kde by sme našli prvé dinosaury – prízemné bylinožravce – celosvetové rozšírenie
Drsný púštny ráz Ischigualastského prírodného parku v severozápadnej Argentíne ničím nepoukazuje na jeho mimoriadnu paleontologickú hodnotu. Čo niekomu môže pripadať ako bezcenná pôda a skaly pustatiny v skutočnosti ukrýva v pradávno usadených vrstvách hornín skamenelé kosti prvých dinosaurov. Staré sú približne 228 až 225 miliónov rokov. Ich majitelia obývali rovnaké územie ako malé, jaštericiam podobné zvieratá evolučne predchádzajúce dinosaurom. Delilo ich však od nich asi 5 miliónov rokov.
Najstaršie dobre známe dinosaury, ktoré tu nachádzame, zahynuli nie v púšti, ale v záplavovej nížine. Pretínali ju rieky obklopené bujnou vegetáciou z papradí a prasličiek. Nad porastami z nich sa týčili stromy; niektoré z nich dorastali do výšky až 40 metrov. Rovnako ako ostatný život sa tu museli vysporiadať so sezónnym striedaním silnými sezónnych období sucha a dažďov a aktívnymi sopkami v neďalekom okolí.
Najpočetnejšími bylinožravcami tu boli statné prízemné plazy Hyperodapedon a Exaeretodon. Dorastali do dĺžky 1,5 až 2 metre, patrili tak do veľkostnej kategórie dnešných diviakov. Hyperodapedon mal silné široké čeľuste, ukončené zobáku podobným útvarom. Patril medzi rynchosaury, a tak ako ostatní zástupcovia tejto skupiny, aj on spásal prízemnú vegetáciu alebo vyhrabával podzemné časti rastlín. Exaeretodon, zástupca vyspelých cicavcovitých plazov, vyzeral úplne inak než jeho jašterí náprotivok. Pravdepodobne by zaživa pripomínal akúsi krátkonohú vegetariánsku varietu stredoeurópskeho hnedého medveďa (stredoeurópskeho preto, lebo niektoré cudzokrajné rasy tohto druhu sú totiž podstatne väčšie, napríklad medveď kodiak).
Tieto hojné zvieratá sa svojho času potulovali po krajine azda v početných skupinách. A nielen v tomto regióne, ale po celom juhu megakontinetu Pangea – nachádzame ich v Brazílii, južnej Afrike a Indii - v prípade hyperodapedona taktiež v jeho severných častiach (dnešné Škótsko a východ USA). Pravdepodobne sa líšili v niektorých aspektoch spôsobu života, pretože na náleziskách ich nie vždy nachádzame spolu. V mladších vrstvách ischigualastského súvrstvia sa napríklad Hyperodapedon vytráca, no Exaeretodon pokračuje v hojnom výskyte. Na niektorých iných náleziskách je situácia opačná a nachádzame hyperodapedona, no už nie exeretodonta (lokálna fauna z Alemoa patriaca do brazílskeho súvrstvia Santa Maria).
Po boku zmienených tvorov sa vyskytoval menej hojný, kostenými plátmi obrnený Stagonolepis. Tak ako Hyperodapedon, tento živočích mal globálne rozšírenie s nálezmi hlásenými z Južnej Ameriky, Severnej Ameriky a Európy (Poľsko, Škótsko). Bol to pomerne prízemný bylinožravec s telom krokodíla a malou hlavou skôr sa ponášajúcou na hlavu korytnačky - ale so zvláštne predĺženým rypákom. Hoci bol od dvojice hojnejších bylinožravcov podstatne dlhší – dorastal do dvoch až troch metrov dĺžky, konštrukciu tela mal výrazne užšiu. Telesnou hmotou preto stále zapadal do veľkostného rozmedzia diviačích samcov. Nezastával rovnakú ekologickú niku ako Exaeretodon a Hyperodapedon. Hoci v ischigualastskom súvrství sa vyskytoval pravdepodobne po boku oboch, v súvrstviach z USA a Škótska mu robí spoločnosť iba druhý menovaný, kým v usadeninách Poľska je nachádzaný už aj bez neho. Z Afriky, ktorá v bola v tomto čase spojená s dnešnou Južnou Amerikou, na rozdiel od oboch hojnejších bylinožravcov nie je doložený.
Najväčšími bylinožravcami ischigualastského súvrstvia boli archaické cicavcovité dicynodonty. Niekoľko desiatok miliónov rokov ich hojného výskytu sa skončilo v strednom triase. Vtedy jeden región naraz obývali aj tri alebo štyri rody týchto zvierat. Niektoré silnými čeľusťami spásali predovšetkým nízku vegetáciu, iné sa špecializovali na vyššie porasty. Začiatkom vrchného triasu prežívali len vysokospásajúce druhy. Neboli hojné, v jednom regióne sa vyskytoval sa nanajvýš jeden rod. V prípade ischigualastského súvrstvia to bol rod Ischigualastia. Patrili sem zvieratá veľké asi ako nosorožce, ale robustnejšie, s veľkou hlavou nie tak pretiahnutým telom. V dospelosti merali okolo troch metrov a vážili jednu až dve tony. Podobné formy by sme v týchto časoch našli na mnohých miestach naprieč glóbom , napríklad v dnešnej Afrike, Indii a Severnej Amerike.
Toľko k najbežnejším bylinožravcom nielen v ischigualastskom súvrství, ale aj vo celosvetovom merítku pre najranejší vrchný trias. Ak ale máte kvôli úvodu tohto článku dojem, že v ňom čosi chýba, nemýlite sa.
(pokračovanie nabudúce)
Najstaršie dobre známe dinosaury, ktoré tu nachádzame, zahynuli nie v púšti, ale v záplavovej nížine. Pretínali ju rieky obklopené bujnou vegetáciou z papradí a prasličiek. Nad porastami z nich sa týčili stromy; niektoré z nich dorastali do výšky až 40 metrov. Rovnako ako ostatný život sa tu museli vysporiadať so sezónnym striedaním silnými sezónnych období sucha a dažďov a aktívnymi sopkami v neďalekom okolí.
Najpočetnejšími bylinožravcami tu boli statné prízemné plazy Hyperodapedon a Exaeretodon. Dorastali do dĺžky 1,5 až 2 metre, patrili tak do veľkostnej kategórie dnešných diviakov. Hyperodapedon mal silné široké čeľuste, ukončené zobáku podobným útvarom. Patril medzi rynchosaury, a tak ako ostatní zástupcovia tejto skupiny, aj on spásal prízemnú vegetáciu alebo vyhrabával podzemné časti rastlín. Exaeretodon, zástupca vyspelých cicavcovitých plazov, vyzeral úplne inak než jeho jašterí náprotivok. Pravdepodobne by zaživa pripomínal akúsi krátkonohú vegetariánsku varietu stredoeurópskeho hnedého medveďa (stredoeurópskeho preto, lebo niektoré cudzokrajné rasy tohto druhu sú totiž podstatne väčšie, napríklad medveď kodiak).
Tieto hojné zvieratá sa svojho času potulovali po krajine azda v početných skupinách. A nielen v tomto regióne, ale po celom juhu megakontinetu Pangea – nachádzame ich v Brazílii, južnej Afrike a Indii - v prípade hyperodapedona taktiež v jeho severných častiach (dnešné Škótsko a východ USA). Pravdepodobne sa líšili v niektorých aspektoch spôsobu života, pretože na náleziskách ich nie vždy nachádzame spolu. V mladších vrstvách ischigualastského súvrstvia sa napríklad Hyperodapedon vytráca, no Exaeretodon pokračuje v hojnom výskyte. Na niektorých iných náleziskách je situácia opačná a nachádzame hyperodapedona, no už nie exeretodonta (lokálna fauna z Alemoa patriaca do brazílskeho súvrstvia Santa Maria).
Po boku zmienených tvorov sa vyskytoval menej hojný, kostenými plátmi obrnený Stagonolepis. Tak ako Hyperodapedon, tento živočích mal globálne rozšírenie s nálezmi hlásenými z Južnej Ameriky, Severnej Ameriky a Európy (Poľsko, Škótsko). Bol to pomerne prízemný bylinožravec s telom krokodíla a malou hlavou skôr sa ponášajúcou na hlavu korytnačky - ale so zvláštne predĺženým rypákom. Hoci bol od dvojice hojnejších bylinožravcov podstatne dlhší – dorastal do dvoch až troch metrov dĺžky, konštrukciu tela mal výrazne užšiu. Telesnou hmotou preto stále zapadal do veľkostného rozmedzia diviačích samcov. Nezastával rovnakú ekologickú niku ako Exaeretodon a Hyperodapedon. Hoci v ischigualastskom súvrství sa vyskytoval pravdepodobne po boku oboch, v súvrstviach z USA a Škótska mu robí spoločnosť iba druhý menovaný, kým v usadeninách Poľska je nachádzaný už aj bez neho. Z Afriky, ktorá v bola v tomto čase spojená s dnešnou Južnou Amerikou, na rozdiel od oboch hojnejších bylinožravcov nie je doložený.
Najväčšími bylinožravcami ischigualastského súvrstvia boli archaické cicavcovité dicynodonty. Niekoľko desiatok miliónov rokov ich hojného výskytu sa skončilo v strednom triase. Vtedy jeden región naraz obývali aj tri alebo štyri rody týchto zvierat. Niektoré silnými čeľusťami spásali predovšetkým nízku vegetáciu, iné sa špecializovali na vyššie porasty. Začiatkom vrchného triasu prežívali len vysokospásajúce druhy. Neboli hojné, v jednom regióne sa vyskytoval sa nanajvýš jeden rod. V prípade ischigualastského súvrstvia to bol rod Ischigualastia. Patrili sem zvieratá veľké asi ako nosorožce, ale robustnejšie, s veľkou hlavou nie tak pretiahnutým telom. V dospelosti merali okolo troch metrov a vážili jednu až dve tony. Podobné formy by sme v týchto časoch našli na mnohých miestach naprieč glóbom , napríklad v dnešnej Afrike, Indii a Severnej Amerike.
Toľko k najbežnejším bylinožravcom nielen v ischigualastskom súvrství, ale aj vo celosvetovom merítku pre najranejší vrchný trias. Ak ale máte kvôli úvodu tohto článku dojem, že v ňom čosi chýba, nemýlite sa.
(pokračovanie nabudúce)
Autor: Dušan Valent
Foto - Hyperodapedona: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/3b/Hyperodapedon_BW2.jpg
Žiadne komentáre:
Napíš do komentárov