repetitio est mater studiorum - konzervatívci praveku – čo sa nemusí stať, keď sa vyvinie niečo nové-preborné – podoba starých čias
Videli sme už, ako sa začiatkom jurskej periódy rozbujneli evolučné línie vtákopanvých dinosaurov, a aj to, ako sa medzi dravými dinosaurami zo skupiny Coelophysoidea objavovali oproti triasu trochu väčšie alebo aj mohutnejšie druhy. Niektoré z nich prvkami anatómie pripomínali v neskorších geologických obdobiach prevládajúce skupiny Teranurae alebo Ceratosauria. Malé dravé dinosaury sa naproti tomu nešli evolučným novátorstvom práve pretrhnúť; ich vývoj prebiehal skôr konzervatívne. Niektoré rody prežili ešte z triasu (Coelophysis), ostatné oproti tým triasových vývojovo výrazne nepokročili.
Podobnú situáciu nachádzame u niektorých skupín dlhokrkých dinosaurov – sauropodomorfov. Spomedzi rodov na rozmedzí medzi vyspelými sauropodmi a primitívnejšími sauropodorfami do jury prežil napríklad veľký juhoafrický Melanorosaurus. Po jeho boku žil podobný Aardonyx, s pohybovým aparátom kdesi na prahu skutočnej „štvornohosti“. Pretože kým sauropody sú typické výlučne štvornohým pohybom, prosauropody typu plateosaura mali predné končatiny vyvinuté tak, že za žiadnych okolností nemohli slúžiť ako opora pri chôdzi. Predné končatiny ardonyxa však boli pevne stavané – predovšetkým predlaktia, a stupaje boli schopné čiastočnej rotácie. Keďže nesmerovali priamo dopredu, ako pomôcka pri kráčaní neposlúžili najlepšie, ale aspoň tak akurát, aby zviera prežilo.
Pravda, skutočné úplne štvornohé sauropody nachádzame už v podstatne (o 20 miliónov rokov) starších usadeninách než sú tie, v ktorých ležali kosti ardonyxa. Ardonyx nebol priamym predkom týchto zvierat. Predstavuje po evolučnej stránke konzervatívnu vývojovú líniu, ktorá si zachovala znaky dávnych predkov napriek tomu, že niektoré príbuzné druhy výrazne pokročili. Pamätajme, to, že v rámci nejakej skupiny vznikne vyspelejšia (správne: odvodenejšia) forma a rozmnoží sa, nemusí znamenať, že všetky ostatné, ktoré touto evolučnou zmenou neprešli, nevyhnutne v rovnakom čase vymrú.
Ďalším rodom z prechodného stupienka medzi sauropodmi a prosauropodmi je Anchisaurus. Pred 200 až 190 miliónmi rokov obýval územie dnešného východu USA. Výzorom pripomínal archaické primitívne sauropodomorfy, ktoré ešte bývali malé, dvojnohé, a tak trochu podobné dravým dinosaurom. Lenže tieto zvieratá, za všetky spomeňme aspoň rody Thecodontosaurus a Pantydraco, vymreli koncom triasu. Anchisaurus, hoci im bol podobný, sa nachádzal na rodostrome dlhokrkých dinosaurov oveľa vyššie. Podľa niektorých vedcov dokonca reprezentuje archaickú formu skutočného sauropoda! Je nesporné, že od typických prosauropodov (Plateosaurus a spol.) sa odlišoval nie lístkovitými, ale mocnejšími lyžicovitými zubami, ktoré mal v čeľustiach zasadené o niečo riedkejšie.
Svojho času to bol perfektne všeobecne prispôsobený (tzv. generalista) dinosaurus. Bol rýchly, dokázal sa vzpriamiť a hlavu natiahnuť ku pomerne vysokým rastlinám, a taktiež dokázal vyhrabať podzemné časti rastlín veľkými pazúrmi na palci predných končatín. To všetko pri telesnej veľkosti okolo dvoch metrov, či v prípade jedného druhu niekedy vyčleňovaného do samostatného rodu Ammosaurus, aj dvojnásobne väčšej.
(pokračovanie nabudúce)Podobnú situáciu nachádzame u niektorých skupín dlhokrkých dinosaurov – sauropodomorfov. Spomedzi rodov na rozmedzí medzi vyspelými sauropodmi a primitívnejšími sauropodorfami do jury prežil napríklad veľký juhoafrický Melanorosaurus. Po jeho boku žil podobný Aardonyx, s pohybovým aparátom kdesi na prahu skutočnej „štvornohosti“. Pretože kým sauropody sú typické výlučne štvornohým pohybom, prosauropody typu plateosaura mali predné končatiny vyvinuté tak, že za žiadnych okolností nemohli slúžiť ako opora pri chôdzi. Predné končatiny ardonyxa však boli pevne stavané – predovšetkým predlaktia, a stupaje boli schopné čiastočnej rotácie. Keďže nesmerovali priamo dopredu, ako pomôcka pri kráčaní neposlúžili najlepšie, ale aspoň tak akurát, aby zviera prežilo.
Pravda, skutočné úplne štvornohé sauropody nachádzame už v podstatne (o 20 miliónov rokov) starších usadeninách než sú tie, v ktorých ležali kosti ardonyxa. Ardonyx nebol priamym predkom týchto zvierat. Predstavuje po evolučnej stránke konzervatívnu vývojovú líniu, ktorá si zachovala znaky dávnych predkov napriek tomu, že niektoré príbuzné druhy výrazne pokročili. Pamätajme, to, že v rámci nejakej skupiny vznikne vyspelejšia (správne: odvodenejšia) forma a rozmnoží sa, nemusí znamenať, že všetky ostatné, ktoré touto evolučnou zmenou neprešli, nevyhnutne v rovnakom čase vymrú.
Ďalším rodom z prechodného stupienka medzi sauropodmi a prosauropodmi je Anchisaurus. Pred 200 až 190 miliónmi rokov obýval územie dnešného východu USA. Výzorom pripomínal archaické primitívne sauropodomorfy, ktoré ešte bývali malé, dvojnohé, a tak trochu podobné dravým dinosaurom. Lenže tieto zvieratá, za všetky spomeňme aspoň rody Thecodontosaurus a Pantydraco, vymreli koncom triasu. Anchisaurus, hoci im bol podobný, sa nachádzal na rodostrome dlhokrkých dinosaurov oveľa vyššie. Podľa niektorých vedcov dokonca reprezentuje archaickú formu skutočného sauropoda! Je nesporné, že od typických prosauropodov (Plateosaurus a spol.) sa odlišoval nie lístkovitými, ale mocnejšími lyžicovitými zubami, ktoré mal v čeľustiach zasadené o niečo riedkejšie.
Svojho času to bol perfektne všeobecne prispôsobený (tzv. generalista) dinosaurus. Bol rýchly, dokázal sa vzpriamiť a hlavu natiahnuť ku pomerne vysokým rastlinám, a taktiež dokázal vyhrabať podzemné časti rastlín veľkými pazúrmi na palci predných končatín. To všetko pri telesnej veľkosti okolo dvoch metrov, či v prípade jedného druhu niekedy vyčleňovaného do samostatného rodu Ammosaurus, aj dvojnásobne väčšej.
Autor: Dušan Valent, obrázok Anchisaurus: http://www.rareresource.com/images/anchisaurus.jpg
Žiadne komentáre:
Napíš do komentárov