteristické drobné nevýrazné bočné zúbky, ktoré sú vyvinuté na ramenách koreňa vedľa korunky zubu po oboch stranách. Rozmery zubov sú rôzne, ich veľkosť je určená okrem iného aj druhom žraloka, z ktorého tieto zuby pochádzajú. Zúbky menších druhov žralokov dosahujú veľkosť len niekoľkých milimetrov, zatiaľ čo zuby väčších druhov dosahujú rozmery niekoľkých centimetrov. Veľkosť a tvar žraločích zubov však závisí nielen od príslušnosti k danému druhu žraloka, ale aj od typu zubu. Na základe ich morfológie je možné určiť, ktoré zuby pochádzajú z pravej, alebo ľavej strany hornej čeľuste (Palatoquadratum), alebo z pravej, či ľavej strany dolnej čeľuste (Meckelova chrupavka). Možno rozlíšiť niekoľko typov žraločích zubov – symfyzálne, parasymfyzálne, predné, intermediálne, laterálne a zadné.

Zrejme najznámejšou a najprebádanejšou lokalitou s výskytom fauny žralokov je nálezisko Sandberg pri Devínskej Novej Vsi (Bratislava), ktoré patrí medzi významné náleziská miocénnej fauny bezstavovcov a stavovcov. Táto výnimočná vrchnobádenská paleontologická lokalita interesuje paleontológov a geológov už od 19. storočia. Nielen domácimi, ale i zahraničnými autormi bolo publikovaných niekoľko štúdií o miocénnej faune drsnokožcov, v ktorých boli okrem iných uvedené, alebo citované aj nálezy z lokality Sandberg. V piesčitých usadeninách plytkých pobrežných fácií sandberských vrstiev tu bol systematickými zbermi od objavenia náleziska až po súčasnosť nájdený dobre zachovaný fosílny materiálu pozostávajúci z pomerne veľkého množstva zubov rôznych druhov žralokov. Veľmi vzácny a zriedkavý nález pochádza aj z náleziska v Devíne, kde bol nájdený zub patriaci obrovskému vyhynutému žralokovi druhu Carcharocles megalodon (AGASSIZ), pričom samotný zub má výšku až 108,3 mm. Žraloky tohto druhu mohli dorastať až do dĺžky 18 metrov a živili sa skôr veľkými morskými cicavcami (veľryby). Zúbky žralokov boli nájdené na viacerých lokalitách na Devínskej Kobyle a jej blízkom okolí: Devínska Nová Ves (Sandberg, Bonanza, Útočnica, Glavica, Tehelňa), Devín (Terasy, Vinohrady, Lingulová lavica), Dúbravka (Dúbravská Hlavica, Pekténová lavica), ako aj vo Viedenskej panve na lokalite Rohožník – Konopiská. Pestrá a početná fauna drsnokožcov bádenu bola na spomínaných lokalitách zastúpená nasledujúcimi rodmi a druhmi žralokov: Squatina sp., Notorhynchus primigenius (AGASSIZ), Carcharias acutissimus (AGASSIZ), Carcharias cuspidatus (AGASSIZ), Carchalocles megalodon (AGASSIZ), Carcharhinus priscus (AGASSIZ), Galeocerdo aduncus AGASSIZ, Scyliorhinus sp., Sphyrna zygaena (LINNAEUS), Negaprion eurybathrodon (BLAKE), Hemipristis serra (AGASSIZ), Isurus hastalis (AGASSIZ), Isurus desori (AGASSIZ), Isurus retroflexus (AGASSIZ), Galeorhinus affinis (PROBST).

Autor: Radoslav Biskupič

Použitá literatúra:

Hano V, & Seneš J., 1953: Spodnomiocénna fauna pri Rapovciach.
Geol. Sbor. Slov. Akad. Vied Umení III, 3 - 4

Hiden, Von Hartmut R., 1994/95: Elasmobranchier (Pisces, Chondrichthyes) aus dem
Badenium (Mittleres Miozän) des Steirischen Beckens (Österreich).
Mitt. Abt. Geol. und Paläont. Landesmuseum Joanneum, Heft 52/53

Holec P., 2001: Miocénne drsnokožce a kostnaté ryby (Chondrichthyes et Osteichthyes,
Vertebrata) z viedenskej panvy pri Bratislave (Slovensko).
Mineralia Slovaca, 33.

Holec P., Hornáček M. & Sýkora M., 1995: Lower Miocene shark (Chondrichthyes,
Elasmobranchii) and whale faunas (Mammalia, Cetacea) near Mučín, Southern Slovakia.
Geol. Práce, Spr., 100

Juhász T., 2006: A danitz-pusztai homokbánya porcoshal maradványainak viszgálata.
Folia Historico Naturalia Musei Matraensis, 30

Kocsis László, 2007: Central Paratethyan shark fauna (Ipolytarnóc, Hungary).
Geologica Carpathica, 58, 1

Schultz O., 1971: Die Selachier-Fauna (Pisces, Elasmobranchii) des Wiener Beckens und
seiner Randgebiete im Badenien (Miozän).
Ann. Naturhist. Mus. (Wien), 75

Švagrovský J., 1981: Lithofazielle Entwicklung und Molluskenfauna des oberen Badenien
(Miozän M4d) in dem Gebiet Bratislava – Devínska Nová Ves.
Západné Karpaty, Séria Paleontológia, 7

Internet:

en.wikipedia.org

2. časť článku TU

Paleontologické lokality na Slovensku

Vršatecké Bradlá - Vršatecké bradlá ako súčasť bradlového pásma sú bohaté na skameneliny ako amonity, ľaliovky, belemnity.

Kamenica a Podhorod - V lomoch pri Podhorodi a Kamenici na východnom Slovensku sa nachádzajú skameneliny ľalioviek . Drobné hviezdičky vyvetrané z krinoidových vápencov.


Štokeravská vápenka - Svetová lokalita preslávená nálezmi cicavcov, zubov kostnatých rýb.

Waitov lom - Lokalita sa nachádza na svahu Devínskej Kobyly pri Devínskej Novej Vsi. Bol tu zaznamenaný výskyt zubov kostnatých rýb z obdobia treťohôr.

Devínska Nová Ves, tehelňa - Lokalita tehelňa v Devínskej Novej Vsi bola bohatá na skameneliny rýb a ježoviek.

Sandberg - Svetová lokalita (viac ako 350 druhov skamenelín) nachádzajúca sa pri Devínskej Novej Vsi. Bohatá na skameneliny ježoviek, lastúrnikov, rias, žraločích zubov, zubov kostených rýb, ulitníkov, machoviek, zvyšky tuleňov, delfínov, sirén, čeľusti rají a výliatky po norách krabov.

Beňatín - V kameňolome Beňatín neďaleko Sobraniec sa nachádzajú známe náleziská jadier belemnitov.

Kamenica a Kyjov - Bradlá v okolí Kamenice a Kyjova sú bohaté na skameneliny belemnitov.

Chtelnica - Bývalá svetová lokalita nachádzajúca sa v Malých Karpatoch. Známa, bohatým výskytom amonitovej fauny.

Brodnianske bradlo na Kysuciach - Lokalita sa nachádza v regióne Kysuce. Je známa predovšetkým výskytom amonitov v červených kalových vápencoch.

Červená skala pri Podbieli - Lokalita nachádzajúca sa v regióne Orava je známa veľkým množstvom dobre zachovaných skamenelín amonitov a belemnitov, najmä v oblasti bradlového pásma v červených kalových vápencoch.

Hajnáčka - Lokalita Hajnáčka je známa ako jedna z typových lokalít v rámci biostratigrafie európskeho neogénu na základe nálezov fosílnych cicavcov. Počas výskumu na lokalite bolo zistených min. 10 nových taxónov.

Krasiejow (Poľsko) - V posledných rokoch sa pri juhopoľskom mestečku Krasiejow našlo veľké množstvo fosílnych živočíchov z obdobia vrchného triasu. Jedná sa o faunu stavovcov, najmä obojživelníkov a plazov, medzi ktorými bol zistený doteraz najstarší dokázaný dinosaurus na svete Silesaurus opolensis. Jedná sa o jednu z najunikátnejších lokalít na svete.

Text: KGaP
Foto: portál Infoglobe

Trias – nástup k vláde (4.)

trpezlivosť veľké sauropodomorfy prináša – plateosaurus, plateosaurus, plateosaurus! - prostoduché vymenovávanie – odôvodnenie prostoduchého vymenovávania (výhovorka zaň)

Niekoľko geologických období uplynulo odkedy žili prvé štvornožce schopné pohybu po suchej zemi. Za ten čas, približne 150 miliónov rokov, sa objavili v rámci celkom odlišných skupím stavovcov rôzni obry, ktorí hmotnosťou svojej telesnej masy pokorili hranicu jednej tony. Boli medzi nimi vzdialení príbuzní korytnačiek skutosaury, niektoré bočné vývojové vetvy preddruhohorných cicavcovitých plazov, alebo triasoví zástupcovia cicavcom príbuzných dicynodontov. Pravda, celých 150 miliónov rokov trvalo, kým sa objavili prví giganti, ktorí túto hranicu pokorili niekoľkonásobne. Z ľudského hľadiska môže stopäťdesiat tisícok tisícročí pripadať ako večnosť, lenže práve toľko času evolúcia potrebovala na postupné hromadenie telesných adaptácií, vo vzájomnej súčinnosti umožňujúcich vznik skutočných zvieracích titanov. Výkonný metabolizmus, pľúcne vaky, vzpriamené končatiny, rýchly rast - to boli najdôležitejšie z nich. A nachádzame ich všetky u sauropodomorfov.

Plateosaurus je z triasových sauropodomorfov preštudovaný najlepšie. K dispozícii máme pozostatky viac než sto jedincov z rôznych kútov Európy – z Nemecka, Francúzska, Švédska, Nórska, Švajčiarska a Grónska. Jeho hromadné výskyty na náleziskách bývajú tradične považované za dôkaz života v stádach, no podľa niektorých vedcov môže ísť o samotárske jedince, ktoré zahynuli vo vyššie položených územiach, a do nížin boli len „spláchnuté“ občasnými silnými prívalovými povodňami. Tomu by nasvedčoval aj pomerne veľký rozptyl jedincov na niektorých náleziskách, nie práve typický pre hromadný úhyn stáda.


Hoci to na mnohých rekonštrukciách môže tak vyznieť, Plateosaurus nebol typickým primitívnym (bazálnym) sauropodomorfom. Malá hlava, dlhý krk, veľké telo a predné končatiny s trojicou veľkých pazúrov sú znaky pre triasové sauropodomorfy časté. Štúdie predných končatín plateosaura však odhalili, že neboli schopné vytočenia dlaňami ku zemi, takže neboli vhodné na bežnú chôdzu. Zároveň neboli vhodné ani na žiaden iný typ chôdze – napr. našľapovanie na kĺby prstov.

Ďalšou zaujímavosťou o plateosaurovi je rozmanitosť veľkosti. Variabilita prírastkov kostnej hmoty na kostiach naznačuje premenlivosť rýchlosti rastu v závislosti od prírodných podmienok. Niektoré jedince tak dosiahli dospelosť ani nie päťmetrové. Iné merali desať metrov a boli tak osemkrát ťažšie – vážiť mohli tri či štyri tony.

Len v rámci Európy nachádzame viacero ďalších veľkých sauropodomorfov – napríklad ako plateosaurus približne rovnako staré a podobne rozmerné rody - Ruehleia a Camelotia, či o niečo mladšie a menšie rody Sellosaurus a Efraasia. V Južnej Amerike sa vyskytovali ešte väčšie, 10 až 12 metrové rody Riojasaurus a Lessemsaurus. V južnej Afrike bol vo vrchných elliotských vrstvách neistého vrchnotriasového veku nájdený ešte väčší, výlučne štvornohý Antetonitrus a približne osemmetrové rody Plateosauravus a Melanorosaurus. Z Thajska pochádza azda rovnako veľký Isanosaurus (nájdené pozostatky patria 6,5 m dlhému, nedospelému jedincovi). Popri týchto veľkých a, čo je dôležité podotknúť, vo viacerých prípadoch veľmi hojných sauropodomorfoch, z ktorých minimálne Antetonitrus a Isanosaurus už patrili do skupiny Sauropoda, existovalo viacero malých alebo stredne veľkých rodov - ako napríklad Thecodontosaurus a Pantydraco (oba Európa), Blikanasaurus (Afrika), Coloradisaurus a Mussasaurus (oba Južná Amerika).

Predchádzajúci odstavec možno vyznel ako prostoduché vymenovávanie. Po pravde, ničím iným ani nie je. Nepochybne by bolo zaujímavé venovať sa jednotlivým v ňom uvedeným „menám“ podrobnejšie. Nazdávam sa ale, že pre účely týchto článkov postačí zistenie, ktoré sa snaží predchádzajúci odstavec nepriamo navodiť, a tým je, že sauropodomorfy boli počas druhej polovice mimoriadne úspešné zvieratá ako do počtu rodov, tak do veľkostnej rozmanitosti a hojnosti v rámci jednotlivých ekosystémov. Až na niektoré regióny (časti dnešnej Severnej Ameriky) bola ich vláda koncom triasu medzi bylinožravcami taká jednoznačná, že by sme túto kapitolu vo vývoji života mohli so štipkou zveličenia nazvať érou sauropodomorfov.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Plateosaurus: www.dinosaurfact.net/Pictures/Plateosaurus.jpg

Trias – nástup k vláde (3.)

náhrada za rauisuchiany? - začiatky veľkých dravých dinosaurov – štíhle a vrtké – európske celofyzoidy – Zupaysaurus a Gojirasaurus

Prvé dinosaury, to boli útle všežravce behajúce po dvojici dlhých zadných končatín. Začiatkom vrchného triasu vytvorili v niektorých kútoch Zeme viacero hojných dvoj- až trojmetrových foriem, či už rastlinožravých alebo mäsožravých. Ako vrchný trias pokročil, bylinožravé dlhokrké druhy (sauropodomorfy) bežne dosahovali hmotnosti niekoľko sto až niekoľko tisíc kilogramov, kým dravce, hoci už zväčša zastúpené inou vývojovou vetvou než predtým, zostávali hojné predovšetkým vo veľkostnej kategórii vlka. 

Niekde, napr. v rámci horninových sledov v USA, záznam fosílnych stôp svedčí o absencii väčších dravých dinosaurov. Situácia tu mení až na prahu spodnej jury, z geologického hľadiska krátko po vymretí predtým hojných krokodílovitých plazov. Niektorí vedci, ako napríklad profesor Paul Olsen, preto prišli s hypotézou, že pomerne veľké dravé dinosaury sa objavili až po vymretí dovtedy prevládajúcich veľkých dravcov zo skupiny Rauisuchia. Iní paleontológovia však upozornili na prítomnosť dravých dinosaurov z vrchného triasu, ktoré veľkosťou pripomínali alebo sa dokonca rovnali ich spodnojurským nasledovníkov. Patrí k ním aj jeden z najstarších a najprimitívnejších dinosaurov, Herrerasaurus spred 228 miliónov rokov. Tento pomerne hojný živočích zvyčajne dorastal do dĺžky zhruba tri metre, poznáme ale aj jedinca rovnakého rodu aj druhu, ktorý bol takmer dvojnásobne väčší. Tento nález nielenže dokazuje prítomnosť pomerne veľkých dravých dinosaurov, ale zároveň poukazuje na výraznú veľkostnú rozmanitosť v rámci jednotlivých dinosaurích druhov – možno išlo napríklad o odlišnú rasu alebo regionálnu varietu.


O niekoľko miliónov rokov neskôr ako Herrerasaurus kráčal po juhu svetového superkontinentu veľký dravý dinosaurus, ktorý po sebe na území dnešnej Austrálie zanechal 43 cm dlhé stopy. Zviera teda za živa meralo na úrovni bedier takmer dva metre! A s nástupom novej skupiny dravých dinosaurov Coelophysoidea od obdobia pred približne 220 miliónmi rokov pomerne veľkých krvilačných dinosaurov ešte pribudlo.

Celofyzoidy sa vyznačovali pomerne dlhými krkmi a chvostami a štíhlou, pretiahnutou lebkou i stavbou tela. V hornej čeľusti mávali v blízkosti rypáka zárez, azda nápomocný pri love menšej a stredne veľkej koristi. Konštrukciou postavy predstavovali akýsi náprotivok voči ich konkurentom, statným štvornohým rauisuchianom. Na rozdiel od týchto krokodílovitých plazov sa však vyznačovali mimoriadnou pohyblivosťou. V suchých, sezónne až púštnych podmienkach pre ne musela byť schopnosť za krátky čas prekonať veľké vzdialenosti obrovskou výhodou. A tak nečudo, že s posunom dnešnej Európy do suchších zemepisných šírok, na jej území postupne prevládli, kým rauisuchiany sa vytrácajú. Pravdepodobne sa stali dokonca lovcami mladých alebo chorých sauropodomorfov!

Najznámejším z veľkých európskych celofyzoidov týchto čias je Liliensternus spred približne 210 miliónov rokov (neskorý norik). Pozostatky najlepšie známeho exemplára patria jedincovi dlhému 515 cm, ktorý zahynul ako nedospelý. V dospelosti zrejme meral okolo 6 metrov a vážil asi toľko, čo statný lev – okolo tristo kíl. Veľkosťou liliensternovi zodpovedal Lophostropheus, žijúci na rovnakom území o niečo neskôr. O čosi menší bol Halticosaurus, ktorý pre zmenu obýval územie dnešnej Európy o niekoľko miliónov rokov skôr ako liliensternu a možno mu evolučne predchádzal.

Približne rovnako veľký alebo o málo menší ako Liliensternus bol juhoamerický Zupaysaurus, známy z nekompletných pozostatkov zahrňujúcich 45 cm dlhú lebku. Hoci išlo o na svoju éru veľkého dravca, oproti obrovitému rauisuchianovi fasolasuchovi, po boku ktorého žil, mal lebku takmer trikrát menšiu. Menšiu, ale zato ozdobenú dvojitým kosteným hrebeňom, podobným ale menším od hrebeňa neskoršieho veľkého celofyzoida dilofosaura.

Najväčší z dnes známych vrchnotriasových celofyzoidov bol objavený v Novom Mexiku. Nájdené kosterné pozostatky patrili nedospelému jedincovi, za živa približne 5,5 m dlhému. Dĺžka dospelého jedinca sa odhaduje na 6,5 až 7 m. Tento dravý dinosaurus dostal meno Gojirasaurus, na základe filmovej Godzilly. V USA predstavuje prekvapivý a ojedinelý nález. Známe severoamerické živočíšne spoločenstvá sa koncom triasu nachádzali v tropickom prirovníkovom pásme, pričom veľké dravé dinosaury týchto rozmerov v nie sú známe ani z kostrového materiálu, ani z pomerne bohatého ichnofosílneho záznamu (teda zo skamenelých stôp). Za výskyt gojirasaura v nízkych zemepisných šírkach snáď môžu oscilácie podnebia, ktoré prechodne vklinili ním obývaný ekosystém do blízkosti rovníka.

Ako vidieť na zmienených rodoch, veľké celofyzoidy mali podľa všetkého koncom triasu globálne rozšírenie, obmedzené len ekologicky, nie geograficky.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Gojirasaurus: http://www.worldofstock.com/slides/NAB1156.jpg

Trias - začiatky dinosaurov (9.)

ako málo vieme – prečo tu a nie tam? - problematické porovnávanie veku

Dobre známe a približne rovnako staré spoločenstvá živočíchov zo začiatku vrchného triasu nachádzame predovšetkým na náleziskách skamenelín v súvrstviach v Argentíne, Brazílii, USA, Poľsku, Nemecku a Škótsku. Usadili sa zvyčajne v relatívne (na Pangeu určite) „málo suchých“ podmienkach. Náleziská z Južnej Ameriky a Indie sa začiatkom vrchného triasu nachádzali južnejšie než dnes a nedelilo ich od seba more. Ležali v miernom klimatickom pásme južnej pologule. Náleziská z Európy a USA sa taktiež nachádzali južnejšie a ležali vo vlhkom rovníkovom pásme.

Spomenuli sme si najbežnejšie bylinožravce z tohto obdobia a prvotné dinosaury, ktoré žili po ich boku, ale tvorili len malú zložku celkovej fauny. Hoci o hojných bylinožravcoch vrchného triasu vieme nie práve málo, zďaleka to nie je dosť na porozumenie zmenám v živočíšnych spoločenstvách tejto doby. Len v ischigualastkom súvrství a zrejme tiež v indickom malerijskom súvrství ich (prípadne blízko príbuzné obdoby) nachádzame všetky. Inak sa na jednotlivých náleziskách alebo dokonca v celých jednotlivým súvrstviach vyskytujú v rôznych kombináciách. Niekde sú veľmi hojné, inde chýbajú úplne. Nevieme presne, aké prírodné podmienky im najviac vyhovovali, a čo konkrétne teda podmieňovalo ich výskyt.

Exaeretodon, na južnej pologuli mimoriadne hojný, z opačnej pologule chýba. Traversodonty sa tam ako celok vyskytovali oveľa vzácnejšie a v menších druhoch. Mohla za to azda obľuba flóry papraďorastov Dicroidium, charakteristická pre juh superkontinentu?


Hyperodapedon, hojný na južných náleziskách a aj v púštnych usadeninách zo Škótska, je z USA zle doložený a na nálezisku z poľského Krasiejówa a z Nemeckých nálezísk chýba. Je to snáď preto, že mu vlhkejšie rovníkové prostredie, v prípade niekdajšej Európy bohaté na rieky a jazerá s hojnosťou obojživelníkov a obojživelných plazov fytosaurov, nevyhovovalo tak ako suchšia klíma vyšších zemepisných šírok?

A čo Stagonolepis? Relatívne hojný bol v ischigualastskom súvrství, v USA a aj na území dnešnej kontinentálnej Európy. Obýval ako nízke, tak vysoké zemepisné šírky. V Afrike však z tohto obdobia on a dokonca celá čeľaď Aetosauridae, kam patrí, chýba. Je ale pravda, že africké nálezy stavovcov sú zo začiatku vrchného triasu veľmi kusé. Je tak možné, že predsa-len išlo o kozmopolitného, len nie veľmi hojného živočícha.

Svoju úlohu okrem uprednostňovania (alebo závislosti od) konkrétnych typov životného prostredia mohol zohrávať aj čas. V prípade vrchnotriasových suchozemských súvrství je veľmi obtiažne zistiť, o koľko je jedno staršie alebo mladšie od druhého. Zvyčajne im nemožno priradiť vek niektorého z dobre datovateľných súvrství morských usadenín, a obtiažne je aj ich datovanie na základe výskytu peľových zŕn. Používa sa preto vekové porovnávanie jednotlivých súvrství na základe rodov (spravidla veľkých) stavovcov, ktoré obsahujú.

Otázne je, do akej miery môžeme na tento účel dotyčné veľké suchozemské stavovce použiť. Skutočne spĺňajú základné parametre vedúcich fosílii – krátku životnosť, rýchly vývoj, hojné a predovšetkým široké zastúpenie a ľahkú identifikovateľnosť? Keďže sa na jednej strane oproti malým morským organizmom vyvíjali pomalšie, a na strane druhej sú rody ako také často pomerne dlhoveké, hrozí, že sa mohli populácie niektorých rodov v závislosti od regionálnych podmienok vyskytovať na niektorých miestach oveľa skôr než v iných kútoch sveta. Alebo niektoré druhy miestami prežívali dlho po vymretí ostatných, v iných regiónoch rozšírených druhov svojho rodu.

Rozpitvávanie podrobného časového delenia vrchného triasu je nad rámec týchto krátkych článkov. Pre jednoduchosť som tu za „začiatok vrchného triasu“ označil približne rovnako staré súvrstvia obsahujúce viac-menej kozmopolitné rody Exaeretodon, Hyperodapedon a Stagonolepis. Vďaka 40Ar/39Ar datovaniu sanidínu v bentonite z bázy ischigualastského súvrstvia, ktorý je 228 miliónov rokov starý, môžeme odhadnúť, že táto fauna bola rozšírená približne pred 230 až 220 miliónov rokov.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent
Foto - Dicroidium: http://www.rosssea.info/geology.html

Trias - začiatky dinosaurov (5.)

kde by sme našli prvé dinosaury – prízemné bylinožravce – celosvetové rozšírenie

Drsný púštny ráz Ischigualastského prírodného parku v severozápadnej Argentíne ničím nepoukazuje na jeho mimoriadnu paleontologickú hodnotu. Čo niekomu môže pripadať ako bezcenná pôda a skaly pustatiny v skutočnosti ukrýva v pradávno usadených vrstvách hornín skamenelé kosti prvých dinosaurov. Staré sú približne 228 až 225 miliónov rokov. Ich majitelia obývali rovnaké územie ako malé, jaštericiam podobné zvieratá evolučne predchádzajúce dinosaurom. Delilo ich však od nich asi 5 miliónov rokov.

Najstaršie dobre známe dinosaury, ktoré tu nachádzame, zahynuli nie v púšti, ale v záplavovej nížine. Pretínali ju rieky obklopené bujnou vegetáciou z papradí a prasličiek. Nad porastami z nich sa týčili stromy; niektoré z nich dorastali do výšky až 40 metrov. Rovnako ako ostatný život sa tu museli vysporiadať so sezónnym striedaním silnými sezónnych období sucha a dažďov a aktívnymi sopkami v neďalekom okolí.

Najpočetnejšími bylinožravcami tu boli statné prízemné plazy Hyperodapedon a Exaeretodon. Dorastali do dĺžky 1,5 až 2 metre, patrili tak do veľkostnej kategórie dnešných diviakov. Hyperodapedon mal silné široké čeľuste, ukončené zobáku podobným útvarom. Patril medzi rynchosaury, a tak ako ostatní zástupcovia tejto skupiny, aj on spásal prízemnú vegetáciu alebo vyhrabával podzemné časti rastlín. Exaeretodon, zástupca vyspelých cicavcovitých plazov, vyzeral úplne inak než jeho jašterí náprotivok. Pravdepodobne by zaživa pripomínal akúsi krátkonohú vegetariánsku varietu stredoeurópskeho hnedého medveďa (stredoeurópskeho preto, lebo niektoré cudzokrajné rasy tohto druhu sú totiž podstatne väčšie, napríklad medveď kodiak).


Tieto hojné zvieratá sa svojho času potulovali po krajine azda v početných skupinách. A nielen v tomto regióne, ale po celom juhu megakontinetu Pangea – nachádzame ich v Brazílii, južnej Afrike a Indii - v prípade hyperodapedona taktiež v jeho severných častiach (dnešné Škótsko a východ USA). Pravdepodobne sa líšili v niektorých aspektoch spôsobu života, pretože na náleziskách ich nie vždy nachádzame spolu. V mladších vrstvách ischigualastského súvrstvia sa napríklad Hyperodapedon vytráca, no Exaeretodon pokračuje v hojnom výskyte. Na niektorých iných náleziskách je situácia opačná a nachádzame hyperodapedona, no už nie exeretodonta (lokálna fauna z Alemoa patriaca do brazílskeho súvrstvia Santa Maria).

Po boku zmienených tvorov sa vyskytoval menej hojný, kostenými plátmi obrnený Stagonolepis. Tak ako Hyperodapedon, tento živočích mal globálne rozšírenie s nálezmi hlásenými z Južnej Ameriky, Severnej Ameriky a Európy (Poľsko, Škótsko). Bol to pomerne prízemný bylinožravec s telom krokodíla a malou hlavou skôr sa ponášajúcou na hlavu korytnačky - ale so zvláštne predĺženým rypákom. Hoci bol od dvojice hojnejších bylinožravcov podstatne dlhší – dorastal do dvoch až troch metrov dĺžky, konštrukciu tela mal výrazne užšiu. Telesnou hmotou preto stále zapadal do veľkostného rozmedzia diviačích samcov. Nezastával rovnakú ekologickú niku ako Exaeretodon a Hyperodapedon. Hoci v ischigualastskom súvrství sa vyskytoval pravdepodobne po boku oboch, v súvrstviach z USA a Škótska mu robí spoločnosť iba druhý menovaný, kým v usadeninách Poľska je nachádzaný už aj bez neho. Z Afriky, ktorá v bola v tomto čase spojená s dnešnou Južnou Amerikou, na rozdiel od oboch hojnejších bylinožravcov nie je doložený.

Najväčšími bylinožravcami ischigualastského súvrstvia boli archaické cicavcovité dicynodonty. Niekoľko desiatok miliónov rokov ich hojného výskytu sa skončilo v strednom triase. Vtedy jeden región naraz obývali aj tri alebo štyri rody týchto zvierat. Niektoré silnými čeľusťami spásali predovšetkým nízku vegetáciu, iné sa špecializovali na vyššie porasty. Začiatkom vrchného triasu prežívali len vysokospásajúce druhy. Neboli hojné, v jednom regióne sa vyskytoval sa nanajvýš jeden rod. V prípade ischigualastského súvrstvia to bol rod Ischigualastia. Patrili sem zvieratá veľké asi ako nosorožce, ale robustnejšie, s veľkou hlavou nie tak pretiahnutým telom. V dospelosti merali okolo troch metrov a vážili jednu až dve tony. Podobné formy by sme v týchto časoch našli na mnohých miestach naprieč glóbom , napríklad v dnešnej Afrike, Indii a Severnej Amerike.

Toľko k najbežnejším bylinožravcom nielen v ischigualastskom súvrství, ale aj vo celosvetovom merítku pre najranejší vrchný trias. Ak ale máte kvôli úvodu tohto článku dojem, že v ňom čosi chýba, nemýlite sa.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent
Foto - Hyperodapedona: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/3b/Hyperodapedon_BW2.jpg

Detská izba dinosaurov

Pred desiatmi rokmi prišli odborníci na dinosaury Lowell Dingus, Luis Chiappe a Rodolfo Coria do údolia v srdci Argentíny. V piesočnatej pustatine chceli pátrať po skamenených kostrách pravekých vtákov.

Takéto milióny rokov staré pozostatky sa vyskytujú najmä na miestach, kde kedysi tiekli rieky, ktoré odplavovali piesok a štrk. Keď nejaký mŕtvy živočích klesol na dno, jeho telo pochoval piesok a časom skamenelo. Šanca nájsť stopy po minulom živote bola preto dosť veľká, keď vedci natrafili na oblasť, ktorá kedysi musela byť obrovskou piesočnou plytčinou. Onedlho objavili zvláštne sivohnedé úlomky horniny. Každý z nich mal zaoblený povrch pokrytý nespočetným množstvom maličkých hrbolčekov. Čo to len môže byť? „najprv sme si mysleli, že sú to skamenené vajcia nandu – príbuzného pštrosa,“ rozpráva vedúci expedície Luis Chiappe. „Potom nám svitlo: veď to sú predsa vajcia dinosaura! Stovky! Tisícky!“ Aké môžu byť staré? A kto ich sem nakládol?

Vedci začali miesto prehľadávať meter po metri. Väčšinou vajce bola rozbitá. Na základe úlomkov sa však domnievame, že boli veľké asi 15 cm. Že by to bola znáška dlhokrkých dinosaurov zo skupiny Sauropoda? Tieto obry tu kedysi naozaj žili – toľko sa vedelo. Na to, aby vedci dokázali zodpovedať túto otázku, potrebovali neporušené vajce s mláďaťom vo vnútri. Také niečo sa doteraz z tejto skupiny dinosaurov nenašlo. A potom to prišlo: v červenom púštnom piesku objavili celú znášku! Aký zásah do čierneho sa vedeckému tímu podaril, sa ukázalo až o niekoľko mesiacov neskôr v laboratóriu. Jedno z vajec obsahovalo nielen skamenené kosti a zvyšky kože dinosaurieho mláďaťa, ale aj zuby. Vďaka nim sa dalo presnejšie určiť, o aký druh dinosaura ide.

Veľkosť vajec, stavba škrupiny, kosti dinosaurieho mláďaťa a tvar jeho zubov odhalili, že jeho matkou bola samica zo skupiny Sauropoda. Aj štruktúry na koži naznačovali kostený pancier, ktorý kedysi chránil tieto obrovské bylinožravce pred dravými dinosaurami.

Geológ Lowell Dingus prišiel k takémuto záveru: najstaršie z týchto vajec dinosaury nakládli pred 83 miliónmi a najmladšie pred 76 miliónmi rokov.

A skutočne: v tom období sa naozaj po juhoamerickom kontinente ťažkým krokom prechádzali titanosaury – dlhokrké dinosaury zo skupiny Sauropoda. Tieto štvornohé obry merali od nosa až po koniec chvosta 28 metrov a patrili k najväčším suchozemským tvorom, ktoré kedy obývali našu Zem.

ZDROJ: magazín GEO 10/08

FOTO: http://science.nationalgeographic.com/science/photos/jurassic-period/dinosaur-eggs.html

Tajuplné zmiznutie

Bol to asteroid? Výbuchy sopiek? Alebo postupná zmena podnebia? Nikto presne nevie, čo spôsobilo veľké vyhynutie prajašterov. Isté je len to, že experti kvôli tomu vedú spory.

Približne pred 65 miliónmi rokov Vyhynuli dinosaury. Neprežil ani jediný druh jašterov, ktorý tak dlho vládli životu na Zemi. Na sklonku kriedy nezmizli zo sveta len rody Tyrannosaurus či Triceratops.

Spolu s nimi vyhynuli podľa odhadov až tri štvrtiny všetkých živočíšnych a rastlinných druhov: morské jaštery, lietajúce jaštery, amonity – príbuzný chobotníc – ako aj väčšina morských rias a jednobunkovcov, okrem nich veľa vačkovcov a suchozemských rastlín.

Táto epizóda histórie Zeme sa dá časovo ohraničiť, lebo v mladších vrstvách sedimentov, ktoré ležia nad hranicou medzi druhohorami a treťohorami, sa už nenachádzajú skameneliny vyhynutých druhov.

Namiesto nich sa objavujú zvyšky flóry a fauny typické pre obdobia mladšieho vývoja Zeme. Paleontológovia ojedinele narazili na skameneliny dinosaurov aj v mladších vrstvách hornín, ale väčšina expertov sa domnieva, že tieto relikty sa zo svojich pôvodných sedimentov premiestnili a uložili po druhý krát v mladších horninách.

Keď hľadáme zákonitosti, podľa ktorých na prelome epoch niektoré organizmy vyhynuli a iné zas prežili, zisťujeme, že spomedzi stavovcov zmizli predovšetkým veľké druhy.

Naproti tomu malé a zvlášť prispôsobivé stavovce, predovšetkým sladkovodné a suchozemské, prežívali ďalej. Tak prežili druhy, geograficky bohato rozšírené – napríklad krokodíly, aligátory a niektoré plazy skromnejších rozmerov, ako sú korytnačky a jašterice.

Okrem nich aj vtáky, ktoré sa vyvinuli z dinosaurov. A ešte druhy cicavcov, ktoré boli v tých časoch pomerne malé, žili predovšetkým v podzemí a aktívne boli v noci.

ČO BOLO PRÍČINOU masívneho vyhynutia druhov? Táto otázka je celé desaťročia stredobodom vedeckých polemík. Vyhynutím dinosaurov sa zaoberajú mnohé viac či menej seriózne hypotézy a teórie. Pokusy o vysvetlenie siahajú od epidémií cez vzájomné požieranie sa až po výbuch supernovy v nejakej susednej slnečnej sústave.

Scénare sa dajú rozdeliť do dvoch skupín:

- Niektorí vedci považujú zánik existencie prajašterov za výsledok pomalého procesu, ktorý trval niekoľko miliónov rokov.

- Iný sa zas domnievajú, že dinosaury vyhynuli v dôsledku nejakej katastrofy (alebo viacerých katastrof) s ničivými účinkami.

Za teóriu pomalého vymierania hovorí skutočnosť, že niektoré druhy dinosaurov boli už dlho pred koncom kriedy zriedkavé, alebo úplne vymizli. Lenže vedci doteraz vykopali pomerne málo skamenelín prajašterov a poradie vrstiev pravekých usadenín nie je kompletnou kronikou histórie Zeme.

Pomalé vyhynutie jednotlivých druhov môže byť okrem toho aj normálny evolučný proces, pretože dodnes ustavične vymierajú rastlinné aj živočíšne druhy bez toho, aby zmizli celé skupiny naraz. Zástancovia pomalého vymierania považujú za príčinu vymiznutia druhov klimatické a ekologické zmeny.

V každom prípade je isté, že po dlhej fáze skleníkových pomerov sa zemská klíma koncom kriedy dosť rýchlo ochladila – možno kvôli zničujúcim výbuchom sopiek, emisií prachu a popola. Okrem toho klesla hladina mora, a tak sa viacero plytkých morí, ktoré ponúkali mnohým pravekým druhom životný priestor a potravu, vysušilo.

Ďaľšiu zmenu životného prostredia priniesol evolučný úspech „krytosemenných kvitnúcich rastlín“, ktorý začal asi pred 130 miliónmi rokov. Krytosemenné rastliny takmer vytlačili počas kriedy paprade, prasličky a ihličnany, ktoré dovtedy určovali obraz krajiny.

K zániku dinosaurov prišlo až o 35 miliónov neskôr. Napriek tomu mnohý vedci tvrdia, že populácie niektorých druhov prajašterov sa zredukovali kvôli nedostatku bežnej rastlinnej potravy, čo zas spôsobilo, že nedostatok potravy pociťovali aj mäsožravce. Iné druhy však zažívali rozvoj.

Dnes sa vo všeobecnosti akceptuje, že k vyhynutiu prispela zmena klímy a životného prostredia. Lenže mnohí výskumníci pochybujú, že tieto faktory mohli zapríčiniť zánik takej biologickej rozmanitosti na prahu treťohôr. Veď dinosaury prežili počas svojej existencie, ktorá trvala 160 miliónov rokov, veľa klimatických zmien.

Prečo teda nebol ani jediný druh schopný prispôsobiť sa zmeneným podmienkam na Zemi?

JE PRAVDEPODOBNÉ, že vyhynutie celých skupín živočíchov zapríčinila udalosť, ktorá mala zničujúce účinky na celú Zem. Za tento variant hovoria aj skameneliny morských organizmov, ako sú dierkavce: tieto jednobunkovce s vápenatou schránkou boli v kriede veľmi rozšírené, a preto sú, podobne ako amonity, fosíliami, pomocou ktorých paleontológovia určujú vek sedimentov, keď v nich narazia na druhy charakteristické pre určité obdobie.

Na rozhraní medzi kriedou a treťohorami odrazu vznikli nové druhy dierkavcov – zároveň vyhynuli morské amonity. O náhlej katastrofe svedčí aj jedna geologická zvláštnosť: hranicu medzi druhohorami a treťohorami označuje charakteristická tenká vrstva usadenín, ktorá obsahuje oveľa viac irídia, ako je v zemskej kôre bežné. Vo väčších množstvách sa tento kov nachádza iba vo vnútri Zeme a vo vesmírnych telesách, ako sú asteroidy a kométy.

A tak dalo objavenie abnormálneho množstva irídia popud na vznik dnes najpopulárnejšej teórie vyhynutia dinosaurov. Podľa nej dopadol na Zem asteroid s priemerom približne desať kilometrov. Planétu zahalil do žeravého oblaku, vyvolal obrovské požiare a prívalové vlny a rozvíril enormné množstvá prachu a popola. Obloha sa na celé mesiace zatiahla. Fotosyntéza rastlín bola ochromená, následne nastali na celej zemeguli na dlhé roky nízke teploty. Boli to podmienky, ktoré sa podobajú scenáru nukleárnej vojny.

Tento dopad by prežili len máloktoré veľké zvieratá. Mohutné dinosaury, ktoré spotrebujú obrovské množstvo potravy, by boli odsúdené na smrť. Tento názor získal oporu, keď vedci v roku 1991 objavili v mori pred mexickým polostrovom Yucatán kráter Chicxulub s priemerom 180 kilometrov, ktorý je starý približne 65 miliónov rokov. Tento objav dokazuje, že koncom kriedy naozaj dopadlo na Zem obrovské vesmírne teleso – čo nepochybne mohlo mať ničivé dôsledky na život na našej planéte. Lenže stále sa nedokázalo, či práve táto katastrofa bola zodpovedná za zánik dinosaurov a mnohých ďalších foriem života.

Vrty v kráteri Chicxulub, ktoré uskutočnili v minulých rokoch, mali spresniť jeho vek, lenže spôsobili ešte väčšiu polemiky vedcov Vyhodnotenie vrtných jadier totiž prinieslo protirečivé výsledky. Niektorí vedci teraz veria, že kráter vznikol 300 000 rokov pred prelomom druhohôr a treťohôr; okrem toho vesmírne teleso malo menšie rozmery, ako sa predpokladalo, a preto nemohlo mať až také zničujúce účinky.

Niektorý skeptici preto vyslovili tézu, že 300 000 rokov po katastrofu menom Chicxulub padol na Zem ďalší asteroid, ktorý spôsobil masové vyhynutie druhov. Nie je to však pravdepodobné: podľa štatistických výpočtov dopadne na našu planétu asteroid s rozmermi väčšími ako 10 kilometrov je každých 100 miliónov rokov. Vzhľadom na spochybňovanie impaktovej teórie získava pozornosť ďalšá pokus o vysvetlenie masového vymierania druhov. Podľa neho mnohé výbuchy vulkánov zamorili atmosféru, na Zem sa spustil kyslý dážď, popol v atmosfére spôsobil dlhé ochladenie. Po tejto studenej vlne sa podnebie rýchlo oteplilo, pretože pri erupciách sa do vzduchu dostalo veľké množstvo skleníkových plynov – oxidu uhličitého a metánu.

Na sklonku kriedy sa po indickom subkontinente naozaj valili obrovské masy lávy a vytvorili pôvodne 2,4 kilometra hrubú bazaltovú vrstvu Dekanskej plošiny, ktorá sa rozprestiera na východ od mesta Bombaj. Počas jedného milióna rokov tu často dochádzalo k výbuchom sopiek, čo spôsobovali kolízie indickej a ázijskej kontinentálnej dosky. Nedávne vrty dokázali, že jedna horúca fáza musela trvať 12 000 až 27 000 rokov. Počas nej sa vytvorila vrstva lávy hrubá 600 metrov. V tom čase boli vulkány Dekanskej plošiny neustále aktívne. Prívrženci vulkanickej teórie argumentujú, že práve tento dlhodobý ekologický stres bol dinosaurom osudný. Aj abnormálne množstvo irídia vysvetľujú výbuchmi sopiek – ostatný geológovia to však popierajú.

OBIDVE TEÓRIE chce skĺbiť teraz nová téza. Tvrdí, že pod kontinentálnymi doskami sa nahromadili prúdy magmy, ktoré nemohli preniknúť cez hrubé vrstvy hornín. Vznikol ham tlak, ktorý sa občas uvoľnil v katastrofických explóziách.

Také erupcie sa volajú Vernove výbuchy – podľa autora vedeckofantastických knižiek, Jula Verna. Erupcie podľa vedcov vytlačili na zemský povrch obrovské množstvo lávy a do atmosféry uvoľnili veľa popola, prachu a jedovatých plynov. Okrem toho do vzduchu vystreľovali také kusy hornín, ktoré mohli pri dopade vytvárať krátery ako je Chicxulub. Doteraz však o Vernových výbuchoch neexistujú žiadne dôkazy.

Koncom druhohôr vymizli úžasné tvory – dinosaury. Preto vedci i verejnosť tomuto predelu v histórii Zeme venujú toľkú pozornosť. Lenže táto epizóda vôbec nie je ojedinelá.

Počas existencie Zeme ešte minimálne štyrikrát prišlo k masovému vyhynutiu druhov: počas ordoviku pred 444 miliónmi rokou; v devóne pred 360 milónmi rokov; koncom permu pred 251 milónmi rokov – vtedy bolo najväčšie vymieranie všetkých čias (vyhynulo asi 95 percent morských druhov a takmer tri štvrtiny suchozemských organizmov).Ďalšie vyhynutie bolo v triase pred 220 miliónmi rokov.

Paleontológovia nazývajú tieto vlny vymierania Big Five. Niekedy hovoria dokonca o dvanástich „extinkčných udalostiach“.

Skoršie zániky biologickej rozmanitosti si vedci vysvetľovali klimatickými zmenami a výkyvmi hladiny morí, lenže dnes hovoria aj o dopadoch asteroidov a vulkanickej činnosti.

Pri všetkých vedeckých polemikách občas ustupuje do úzadia skutočnosť, že mnohé teórie a hypotézy sa vôbec nevylučujú.

Tak napríklad vulkanizmus na konci kriedy mohol mohol spôsobiť globálne ochladenie a následný dopad asteroidu už len zavŕšil osud dinosaurov ťažko skúšaných zmenou podnebia... alebo to bolo naopak.

Nezáleží na tom, čo to spôsobilo – svet dinosaurov sa nenávratne stratil.

Bol to asteroid, ktorý pred približne 65 miliónmi rokov dopadol na Zem pri polostrove Yucatán a spustil masové vyhynutie druhov?

Kráter s priemerom 180 kilometrov leží pochovaný pod hrubými vrstvami usadenín. Meraním hustoty sedimentov vytvorili vedci na počítači trojrozmerný obraz miesta dopadu vesmírneho telesa.

Krištáľ, ktorý vznikol pri dopade asteroidu pri Yucatáne (pod svetelným mikroskopom približne v 190-násobnom zväčšení). Takýto kremeň sa dá nájsť na celej zemeguli: vo vrstve sedimentov, ktoré označujú prelom medzi druhohorami a treťohorami.

ZDROJ: GEO magazín

FOTO:

http://www.osel.cz/index.php?clanek=3168

http://www.astro.pef.zcu.cz/planety/obr/zeme/impakt04_r.jpg

Telesná stavba gigantov

V evolučnom procese prirodzeného výberu si dinosaury vyvinuli zvláštne vlastnosti. Bylinožravce boli čoraz väčšie, aby dosiahli potravu vysoko v korunách stromov a zároveň odstrašili menšie predátori. Mäsožravcom sa telo prispôsobilo na to, aby mohli trhať veľkú korisť. Šelmy mali kvôli tomu zuby v tvare dýky a pazúry ako nože. Spoločne si vyvinuli lovecké stratégie. Bylinožravce zas mali mohutné rohy a ochranné panciere alebo chvosty, ktorými mohli rozdávať údery.

Tyrannosaurus rex: Severná Amerika, Stredná Ázia; pred 80 až 65 mil. rokov (krieda). Len lebka tohto obrovského suchozemského predátora merala až 1,50 metra. Sánka bola úžasne pohyblivá: vďaka nej mohlo zviera otvoriť naširoko papuľu a zahryznúť sa do veľkej koristi zubami, ktoré aj s koreňmi merali do 30 centimetrov. Najväčšie jedince dosahovali dĺžku 13 metrov, výšku šesť metrov a vážili šesť až osem ton.

Diplodocus longus: Severná Amerika, približne pred 150 mil. rokov (jura) . Tento 30 metrov dlhý bylinožravec sa vedel postaviť na zadné a pásť sa na lístí stromov vo výške 15 metrov (žirafa dosiahne do výšky šiestich metrov). Vďaka silným svalom, ktoré sa upínali na veľkých výčnelkoch chrbtice, mohol hýbať krkom a chvostom. Tento gigant dokázal chvostom ako bič vyradiť z boja predátori.

Dromaeosaurus: Severná Amerika, pred 100 až 65 mil. rokov (krieda) . Tieto 1,80 metra dlhé a iba 15 kilogramov vážiace predátori patrili k dravcom loviacim korisť pravdepodobne vo svorke. Pri love používali obrovské pazúry – predovšetkým nadrozmerný pazúr na druhom prste. Dromaeosaurus podľa všetkého obýval močaristé lužné lesy a mal relatívne veľký mozog.

Triceratops: Severná Amerika, pred 70 až 65 mil. rokov (krieda). So svojimi jedinečnými čeľusťami v tvare zobáka a radmi zubov, ktoré do seba zapadali ako obrovské nožnice, mohol Triceratops rozdrviť asi aj tú najtvrdšiu rastlinnú potravu. Špicaté, vyše metrové rohy a pancier na šiji týchto starodávnych zvierat slúžil na obranu. Až deväťmetrové a desaťmetrové kolosy využívali ochranný pancier zjavne aj pri boji s rivalmi v stáde.

ZDROJ: magazín GEO
FOTO:
http://www.stuffedlegends.com/images/tyrannosaurus.jpg
http://www.lifeinthefastlane.ca/wp-content/uploads/2007/08/tyrannosaurus_rex_2bsfw.jpg
http://www.wildprehistory.org/pictures/seismosaurus.jpg
http://www.cartage.org.lb/en/themes/sciences/Paleontology/Paleozoology/Mesozoic/1DromaeosaurusLambeosaurus.jpg
http://www.emerson.k12.nj.us/staff/rmkelly/custom/DinosaurWQ/Images/Parasaurolophus/parasaurolophusDinoCO.gif
http://www.lakepowell.net/sciencecenter/Struthiomimus.jpg
http://home.no.net/paleo/ankylosaur/euoplocephalus_1.jpg
http://www.yesnet.yk.ca/schools/wes/webquests_themes/dinosaurs_corinne_2005/dino_pictures/images/euoplocephalus_jpg.jpg
http://www.modelsource65.com/files/HL2Models/Argentinosaurus/mountain_b60010.jpg
http://www.dinosauromorpha.de/pal_saurop/argentinosaurus.JPG
http://www.dinoposters.greatamericanpublish.com/images/posters/Pachycephalosaurus_FULL.jpg
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/f/f3/Amnh30.jpg/240px-Amnh30.jpg
http://thomas.thomlex.com/dinosaurs/spinasaurus2.jpg
http://www.modelsource65.com/files/HL2Models/Spinosaurus/gm_tropic_island0019.jpg
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/d/d9/Styracosaurus_dinosaur.png/746px-Styracosaurus_dinosaur.png
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/c/ce/Styracosaurus_Baltow_20051003_1315.jpg/800px-Styracosaurus_Baltow_20051003_1315.jpg
http://www.kromios.it/9._Series_5_-_Skeleton_3-D_-_Styracosaurus_3-D3_Per.jpg
http://www.cbv.ns.ca/marigold/history/dinosaurs/datafiles/edmontosauruspic.gif