Trias – nástup k vláde (4.)

trpezlivosť veľké sauropodomorfy prináša – plateosaurus, plateosaurus, plateosaurus! - prostoduché vymenovávanie – odôvodnenie prostoduchého vymenovávania (výhovorka zaň)

Niekoľko geologických období uplynulo odkedy žili prvé štvornožce schopné pohybu po suchej zemi. Za ten čas, približne 150 miliónov rokov, sa objavili v rámci celkom odlišných skupím stavovcov rôzni obry, ktorí hmotnosťou svojej telesnej masy pokorili hranicu jednej tony. Boli medzi nimi vzdialení príbuzní korytnačiek skutosaury, niektoré bočné vývojové vetvy preddruhohorných cicavcovitých plazov, alebo triasoví zástupcovia cicavcom príbuzných dicynodontov. Pravda, celých 150 miliónov rokov trvalo, kým sa objavili prví giganti, ktorí túto hranicu pokorili niekoľkonásobne. Z ľudského hľadiska môže stopäťdesiat tisícok tisícročí pripadať ako večnosť, lenže práve toľko času evolúcia potrebovala na postupné hromadenie telesných adaptácií, vo vzájomnej súčinnosti umožňujúcich vznik skutočných zvieracích titanov. Výkonný metabolizmus, pľúcne vaky, vzpriamené končatiny, rýchly rast - to boli najdôležitejšie z nich. A nachádzame ich všetky u sauropodomorfov.

Plateosaurus je z triasových sauropodomorfov preštudovaný najlepšie. K dispozícii máme pozostatky viac než sto jedincov z rôznych kútov Európy – z Nemecka, Francúzska, Švédska, Nórska, Švajčiarska a Grónska. Jeho hromadné výskyty na náleziskách bývajú tradične považované za dôkaz života v stádach, no podľa niektorých vedcov môže ísť o samotárske jedince, ktoré zahynuli vo vyššie položených územiach, a do nížin boli len „spláchnuté“ občasnými silnými prívalovými povodňami. Tomu by nasvedčoval aj pomerne veľký rozptyl jedincov na niektorých náleziskách, nie práve typický pre hromadný úhyn stáda.


Hoci to na mnohých rekonštrukciách môže tak vyznieť, Plateosaurus nebol typickým primitívnym (bazálnym) sauropodomorfom. Malá hlava, dlhý krk, veľké telo a predné končatiny s trojicou veľkých pazúrov sú znaky pre triasové sauropodomorfy časté. Štúdie predných končatín plateosaura však odhalili, že neboli schopné vytočenia dlaňami ku zemi, takže neboli vhodné na bežnú chôdzu. Zároveň neboli vhodné ani na žiaden iný typ chôdze – napr. našľapovanie na kĺby prstov.

Ďalšou zaujímavosťou o plateosaurovi je rozmanitosť veľkosti. Variabilita prírastkov kostnej hmoty na kostiach naznačuje premenlivosť rýchlosti rastu v závislosti od prírodných podmienok. Niektoré jedince tak dosiahli dospelosť ani nie päťmetrové. Iné merali desať metrov a boli tak osemkrát ťažšie – vážiť mohli tri či štyri tony.

Len v rámci Európy nachádzame viacero ďalších veľkých sauropodomorfov – napríklad ako plateosaurus približne rovnako staré a podobne rozmerné rody - Ruehleia a Camelotia, či o niečo mladšie a menšie rody Sellosaurus a Efraasia. V Južnej Amerike sa vyskytovali ešte väčšie, 10 až 12 metrové rody Riojasaurus a Lessemsaurus. V južnej Afrike bol vo vrchných elliotských vrstvách neistého vrchnotriasového veku nájdený ešte väčší, výlučne štvornohý Antetonitrus a približne osemmetrové rody Plateosauravus a Melanorosaurus. Z Thajska pochádza azda rovnako veľký Isanosaurus (nájdené pozostatky patria 6,5 m dlhému, nedospelému jedincovi). Popri týchto veľkých a, čo je dôležité podotknúť, vo viacerých prípadoch veľmi hojných sauropodomorfoch, z ktorých minimálne Antetonitrus a Isanosaurus už patrili do skupiny Sauropoda, existovalo viacero malých alebo stredne veľkých rodov - ako napríklad Thecodontosaurus a Pantydraco (oba Európa), Blikanasaurus (Afrika), Coloradisaurus a Mussasaurus (oba Južná Amerika).

Predchádzajúci odstavec možno vyznel ako prostoduché vymenovávanie. Po pravde, ničím iným ani nie je. Nepochybne by bolo zaujímavé venovať sa jednotlivým v ňom uvedeným „menám“ podrobnejšie. Nazdávam sa ale, že pre účely týchto článkov postačí zistenie, ktoré sa snaží predchádzajúci odstavec nepriamo navodiť, a tým je, že sauropodomorfy boli počas druhej polovice mimoriadne úspešné zvieratá ako do počtu rodov, tak do veľkostnej rozmanitosti a hojnosti v rámci jednotlivých ekosystémov. Až na niektoré regióny (časti dnešnej Severnej Ameriky) bola ich vláda koncom triasu medzi bylinožravcami taká jednoznačná, že by sme túto kapitolu vo vývoji života mohli so štipkou zveličenia nazvať érou sauropodomorfov.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Plateosaurus: www.dinosaurfact.net/Pictures/Plateosaurus.jpg

Trias – nástup k vláde (3.)

náhrada za rauisuchiany? - začiatky veľkých dravých dinosaurov – štíhle a vrtké – európske celofyzoidy – Zupaysaurus a Gojirasaurus

Prvé dinosaury, to boli útle všežravce behajúce po dvojici dlhých zadných končatín. Začiatkom vrchného triasu vytvorili v niektorých kútoch Zeme viacero hojných dvoj- až trojmetrových foriem, či už rastlinožravých alebo mäsožravých. Ako vrchný trias pokročil, bylinožravé dlhokrké druhy (sauropodomorfy) bežne dosahovali hmotnosti niekoľko sto až niekoľko tisíc kilogramov, kým dravce, hoci už zväčša zastúpené inou vývojovou vetvou než predtým, zostávali hojné predovšetkým vo veľkostnej kategórii vlka. 

Niekde, napr. v rámci horninových sledov v USA, záznam fosílnych stôp svedčí o absencii väčších dravých dinosaurov. Situácia tu mení až na prahu spodnej jury, z geologického hľadiska krátko po vymretí predtým hojných krokodílovitých plazov. Niektorí vedci, ako napríklad profesor Paul Olsen, preto prišli s hypotézou, že pomerne veľké dravé dinosaury sa objavili až po vymretí dovtedy prevládajúcich veľkých dravcov zo skupiny Rauisuchia. Iní paleontológovia však upozornili na prítomnosť dravých dinosaurov z vrchného triasu, ktoré veľkosťou pripomínali alebo sa dokonca rovnali ich spodnojurským nasledovníkov. Patrí k ním aj jeden z najstarších a najprimitívnejších dinosaurov, Herrerasaurus spred 228 miliónov rokov. Tento pomerne hojný živočích zvyčajne dorastal do dĺžky zhruba tri metre, poznáme ale aj jedinca rovnakého rodu aj druhu, ktorý bol takmer dvojnásobne väčší. Tento nález nielenže dokazuje prítomnosť pomerne veľkých dravých dinosaurov, ale zároveň poukazuje na výraznú veľkostnú rozmanitosť v rámci jednotlivých dinosaurích druhov – možno išlo napríklad o odlišnú rasu alebo regionálnu varietu.


O niekoľko miliónov rokov neskôr ako Herrerasaurus kráčal po juhu svetového superkontinentu veľký dravý dinosaurus, ktorý po sebe na území dnešnej Austrálie zanechal 43 cm dlhé stopy. Zviera teda za živa meralo na úrovni bedier takmer dva metre! A s nástupom novej skupiny dravých dinosaurov Coelophysoidea od obdobia pred približne 220 miliónmi rokov pomerne veľkých krvilačných dinosaurov ešte pribudlo.

Celofyzoidy sa vyznačovali pomerne dlhými krkmi a chvostami a štíhlou, pretiahnutou lebkou i stavbou tela. V hornej čeľusti mávali v blízkosti rypáka zárez, azda nápomocný pri love menšej a stredne veľkej koristi. Konštrukciou postavy predstavovali akýsi náprotivok voči ich konkurentom, statným štvornohým rauisuchianom. Na rozdiel od týchto krokodílovitých plazov sa však vyznačovali mimoriadnou pohyblivosťou. V suchých, sezónne až púštnych podmienkach pre ne musela byť schopnosť za krátky čas prekonať veľké vzdialenosti obrovskou výhodou. A tak nečudo, že s posunom dnešnej Európy do suchších zemepisných šírok, na jej území postupne prevládli, kým rauisuchiany sa vytrácajú. Pravdepodobne sa stali dokonca lovcami mladých alebo chorých sauropodomorfov!

Najznámejším z veľkých európskych celofyzoidov týchto čias je Liliensternus spred približne 210 miliónov rokov (neskorý norik). Pozostatky najlepšie známeho exemplára patria jedincovi dlhému 515 cm, ktorý zahynul ako nedospelý. V dospelosti zrejme meral okolo 6 metrov a vážil asi toľko, čo statný lev – okolo tristo kíl. Veľkosťou liliensternovi zodpovedal Lophostropheus, žijúci na rovnakom území o niečo neskôr. O čosi menší bol Halticosaurus, ktorý pre zmenu obýval územie dnešnej Európy o niekoľko miliónov rokov skôr ako liliensternu a možno mu evolučne predchádzal.

Približne rovnako veľký alebo o málo menší ako Liliensternus bol juhoamerický Zupaysaurus, známy z nekompletných pozostatkov zahrňujúcich 45 cm dlhú lebku. Hoci išlo o na svoju éru veľkého dravca, oproti obrovitému rauisuchianovi fasolasuchovi, po boku ktorého žil, mal lebku takmer trikrát menšiu. Menšiu, ale zato ozdobenú dvojitým kosteným hrebeňom, podobným ale menším od hrebeňa neskoršieho veľkého celofyzoida dilofosaura.

Najväčší z dnes známych vrchnotriasových celofyzoidov bol objavený v Novom Mexiku. Nájdené kosterné pozostatky patrili nedospelému jedincovi, za živa približne 5,5 m dlhému. Dĺžka dospelého jedinca sa odhaduje na 6,5 až 7 m. Tento dravý dinosaurus dostal meno Gojirasaurus, na základe filmovej Godzilly. V USA predstavuje prekvapivý a ojedinelý nález. Známe severoamerické živočíšne spoločenstvá sa koncom triasu nachádzali v tropickom prirovníkovom pásme, pričom veľké dravé dinosaury týchto rozmerov v nie sú známe ani z kostrového materiálu, ani z pomerne bohatého ichnofosílneho záznamu (teda zo skamenelých stôp). Za výskyt gojirasaura v nízkych zemepisných šírkach snáď môžu oscilácie podnebia, ktoré prechodne vklinili ním obývaný ekosystém do blízkosti rovníka.

Ako vidieť na zmienených rodoch, veľké celofyzoidy mali podľa všetkého koncom triasu globálne rozšírenie, obmedzené len ekologicky, nie geograficky.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Gojirasaurus: http://www.worldofstock.com/slides/NAB1156.jpg

Trias – nástup k vláde (2.)

tí, ktorí sa porúčali – novoty medzi dinosaurami – zverina v Južnej Amerike – zverina v južnej Afrike

Vrchný trias sa začal pred približne 228 miliónmi rokov a trval takmer 30 miliónov rokov. Koncom prvej polovice tohto obdobia sa vytrácajú viaceré predtým mimoriadne hojné a viac-menej kozmopolitné skupiny bylinožravcov. Na jednej strane išlo o nemotorné prízemné rynchosaury, na strane druhej takmer všetky veľké traversodonty, čo boli cicavcovité plazy podobné psom ale taktiež bylinožravé. Vymrel aj dvoj- až trojmetrový Stagonolepis a jeho najbližší príbuzní. Nahradili ho však, a na mnohých miestach mimoriadne úspešne, iní zástupcovia čeľade Aetosauridae, kam patril. Ubudlo aj z beztak vzácnych robustne stavaných dicynodontov. Spomedzi dravcov drasticky ubudlo z obojživelníkov metoposaurov, mäsožravé rauisuchiany si naproti tomu udržali post dominantných veľkých dravcov.

Zmeny sa udiali aj medzi dinosaurami. Archaické dravce príbuzné herrerasaurovi sa vyskytujú len ojedinele (napr. dvojmetrový Chindesaurus v USA). Na ich miesto nastupujú celofyzoidy – ľahké zvieratá s pretiahnutou stavbou tela, efektívne trojprstými prednými končatinami a pomerne dlhými krkmi. Stali sa najhojnejšími dravcami veľkostnej kategórie vlka po celom glóbe. Na úplnom konci triasu, keď boli mnohé spoločenstvá poznačené znižovaním druhovej rozmanitosti, práve tieto zvieratá sa stávajú mimoriadne hojnými. Celofyzoidy pritom nevytvárali len dvoj a trojmetrové formy, ale tiež šesť metrové a niekedy ešte aj väčšie druhy. V Európe sa tieto pred asi 210 miliónmi rokov (vrchný norik) stali dominantnými dravcami.

V rámci bylinožravých dinosaurov aj naďalej pretrvali zriedkavé vtákopanvé dinosaury a malé archaické sauropodomorfy zastúpené napr. rodmi Pantydraco Thecodontosaurus. Poznáme ale už aj veľmi veľké, ako slon alebo i viac vážiace rody. Niektoré sa pohybovali už výlučne štvornožky, iné boli dvoj- aj štvornohé. Navyše, podľa niektorých vedcov sa dokonca i poniektoré obrovité rody pohybovali výlučne dvojnožky! Na náleziskách z Južnej Ameriky, Afriky a Európy sú veľké sauropodomorfy dominantnými bylinožravcami, kým v severoamerických náleziskách sa objavujú iba v najneskoršom vrchnom triase, aj to len v ichnofosílnom zázname (skamenelé odtlačky stôp v redondskom súvrství).

V USA, kde poznáme náleziská fosílnych pozostatkov organizmov z priebehu prakticky celej druhej polovice triasu, boli veľké stavovce tvorené predovšetkým krokodílovitými plazmi. Dinosaury tu boli hojné najmä ako vlk veľké dravce (Coelophysis). Situácia na území dnešnej Európy, opísaná v predchádzajúcom článku, bola odlišná. Tunajšie náleziská sa nachádzali vo vyšších zemepisných šírkach než tie z USA, a zmeny podnebia azda kvôli posunu pevninských más na sever spôsobili, že tu pred cirka 210 miliónmi nastala hegemónia dinosaurov.

Z iných končín sveta máme dobré doklady o vrchnotriasovom živote z Južnej Ameriky a južnej Afriky. V oboch prípadoch nachádzame spoločenstvá dominované veľkými bylinožravými dinosaurami – sauropodomorfami, so zriedkavým výskytom dicynodontov. Pestrejšie, alebo jednoducho len lepšie známe živočíšne spoločenstvo nájdené v Južnej Amerike sa ďalej vyznačovalo malými obrnenými aetosaurami, a dominanciou rauisuchianov medzi veľkými karnivormi, predovšetkým vďaka obrovitému rodu Fasolasuchus. Ten mal 1,3 m dlhú lebku, pričom dosahoval dĺžku azda až 10 metrov a hmotnosť menšieho slona. Vyskytoval sa aj jeho dvojmetrový vzdialený príbuzný Riojasuchus, a po jeho boku malé dravé dinosaury a taktiež pomerne veľký, 5 až 6 m dlhý Zupaysaurus (lebka cca 45 cm).

V Južnej Amerike tak vidíme vo vrchných vrstvách súvrstvia Los Colorados (neskorý norik? - 210 ma?) podobnú situáciu ako v o čosi starších súvrstviach z Nemecka, kde v (?)strednom noriku nachádzame podobnú faunu dominovanú sauropodorfami, s výskytom malých aetosaurov, stredne veľkých dravých dinosaurov a krokodílovitými teratosaurami (patria medzi rauisuchiany). Juhoamerické spoločenstvo dinosaurov a nedinosaurov na sklonku triasu nahradilo, ako svedčí ichnofosílny záznam, viac-menej jednotvárne spoločenstvá dravých dinosaurov.

Z Afrických spoločenstiev aetosaury nepoznáme, namiesto nich tu prežili zriedkavé, stredne veľké traversodonty Scalenodontoides macrodontes. Zloženie fauny dravcov tu nie je dobre známe; doložená je prítomnosť stredne veľkých dravých dinosaurov a obrovitého dravého archosaura (ide o niektoré pozostatky kedysi označené ako rod obrovitého herrerasaurida Aliwalia), no či išlo o krokodílovitého plaza alebo dinosaura nie je isté.



Pozrime sa však na typy zvierat, ktoré v zmenách vrchnotriasových živočíšnych spoločenstiev zastávali dôležité postavanie, trochu bližšie.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, foto Aliwalia: http://www.pangeaworld.i/main/diziosauros.asp?chiave=Aliwalia

Trias – nástup k vláde (1.)

Pangea v smrteľnej agónii - fascinujúca druhá polka vrchného triasu – nádherné a skvelé, len keby reprezentatívnejšie – obojživelníky a „krokodílí bratranci“ v plnej sile – sauropodomorfy na scénu! - začiatok hegemónie

Obrovská Pangea tak ako po minulé veky pomaly a vytrvalo putovala na sever. No púť majestátneho superkontinentu sa mala zakrátko skončiť. Na mnohých miestach, aj tam, kde boli vrstvy skál kedysi hrubé azda až desiatky kilometrov, sa teraz objavovali stenčenia a praskliny. Gigantické pohyby žeravých hmôt kilometre pod zemským povrchom pevninu síce takmer nebadane, ale pritom ľudským rozumom snáď nepredstaviteľnými silami trhali na kusy.

Veľké zmeny nastávali aj medzi živočíchmi. Pri výskume ich priebehu a príčin sa ale črtá veľký problém. Ako som v jednom z predchádzajúcich článkov spomenul, medzi kontinentami nemožno presne navzájom korelovať veky vrchnotriasových spoločenstiev. Čert to ber! Už z fosílneho záznamu jednotlivých kontinentov možno vytušiť, ako zmeny prebehli. A čo i len približné porovnávanie medzi kontinentami nám naznačuje, že sa neudiali všade v rovnakom čase. Vrchný trias tak zrejme predstavoval fascinujúce obdobie prinajmenšom v tom, že istú dobu popri sebe existovali dva akoby odlišné svety. Jeden patril dinosaurom, druhý ich bratrancom, krokodílovitým krurotarzianom.

Aby sme porozumeli dlhotrvajúcim zmenám v živočíšstve dávnych geologických dôb, potrebujeme miesta, kde v danom období prebiehalo plynulé, viac-menej neprerušené ukladanie hornín, príležitostne pochovávajúce obyvateľov pravekého sveta. Samozrejme, niečo podobné neprebiehalo v neskoršom vrchnom triase na celom svete. Dnes dobre poznáme dve takéto dlhodobé, mimoriadne bohaté záznamy živých a neživých komponentov vrchnotriasovej krajiny predovšetkým z juhozápadu (najmä južná coloradská platforma) a severovýchodu (newarkská superséria) USA. Práve ekosystémy, ktorých ostatky tu nachádzame, sú často používané na ilustráciu živého sveta z vrchného triasu (presnejšie, z posledných dvoch tretín trvania vrchného triasu). V celosvetovom merítku však nie sú vôbec reprezentatívne.

Ale o tom viac niekedy neskôr.

Naša prvá zastávka v o čosi „pokročilejšom“ vrchnom triase bude patriť Európe, konkrétne územiu dnešného Nemecka. Nemáme tu síce k dispozícii náleziská tak bohaté na rôznorodú faunu a skamenelé odtlačky stôp pravekých živočíchov, aké nachádzame v súdobých severoamerických súvrstviach, dôležité ale je, aká je ich výpovedná hodnota o triasových zmenách v zložení živočíšstva. Vidíme tu totiž tieto zmeny úplné, zakončené dominanciou dinosaurov.

O aké zmeny išlo?

V usadeninách kontinentálnej Európy zo staršieho vrchného triasu, 225 až 215 miliónov rokov do minulosti, badáme výraznú dominanciu pozostatkov obojživelníkov, ktoré tvoria miestami až 97 % nájdenej fauny. Hlavnými suchozemskými rastlinožravcami tu boli prízemné panciernaté aeosaury z rodu Stagonolepis s hmotnosťou statných diviačích samcov, kým hlavným dravcom bol štvormetrový Teratosaurus, pripomínajúci miešanca medzi levom a aligátorom. Dinosaury, resp. „dinosaurie formy“ (Dinosauriformes) sa vyskytovali len zriedka (Silesaurus).
Pred 215 miliónmi rokov sa vytráca predtým mimoriadne hojná skupina obojživelníkov – metoposaury. Veľké aetosaury pokračujú rodom Paratypothorax a objavujú sa ich o polovicu menší, ako statný srnec alebo o čosi viac ťažkí zástupcovia rodu Aetosaurus. Do tohto momentu fauna kontinentálnej Európy v hrubých rysoch zodpovedá rovnakovekým faunám zo Severnej Ameriky. Lenže pred 212 miliónmi rokov sa objavujú prvé veľké bylinožravé dinosaury – sauropodomorfy (Sellosaurus dlhý 4 až 6 m a vážiaci približne toľko, čo kôň).

Podnebie sa tu v priebehu miliónov rokov stávalo suchším. Spôsoboval to podľa všetkého hlavne posun jediného svetového kontinentu na sever, v prípade častí dnešnej Európy von z vlhkého pásma a dnu do rozľahlých suchých zemepisných šírok. V priebehu týchto zmien, ako sa čoraz väčším sauropodomorfom viac a viac darilo, vytratili sa veľké aetosaury a začali sa vyskytovať na vrchnotriasové pomery veľké dravé dinosaury (Halticosaurus). Hlavnými veľkými predátormi a lovcami veľkých sauropodomorfov ale zostávali krokodílovité teratosaury alebo iné rauisuchiany. Pred 210 miliónmi rokov (neskorý norik) už „krokodílích bratrancov“ vo fosílnom zázname nenachádzame. Sauropodomorfy sa stali jednoznačne dominujúcimi bylinožravcami, a dravé dinosaury opanovali ekologickú niku veľkých mäsožravcov. 10 miliónov rokov pred koncom triasu sa na území kontinentálnej Európy v málo rôznorodých spoločenstvách nehostinnej krajiny zrodila hegemónia dinosaurov.

(pokračovanie nabudúce)

Zdroj: Dušan Valent, foto Stagonolepis: http://en.wikipedia.org/wiki/File:Stagonolepis.jpg

Trias - začiatky dinosaurov (9.)

ako málo vieme – prečo tu a nie tam? - problematické porovnávanie veku

Dobre známe a približne rovnako staré spoločenstvá živočíchov zo začiatku vrchného triasu nachádzame predovšetkým na náleziskách skamenelín v súvrstviach v Argentíne, Brazílii, USA, Poľsku, Nemecku a Škótsku. Usadili sa zvyčajne v relatívne (na Pangeu určite) „málo suchých“ podmienkach. Náleziská z Južnej Ameriky a Indie sa začiatkom vrchného triasu nachádzali južnejšie než dnes a nedelilo ich od seba more. Ležali v miernom klimatickom pásme južnej pologule. Náleziská z Európy a USA sa taktiež nachádzali južnejšie a ležali vo vlhkom rovníkovom pásme.

Spomenuli sme si najbežnejšie bylinožravce z tohto obdobia a prvotné dinosaury, ktoré žili po ich boku, ale tvorili len malú zložku celkovej fauny. Hoci o hojných bylinožravcoch vrchného triasu vieme nie práve málo, zďaleka to nie je dosť na porozumenie zmenám v živočíšnych spoločenstvách tejto doby. Len v ischigualastkom súvrství a zrejme tiež v indickom malerijskom súvrství ich (prípadne blízko príbuzné obdoby) nachádzame všetky. Inak sa na jednotlivých náleziskách alebo dokonca v celých jednotlivým súvrstviach vyskytujú v rôznych kombináciách. Niekde sú veľmi hojné, inde chýbajú úplne. Nevieme presne, aké prírodné podmienky im najviac vyhovovali, a čo konkrétne teda podmieňovalo ich výskyt.

Exaeretodon, na južnej pologuli mimoriadne hojný, z opačnej pologule chýba. Traversodonty sa tam ako celok vyskytovali oveľa vzácnejšie a v menších druhoch. Mohla za to azda obľuba flóry papraďorastov Dicroidium, charakteristická pre juh superkontinentu?


Hyperodapedon, hojný na južných náleziskách a aj v púštnych usadeninách zo Škótska, je z USA zle doložený a na nálezisku z poľského Krasiejówa a z Nemeckých nálezísk chýba. Je to snáď preto, že mu vlhkejšie rovníkové prostredie, v prípade niekdajšej Európy bohaté na rieky a jazerá s hojnosťou obojživelníkov a obojživelných plazov fytosaurov, nevyhovovalo tak ako suchšia klíma vyšších zemepisných šírok?

A čo Stagonolepis? Relatívne hojný bol v ischigualastskom súvrství, v USA a aj na území dnešnej kontinentálnej Európy. Obýval ako nízke, tak vysoké zemepisné šírky. V Afrike však z tohto obdobia on a dokonca celá čeľaď Aetosauridae, kam patrí, chýba. Je ale pravda, že africké nálezy stavovcov sú zo začiatku vrchného triasu veľmi kusé. Je tak možné, že predsa-len išlo o kozmopolitného, len nie veľmi hojného živočícha.

Svoju úlohu okrem uprednostňovania (alebo závislosti od) konkrétnych typov životného prostredia mohol zohrávať aj čas. V prípade vrchnotriasových suchozemských súvrství je veľmi obtiažne zistiť, o koľko je jedno staršie alebo mladšie od druhého. Zvyčajne im nemožno priradiť vek niektorého z dobre datovateľných súvrství morských usadenín, a obtiažne je aj ich datovanie na základe výskytu peľových zŕn. Používa sa preto vekové porovnávanie jednotlivých súvrství na základe rodov (spravidla veľkých) stavovcov, ktoré obsahujú.

Otázne je, do akej miery môžeme na tento účel dotyčné veľké suchozemské stavovce použiť. Skutočne spĺňajú základné parametre vedúcich fosílii – krátku životnosť, rýchly vývoj, hojné a predovšetkým široké zastúpenie a ľahkú identifikovateľnosť? Keďže sa na jednej strane oproti malým morským organizmom vyvíjali pomalšie, a na strane druhej sú rody ako také často pomerne dlhoveké, hrozí, že sa mohli populácie niektorých rodov v závislosti od regionálnych podmienok vyskytovať na niektorých miestach oveľa skôr než v iných kútoch sveta. Alebo niektoré druhy miestami prežívali dlho po vymretí ostatných, v iných regiónoch rozšírených druhov svojho rodu.

Rozpitvávanie podrobného časového delenia vrchného triasu je nad rámec týchto krátkych článkov. Pre jednoduchosť som tu za „začiatok vrchného triasu“ označil približne rovnako staré súvrstvia obsahujúce viac-menej kozmopolitné rody Exaeretodon, Hyperodapedon a Stagonolepis. Vďaka 40Ar/39Ar datovaniu sanidínu v bentonite z bázy ischigualastského súvrstvia, ktorý je 228 miliónov rokov starý, môžeme odhadnúť, že táto fauna bola rozšírená približne pred 230 až 220 miliónov rokov.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent
Foto - Dicroidium: http://www.rosssea.info/geology.html

Trias - začiatky dinosaurov (7.)

zmena stravy – podobnosti prvých – výhody prvých – vzdušné vaky

Jaštericiam podobní predkovia dinosaurov boli pravdepodobne všežravce. No zmeny stravovacích zvyklostí nie sú v evolúcii života ničím výnimočným. Tak ako sa odohrali medzi neskoršími dinosaurami (napr terizinosaury), odohrali sa aj medzi ich prvými druhmi.

Ak v eoraptorovi rozpoznávate starobylého dravého dinosaura, môžete aj nemusíte mať pravdu, pretože jeho dva typy zubov nasvedčujú, že on sám alebo prinajmenšom jeho predkovia boli všežraví. Je tiež zaujímavé, ako tvar, stavba a proporcie tela tohto primitívneho (lepšie povedané bazálneho) saurischiana zodpovedajú prvotným zástupcom oboch podskupín Saurischia, a to dravým teropodom a dlhokrkým bylinožravým sauropodomorfom. Samozrejme, z evolučného pohľadu nie je vôbec prekvapujúce, že sa primitívni zástupcovia jednej vývojovej vetvy ponášajú na prvotných zástupcov podskupín, ktoré vzniknú jej vývojovým vetvením.

Obrovské vrchnojurské sauropodomorfy, na prvý pohľad vyzerajúce ako keby prozreteľnosť zbytočne mrhala tony mäsa na čriedy pomaly sa pohybujúcich plazích hôr... len si ich predstavte... a potom si skúste popri nich predstaviť rod Panphagia z ischigualastského súvrstvia a rod Saturnalia z brazílskeho súvrstvia Santa Maria... prvé to rody vývojovej vetvy neskorších ťažkopádnych kolosov a zároveň pohyblivé dvojnohé zvieratá, ktoré by niekoľkokrát prevážil aj obyčajný srnec... a ďalší úžasný príklad obrovských zmien, ktoré evolúcia dokáže postupnými malými krokmi! Merali 1 až 1,5 metra a ponášali sa na popri nich žijúceho eoraptora a staurikosaura, ale aj na prvé skutočné teropody (napr. Guaibasaurus a ešte neopísaný jedinec PVSJ 560)!


Hoci tieto bylinožravé dinosauryboli len malým komponentom celkovej fauny; a hoci sa ani veľkosťou zďaleka nerovnali najhojnejšie zastúpeným veľkým bylinožravcom, disponovali viacerými anatomickými výhodami. Na jednej strane to bola pohyblivosť a rýchlosť, a tým pádom schopnosť rýchlo sa presunúť na veľkú vzdialenosť. Niečo veľmi užitočné v krajine trpiacej pravidelnými obdobiami sucha. Umožňovala im urýchlene nájsť nové, nech aj vzdialené zdroje potravy a vody. Dlhé zadné končatiny a krk vďaka schopnosti vztýčiť sa na druhej strane zväčšili rozsah dostupnej potravy až na štyri pätiny celkovej telesnej dĺžky zvieraťa. Voľné, chytavé predné končatiny azda mohli napomáhať pri vyhrabávaní podzemných častí rastlín. Koniec-koncov, u neskorších foriem ako Anchisaurus a Plateosaurus badáme zrejme touto činnosťou zapríčinené zväčšenie pazúrov na predných končatinách.

Ďalšou výhodou, ktorú už tak primitívne dinosaury ako Panphagia ale aj Eoraptor a Herreresaurus zdieľali, boli duté stavce, poukazujúce na prítomnosť vtáčieho dýchacieho systému so vzdušnými vakmi. Tento dýchací systém, okrem iného, pomáha efektívnejšie využívať atmosférický kyslík a zbavuje telo prebytočného tepla vďaka zväčšeniu telesnej plochy voči telesnému objemu. Kým druhá výhoda našla svoje hlavné využitie u gigantických sauropodomorfov, prvá mohla byť kľúčovou evolučnou výhodou dinosaurov, pretože v triase a ešte aj neskôr sa oproti dnešku v atmosfére nachádzalo podstatne menšie percento voľného kyslíka.

Nie všetky dinosaury však mali duté kosti a dýchací systém podobný vtákom.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent
Foto - Panphagia: http://hodarinundu.deviantart.com/art/Panphagia-protos-113258884

Trias - začiatky dinosaurov (6.)

konečne dinosaury! - predsa len ešte čosi o krokodílích strýkoch – grizzlyovia, levy a vlky vrchného triasu – namiesto rozlúčky dvojka z Brazílie

Po boku zmienených hojných bylinožravcov sa vyskytovali prvé dinosaury. Nachádzame ich nielen v ischigualastskom súvrství, ale aj v blízkych brazílskych náleziskách, ktoré sú zrejme približne rovnakého veku.

Paleontológia ako prvé objavili pozostatky trojmetrového dravca herrerasaura a približne metrového všežravého eoraptora s dvomi typmi zubov. Tieto na zadných končatinách behajúce zvieratá, s krátkymi prednými končatinami a v pomerne k telu veľkou hlavou vyzbrojenou ostrými zubami, pripomínali neskoršie dravé dinosaury zo skupiny Theropoda. Kvôli zmesi primitívnych a pokročilých znakov na ich kostre však dlho nebolo jasné, či už ide o skutočné dinosaury, alebo len o blízkych príbuzných dinosaurích predkov. Po dekádach dohadov a rôznych štúdií sa dnes predpokladá, že ide o primitívne plazopanvé dinosaury (Saurischia). Také primitívne, že sa od vývojovej vetvy saurischianov oddelili ešte pred jej rozštiepením na dravé teropody a bylinožravé dlhými krkmi charaktarestické sauropodomorfy.

Herrerasaurus a Eoraptor svojho času neboli top predátormi. Hrôzu vzbudzujúci rauisuchian Saurosuchus, dlhý až do sedem metrov a v kohútiku vyše dvoch metrov vysoký, ten zdanlivo neohrozene stál na vrchole potravinovej pyramídy. Vyzeral ako dlhonohý krokodíl so vzpriamenými končatinami a vysokou lebkou. S veľkosťou dvojnásobne prevyšujúcou samce hnedého medveďa a váhou okolo trištvrte tony mohol loviť prakticky všetky tunajšie stavovce, alebo kradnúť úlovky svojím menším príbuzným – či už o tretinu menšiemu (a možno o niečo skôr sa vyskytujúcemu) prestosuchovi alebo ešte menšiemu venatikosuchovi. Druhý menovaný mal zvláštny zárez v hornej čeľusti a pomerne málo zubov, ktoré ale boli nadmerne dlhé. S telesnou dĺžkou dva metre sa veľkosťou približne rovnal dnešnému vlkovi.

Eoraptor, telesnou hmotou približne zodpovedajúci mačke, sa týmto veľkým lovcom vyhýbal tak, ako sa pred ním samotným museli mať na pozore malé stavovce a hmyz. O niečo pevnejšie stavaný a predovšetkým rozmernejší Herrerasaurus, vybavený voči zbytku tela väčšou hlavou, však bol pravdepodobne prvým dinosaurom, ktorý dokázal priamo ohroziť „krokodílích strýkov“, rauisuchianov. Ako zástupca rovnakej veľkostnej triedy dnes zastúpenej levom bol nebezpečný prinajmenšom pre venatikosucha. A zdá sa, že karty mohol zamiešať aj v ťažších váhových kategóriách.

V polovici osemdesiatych rokov minulého storočia F. E. Novas opísal z ischigualastského súvrstvia nový rod dravého dinosaura. Nazval ho Frenguellisaurus. Medzi nekompletnými pozostatkami tohto tvora sa nachádzali aj ostatky lebky, ktorá bola v kompletnom stave 56 centimetrov dlhá. Vyše polmetrová hlava, takmer trikrát väčšia ako hlava venatikosucha, rozmermi zodpovedala prvým veľkým dravým dinosaurom žijúcim o 30 miliónov rokov neskôr, akým bol napríklad Dilophosaurus. Jej nositeľ musel byť približne 6 metrov dlhý a telesnou masou rovný medveďovi grizzlymu.

Neskôr sa ukázalo, že Frenguellisaurus je len mladším synonymom herrerasaura. Azda išlo o inú veľkostnú varietu. Niečo podobné vidíme dnes v prípade hnedých medveďov. Niektoré regionálne variety či rasy týchto cicavcov dorastajú do podstatne väčších rozmerov než iné. Táto veľkostná varieta herrerasaura sa však v ischigualastskom súvrství vyskytovala vzácne. Na druhej strane, trojmetrové herrerasaury patrili medzi najhojnejšie tunajšie dravce.

Juh svetového superkontinentu obývali aj ďalšie dravé dinosaury. Ako vlk veľký Starikosaurus, patril medzi blízkych príbuzných herrerasaura. Opísaný bol z Brazílie na základe nekompletných pozostatkov a možno žil o niečo skôr ako herrerasaurus. Podobne vyzeral približne rovnako veľký Chindesaurus z USA. O niečo útlejší rod Guaibasaurus, opísaný tak ako Staurikosaurus z Brazílie, už pravdepodobne predstavuje veľmi primitívneho teropoda.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent
Foto - Dilophosaurus wertherelli (Samuel P. Wells, 1954, 1984 ) - http://www.dinosaur-world.com/weird_dinosaurs/dilophosaurus_wertherelli.htm

Trias - začiatky dinosaurov (5.)

kde by sme našli prvé dinosaury – prízemné bylinožravce – celosvetové rozšírenie

Drsný púštny ráz Ischigualastského prírodného parku v severozápadnej Argentíne ničím nepoukazuje na jeho mimoriadnu paleontologickú hodnotu. Čo niekomu môže pripadať ako bezcenná pôda a skaly pustatiny v skutočnosti ukrýva v pradávno usadených vrstvách hornín skamenelé kosti prvých dinosaurov. Staré sú približne 228 až 225 miliónov rokov. Ich majitelia obývali rovnaké územie ako malé, jaštericiam podobné zvieratá evolučne predchádzajúce dinosaurom. Delilo ich však od nich asi 5 miliónov rokov.

Najstaršie dobre známe dinosaury, ktoré tu nachádzame, zahynuli nie v púšti, ale v záplavovej nížine. Pretínali ju rieky obklopené bujnou vegetáciou z papradí a prasličiek. Nad porastami z nich sa týčili stromy; niektoré z nich dorastali do výšky až 40 metrov. Rovnako ako ostatný život sa tu museli vysporiadať so sezónnym striedaním silnými sezónnych období sucha a dažďov a aktívnymi sopkami v neďalekom okolí.

Najpočetnejšími bylinožravcami tu boli statné prízemné plazy Hyperodapedon a Exaeretodon. Dorastali do dĺžky 1,5 až 2 metre, patrili tak do veľkostnej kategórie dnešných diviakov. Hyperodapedon mal silné široké čeľuste, ukončené zobáku podobným útvarom. Patril medzi rynchosaury, a tak ako ostatní zástupcovia tejto skupiny, aj on spásal prízemnú vegetáciu alebo vyhrabával podzemné časti rastlín. Exaeretodon, zástupca vyspelých cicavcovitých plazov, vyzeral úplne inak než jeho jašterí náprotivok. Pravdepodobne by zaživa pripomínal akúsi krátkonohú vegetariánsku varietu stredoeurópskeho hnedého medveďa (stredoeurópskeho preto, lebo niektoré cudzokrajné rasy tohto druhu sú totiž podstatne väčšie, napríklad medveď kodiak).


Tieto hojné zvieratá sa svojho času potulovali po krajine azda v početných skupinách. A nielen v tomto regióne, ale po celom juhu megakontinetu Pangea – nachádzame ich v Brazílii, južnej Afrike a Indii - v prípade hyperodapedona taktiež v jeho severných častiach (dnešné Škótsko a východ USA). Pravdepodobne sa líšili v niektorých aspektoch spôsobu života, pretože na náleziskách ich nie vždy nachádzame spolu. V mladších vrstvách ischigualastského súvrstvia sa napríklad Hyperodapedon vytráca, no Exaeretodon pokračuje v hojnom výskyte. Na niektorých iných náleziskách je situácia opačná a nachádzame hyperodapedona, no už nie exeretodonta (lokálna fauna z Alemoa patriaca do brazílskeho súvrstvia Santa Maria).

Po boku zmienených tvorov sa vyskytoval menej hojný, kostenými plátmi obrnený Stagonolepis. Tak ako Hyperodapedon, tento živočích mal globálne rozšírenie s nálezmi hlásenými z Južnej Ameriky, Severnej Ameriky a Európy (Poľsko, Škótsko). Bol to pomerne prízemný bylinožravec s telom krokodíla a malou hlavou skôr sa ponášajúcou na hlavu korytnačky - ale so zvláštne predĺženým rypákom. Hoci bol od dvojice hojnejších bylinožravcov podstatne dlhší – dorastal do dvoch až troch metrov dĺžky, konštrukciu tela mal výrazne užšiu. Telesnou hmotou preto stále zapadal do veľkostného rozmedzia diviačích samcov. Nezastával rovnakú ekologickú niku ako Exaeretodon a Hyperodapedon. Hoci v ischigualastskom súvrství sa vyskytoval pravdepodobne po boku oboch, v súvrstviach z USA a Škótska mu robí spoločnosť iba druhý menovaný, kým v usadeninách Poľska je nachádzaný už aj bez neho. Z Afriky, ktorá v bola v tomto čase spojená s dnešnou Južnou Amerikou, na rozdiel od oboch hojnejších bylinožravcov nie je doložený.

Najväčšími bylinožravcami ischigualastského súvrstvia boli archaické cicavcovité dicynodonty. Niekoľko desiatok miliónov rokov ich hojného výskytu sa skončilo v strednom triase. Vtedy jeden región naraz obývali aj tri alebo štyri rody týchto zvierat. Niektoré silnými čeľusťami spásali predovšetkým nízku vegetáciu, iné sa špecializovali na vyššie porasty. Začiatkom vrchného triasu prežívali len vysokospásajúce druhy. Neboli hojné, v jednom regióne sa vyskytoval sa nanajvýš jeden rod. V prípade ischigualastského súvrstvia to bol rod Ischigualastia. Patrili sem zvieratá veľké asi ako nosorožce, ale robustnejšie, s veľkou hlavou nie tak pretiahnutým telom. V dospelosti merali okolo troch metrov a vážili jednu až dve tony. Podobné formy by sme v týchto časoch našli na mnohých miestach naprieč glóbom , napríklad v dnešnej Afrike, Indii a Severnej Amerike.

Toľko k najbežnejším bylinožravcom nielen v ischigualastskom súvrství, ale aj vo celosvetovom merítku pre najranejší vrchný trias. Ak ale máte kvôli úvodu tohto článku dojem, že v ňom čosi chýba, nemýlite sa.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent
Foto - Hyperodapedona: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/3b/Hyperodapedon_BW2.jpg

Trias - začiatky dinosaurov (4.)

vitajte v strednom triase – dvakrát nie o dinosauroch – čo by ste nepovedali o krokodíloch – čím dinosaury nie sú jedinečné

Po úvodných obligátnostiach začneme naše rozprávanie o histórii dinosaurov, o ich púti naprieč miliónmi rokov druhohôr, vývojom vetvení, úspechu a (zdanlivej) skaze pohľadom na koniec stredného triasu. Vtedy, pred približne 235 až 230 miliónmi rokov, súši dominovali rôzne starobylé ale aj nové vývojové skupiny plazov. A dinosaury medzi ne nepatrili.

Na juhovýchode superkontinentu Pangea, na území, z ktorého dnes pozostáva Južná Amerika, však žilo niekoľko nenápadných, štvrť- až trištvrtemetrových dravcov s jemnou stavbou tela. Vážili niekoľkonásobne menej než dnešné domáce mačky a behajúc alebo skáčuc ako zajace poľovali na hmyz. V hrubých rysoch postavy pripomínali dlhonohé jašterice s nadmerne dlhými zadnými končatinami. A rovnako ako v predchádzajúcom prípade, dinosaury medzi ne nepatrili. No tieto malé potvory boli dinosaurom blízke. Veľmi blízke.

Lagosuchus, Marasuchus, Lagerpeton - na prvý pohľad vôbec nie výnimočné zvieratá stáli na počiatku niečoho, čo vyvrcholilo v stotonových gigantoch, rohatých či panciernatých monštrách a kolibríkoch. Z jedného z ich príbuzných, alebo možno priamo z jedného z nich totiž dinosaury, v preklade „strašné jaštery“, vznikli. Kým pomerne konzervatívnym vzhľadom ešte boli týmto fantasticky pôsobiacim zverom z múzejných exponátov, filmov alebo regálov hračkárstiev nepodobné, dvojnohým pohybom, vzpriamenými končatinami a stavbou členka sa na ne už ponášali.

Po ich boku žil výzorom aj veľkosťou veľmi podobný Gracilisuchus. Potomkovia tohto pohyblivého plaza, napriek jeho vonkajšej podobnosti s predkami dinosaurov, prešli odlišnou vývojovou cestou. Jej výsledkom sú dnešné krokodíly. Preto, hoci to tak na pohľad nevyzerá, vtáky a krokodíly, v dnešných časoch navzájom odlišné tak ako sa len dá, pochádzajú z rovnako tvarovaných a pravdepodobne rovnakým spôsobom života žijúcich zvierat.

Po tejto zmienke niet inej možnosti ako priznať, že behavé zvieratá so vzpriamenými končatinami, schopné dvojnohého pohybu, sa počas druhej polovice triasu zďaleka nevyskytovali len v rámci vývojovej vetvy dinosaurov. Okrem predchodcov krokodílov a krokodílov samotných nachádzame prinajmenšom príležitostné dvojnožce tohto typu medzi viacerými skupinami krokodílovitých krurotarzianov. Niektoré, ako zástupcovia čeľade Ornithosuchidae, boli až trojmetrové dravce. Iné, ako Shuvosaurus alebo Effigia, boli dvojmetrové zvieratá pripomínajúce tzv. pštrosovité dinosaury – skupinu Ornithomimosauria.

Môže sa tak zdať, že prvé dinosaury boli len šedými myškami. Odstrčené veľkými „takmer-krokodílmi“ krurotarzianmi a cicavčími plazmi synapsidmi na vedľajšiu koľaj, a aj tam stratené v dave kreatúr vystrojených podobnými telesnými adaptáciami. A zdanie to nie je úplne klamlivé. Pravda, zároveň nie je ani úplne pravdivé. Keby dinosaury naozaj nič neodlišovalo od ostatku, neopanovali by všetky suchozemské ekosystémy na desiatky miliónov rokov, neovládli by majstrovským spôsobom oblohu, ja by som s najväčšou pravdepodobnosťou nepísal tieto riadky a Vy by ste ich samozrejme nemohli čítať.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent
Foto - Lagosuchus : http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/d/d9/Lagosuchus_BW.jpg

Trias - začiatky dinosaurov (3.)

návrat synapsidov sa nekoná – územčisté bylinožravce – kto sa v tom má vyznať: krokodílom podobné nekrokodíly, nekrokodílovité krokodíly!

Začiatkom triasu sa permským vymieraním zdecimované synapsidy zdanlivo vrátili do pozície dominantných stavovcov. Po ich boku sa však rozmáhali sauropsidy a dali vzniknúť početným novým formám. Ich rozvoj vyvrcholil začiatkom vrchného triasu, kedy dve z troch skupín živočíchov súperiacich o dominanciu na súši boli práve sauropsidy: išlo o prvé dinosaury a skupinu Crurotarsi, kam patrili predchodcovia krokodílov a ich príbuzní.

Čoraz viac cicavcom podobné synapsidy vtedy reprezentovali napríklad hojné, psom podobné bylinožravce z čeľade Traversodontidae, dosahujúce stredných veľkostí, a rôzne malé mäsožravce a hmyzožravce, evolučne veľmi blízke cicavcom. Naproti tomu archaickej skupine bylinožravcov Dicynodontia, hojnej už koncom prvohôr a aj bezprostredne po veľkom permskom vymieraní, dochádzal dych.

Teraz, začiatkom vrchného triasu, bola zastúpená len hŕstkou posledných, zato však obrovitých druhov. Mali nemotorné štvornohé telá, veľkú hlavu so silnými čeľusťami a často aj s dvojicou krátkych klov. Ich hmotnosť mohla pri niektorých, predovšetkým neskorších druhoch presiahnuť hranicu jednej tony. Špecializovali sa na prízemné rastlinstvo, prípadne podzemné časti rastlín, podobne ako iné prízemné plazy, rynchosaury, s ktorými neboli príbuzné. Rynchosaury, tiež vybavené mocnými čeľusťami a silným zobákom, dosahovali síce menších veľkostí, no ich niekoľko druhov bolo do počtu jedincov veľmi hojne zastúpených.

Krokodílovité krurotarziany zo skupiny Rauisuchia predstavovali už od stredného triasu na suchej zemi prevládajúce veľké dravce. S trochou zovšeobecnenia pripomínali dnešné krokodíly, no mali dlhšie nohy, vzpriamenú chôdzu a vyššie lebky.

Štipku irónie do živočíšnych spoločenstiev vrchného triasu prináša ďalšia podskupina Crurotarsi – Phytosauria. Boli to nezriedka pätmetrové zvieratá žijúce podobným spôsobom života a disponujúce takmer rovnakým vonkajším vzhľadom ako krokodíly. Skutoční predkovia krokodílov však boli malé, vrtké zvieratá behajúce po suchej zemi. Oveľa viac sa podobali predchodcom dinosaurov, než akémukoľvek dnešnému krokodílovi.

Existovali aj ďalšie malé, na dvoch nohách sa pohybujúce formy krurotarzianov, v minulosti v mnohých prípadoch mylne považované za dinosaury.

Ďalej poznáme miestami veľmi úspešné bylinožravé krurotarziany – zástupcov skupiny Aetosauria. Tieto opancierované zvieratá mali nízke krokodílovité telo dlhé u niektorých zástupcov až 5 metrov a krátku hlavu so zubmi prispôsobenými na spásanie rastlinnej potravy.

Na prahu vrchného triasu predstavovali dinosaury úplne novú skupinu. Územčisté synapsidy a rynchosaury boli naproti tomu už po milióny rokov hlavné veľké bylinožravce, kým post veľkých a stredne veľkých mäsožravcov pevne zvierali krokodílovití zástupcovia Crurotarsi. Medzi bylinožravcami sa objavovali a úspešne šírili aj prví zástupcovia Aetosauria. Kam sa v tomto zdanlivo preplnenom svete zaradili dinosaury?

(Pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent
Obrázok: http://en.wikipedia.org/wiki/File:Batrachotomus1DB.jpg

Trias - začiatky dinosaurov (2.)

prečo neskočíme do rozbehnutého vlaku – späť na začiatok - synapsidy, sauropsidy - veľké vymieranie

Začať rozprávanie o dinosauroch zmienkou o ich najstarších známych zástupcoch by bolo tak trochu ako skákať do rozbehnutého vlaku. Nevideli by sme dlhú trasu, ktorú má vlak za sebou. Cestu, bez prekonania ktorej by vlak neprechádzal tam, kde sme naň narazili, a nesmeroval tam, kde v konečnom dôsledku skončí. Pomyselne nazrime do obdobia karbónu, kedy sa odohrali prvé kroky evolúcie stavovcov smerujúce ku vzniku výlučne suchozemských druhov.

V tomto období, nie dlho potom, čo prví potomkovia praobojživelníkov prestali byť viazaní na vodné prostredie, evolúcia rozdelila túto novú vývojovú líniu na dve vetvy. Jedna, Synapsida, viedla v konečnom dôsledku ku vzniku cicavcov a tým pádom aj nás, ľudí. Druhá, Sauropsida, vyústila v jaštery, krokodíly a dinosaury (a teda aj vtáky).

Keď obe skupiny vznikli, vlhkému a teplému svetu mimo morských vôd dominovali práve rôznorodé praobojživelníky, a sekundoval im gigantický hmyz. Medzi jeho zástupcami by sme našli napríklad vážky s rozpätím krídel trištvrte metra, dvojmetrové stonožky a obrovité škorpióny a pavúky. Až neskôr, keď začala prevládať suchá klíma a rozsiahle močiare ustúpili, dominantnými živočíchmi na súši sa stali synapsidy, niekedy označované aj ako „cicavcovité plazy“. Prečo konkurenčné sauropsidy zostali v úzadí môžeme len hádať. Je možné, že príčinou bol ich neskorší vznik, kvôli čomu mali menej času na diferencovanie.

Cicavcovité synapsidy vytvorili v priebehu svojho panovania na súši širokú paletu foriem – druhy maličké až veľké ako nosorožec, bylinožravé aj dravé, nezriedka s hrôzostrašne vyzerajúcimi hlavami. Pravda, kým hlavy synapsidov dosahovali najrôznejšie gorgózne tvary, stavba ich tela zostávala pomerne konzervatívna.

Zdanlivo neotrasiteľnú nadvládu synapsidov ukončilo až najväčšie vymieranie v dejinách Zeme. Veľké permské vymieranie – čas, kedy život takmer úplne vymizol. Odohralo sa na rozhraní období perm a trias, čiže na rozhraní prvohôr a druhohôr približne 250 miliónmi rokov. Vymrelo mnoho živočíšnych skupín, podľa odhadov 70 % suchozemských a 96 % morských druhov, okrem iného svojho času mimoriadne úspešné trilobity a rôzne synapsidy. Pre preživšie organizmy boli karty v hre o dominantné postavenie na súši i v moriach rozdané nanovo.

(Pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent
Ilustračné foto: http://www.tolweb.org/Synapsida

Trias - začiatky dinosaurov (1.)

Trias - začiatky dinosaurov (1.)

súš a oceány - rastliny – nové formy života

Bol to úplne odlišný svet. Popri tropickom oceáne Tethys existoval obrovský superoceán Panthalasa zaberajúci viac ako polovicu povrchu planéty. Jediný svetový superkontinent, pomenovaný veľmi výstižne Pangea – všetka zem, tvoril prakticky všetku súš. Charakter podnebia vo všeobecnosti pripomínal predchádzajúci perm – teplo až horúco a sucho. Jedine vo vlhkejšej rovníkovej oblasti a v miernom podnebí v blízkosti pólov sa nachádzali žičlivé podmienky pre rozvoj života. Na ostatku územia sa organizmy museli prispôsobiť nehostinnému suchu. To bolo prerušené len v časti prvej polovice vrchného triasu, niekedy rozmedzí 225 až 217 miliónmi rokov do minulosti, v čase tzv. „triasového megamonzúnu“. Vtedy rozsiahle územia bičovali silné sezónne lejaky.


Tak ako rozloženie pevninských a vodných más, aj život na pevnine bol úplne odlišný od dnešného. Trávy, pokrývajúce dnešné otvorené priestranstvá, neexistovali. Kvitnúce rastliny boli taktiež iba hudbou ďalekej budúcnosti. Hojne sa vyskytovali predovšetkým nahosemenné rastliny. V severnej časti superkontinentu, Laurázii, boli rozšírené ginkgá vytvárajúce korunové klenby, kým široká paleta cykasov predstavovala prízemné porasty alebo stromy podobné palmám. Dolné poschodie pralesov vytvárali stromovité paprade, kým otvorenú savanovitú krajinu pokrývalo papradie bylinné. Juh superkontintentu, Godnwanu, pokrýval predovšetkým porast stromovitých papradí, dokiaľ ich nenahradili cykasovité rasliny a ihličnany.

Zo stavovcov sa v triase prvý krát objavujú korytnačky, žaby, cicavce a dinosaury. Ďalej rôzne iné svojho času významné živočíšne skupiny, ktoré v triase vznikli a zároveň stihli počas jeho trvania aj zaniknúť - bizarné vodné plakodonty, drakovité obojživelné notosaury, ako jašterie obdoby prasiat vyzerajúce rynchosaury, krokodílovité fytosaury a mnohé iné.

Prvé dinosaury sa vo fosílnom zázname prvýkrát objavujú v horninách usadených na úsvite vrchného triasu, asi 227 miliónov rokov predtým ako píšem tieto riadky. Stali sa členmi bohatých živočíšnych spoločenstiev. Niektoré skupiny v nich rozšírené sa objavili len krátko pred nimi, vývojová história iných siahala desiatky miliónov rokov do minulosti.

(Pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent
Rekonštrukcia: http://www.cartage.org.lb/en/themes/sciences/Paleontology/Paleozoology/Mesozoic/Mesozoic.htm