déja-vu v rámci úvodu – pár všeobecných slov s jurskou tematikou – čo nové, teropody? - dlhokrké úspechy – navnadenie s prísľubom Ornithischia
Veľké hromadné vymieranie na konci prvej periódy druhohôr, triasu, znamenalo koniec existencie pre mnohé dovtedy hojné skupiny organizmov. Vymizli napríklad pre stratigrafiu predchádzajúcich geologických období dôležité morské chordáty - konodonty, a došlo tiež ku kríze amonitov, alebo zdecimovaniu obojživelníkov. Zo suchozemských živočíchov boli okrem iného ťažko postihnuté aj krokodílovité plazy krurotarziany. Spomedzi nich prežila do jury len vývojová vetva vedúca ku dnešným krokodílom. Ostatné formy, ešte 15 miliónov rokov pred koncom triasu tvarmi tela, veľkosťou i ekológiou rozmanitejšie než dinosaury, vymreli, a ich miesto zaplnili práve... dinosaury.
Ťažko povedať, či išlo o zmenu náhlu, alebo postupnú, v priebehu dlhých miliónročí. Napríklad, čo sa suchozemských živočíšnych spoločenstiev týka, tie sú za posledné milióny rokov triasu v usadeninách stupňa rét doložené oproti predchádzajúcemu noriku len chabo, a predovšetkým prostredníctvom skamenelých stôp. Náleziská 10-5 miliónov rokov staršie než hranica trias/jura však ukazujú, že v tom čase by sme dominanciu krokodílovitých krurotarzianov našli iba na území dnešných USA. V iných kútoch sveta boli hlavnými veľkými bylinožravcami dlhokrké dinosaury sauropodomorfy. A prinajmenšom na niektorých miestach dnešnej Európy (Nemecko), dinosaury ovládli aj pozíciu hlavných veľkých predátorov.
Zmeny vo zvieratstve neskorého triasu, ktoré sa dovŕšili v jure, tak možno prebehli pomerne plynule. Rovnakým spôsobom, pomaly (pravda, pomaly v geologickom ponímaní času!) a priebežne, sa menilo aj podnebie, ktoré sa predovšetkým vo vyšších zemepisných šírkach stávalo vlhkejším a priaznivým pre státisíce ton biomasy ihličnatých rastlín, dominujúcich jurskej flóre. Začiatkom jury sa ďalej dovŕšil prerod kedysi jedinej svetovej pevniny Pangey na dve pevniské masy: severnú Lauráziu (Severná Amerika, Európa, Ázia bez Indie) a južnú Godnwanu (Južná Amerika, Antarktída, Austrália, Afrika, India). A, ako inak v druhohorách, bolo teplo bez trvalej ľadovej pokrývky na póloch – kde sa, mimochodom, vlastne žiadna väčšia pevnina nenachádzala.
Spodná jura, ktorá sa začala pred približne 200 miliónmi rokov a trvala 27 miliónov rokov, svojou tvárou veľmi pripomínala predchádzajúci vrchný trias. Ešte stále bolo pomerne sucho a zloženie živočíšstva taktiež vo viacerých rysoch pripomínalo zrkadlovitý odraz predchádzajúceho geologického obdobia. Najväčšími dravcami, ba vlastne najrozšírenejšími a najhojnejšími dravcami všetkých váhových či veľkostných kategórií, boli tropody zo skupiny Coelophysoidea, čiže pokračovatelia stredne veľkého rodu Coelophysis, alebo prvých „malých obrov“ z rodov Liliensternus alebo Gojirasaurus. Tieto stavbou tela pomerne konzervatívne predátory (nízka hlava, dlhý krk, ľahké telo, behavé zadné nohy) teraz nenachádzali konkurenciu v podobe neokrôchaných behemotov z radov krokodílových krurotarzianov – rauisuchianov. Ich evolúcia pokračovala, vznikali formy o niečo väčšie než triasové, ale aj podstatne mohutnejšie. Ďalej sa rozvíjali samozrejme aj malé či stredne veľké druhy. V konečnom dôsledku došlo v spodnej jure ku vzniku dvoch veľkých vývojových vetiev dravých dinosaurov: ceratosaurov a tetanurov.
Medzi bylinožravcami naďalej kraľovali dlhokrké sauropodomorfy. Zanikli síce niektoré ich bočné vývojové vetvy, a medzi nimi napríklad aj Plateosaurus a jeho najbližší príbuzní, či Riojasaurus a spol, na druhej strane sa však rozmáhali iné skupiny. Medzi nimi stredne veľké a skôr útlejšie massospondylidy, o niečo menšie anchisaury, trochu výzorom podobné skorým a veľmi primitívnym sauropodomorfom, anatomicky však oveľa vyspelejšie – pravdepodobne len využívali rovnaký ekologický priestor. Obe tieto skupiny zrejme predstavovali predovšetkým dvojnohé živočíchy. Okrem nich sa rozvíjali viaceré štvornohé varianty, a to hlavne spomedzi vyspelejších sauropodov. Hoci zvyčajne dosahovali stredných veľkostí asi 5 -9 m, čoraz hojnejšími sa stávali pätnásť- až dvadsaťmetrové rody, ktoré stelesňovali všetku dôstojnú obrovitosť, s takou samozrejmosťou spájanú so slovom dinosaurus.
Výraznou a dôležitou zmenou oproti jure bol nástup vtákopanvých dinosaurov. Niektoré malé, behavé formy, predtým vzácne, dali vzniknúť prvým panciernáčom, iné prežili v podobnej fazóne, v akej sa vyskytovali v triase. Lenže už podstatne hojnejšie. Ale aby sme sa tu príliš nezabávali, poďme poporiadku...
(pokračovanie nabudúce)
Ťažko povedať, či išlo o zmenu náhlu, alebo postupnú, v priebehu dlhých miliónročí. Napríklad, čo sa suchozemských živočíšnych spoločenstiev týka, tie sú za posledné milióny rokov triasu v usadeninách stupňa rét doložené oproti predchádzajúcemu noriku len chabo, a predovšetkým prostredníctvom skamenelých stôp. Náleziská 10-5 miliónov rokov staršie než hranica trias/jura však ukazujú, že v tom čase by sme dominanciu krokodílovitých krurotarzianov našli iba na území dnešných USA. V iných kútoch sveta boli hlavnými veľkými bylinožravcami dlhokrké dinosaury sauropodomorfy. A prinajmenšom na niektorých miestach dnešnej Európy (Nemecko), dinosaury ovládli aj pozíciu hlavných veľkých predátorov.
Zmeny vo zvieratstve neskorého triasu, ktoré sa dovŕšili v jure, tak možno prebehli pomerne plynule. Rovnakým spôsobom, pomaly (pravda, pomaly v geologickom ponímaní času!) a priebežne, sa menilo aj podnebie, ktoré sa predovšetkým vo vyšších zemepisných šírkach stávalo vlhkejším a priaznivým pre státisíce ton biomasy ihličnatých rastlín, dominujúcich jurskej flóre. Začiatkom jury sa ďalej dovŕšil prerod kedysi jedinej svetovej pevniny Pangey na dve pevniské masy: severnú Lauráziu (Severná Amerika, Európa, Ázia bez Indie) a južnú Godnwanu (Južná Amerika, Antarktída, Austrália, Afrika, India). A, ako inak v druhohorách, bolo teplo bez trvalej ľadovej pokrývky na póloch – kde sa, mimochodom, vlastne žiadna väčšia pevnina nenachádzala.
Spodná jura, ktorá sa začala pred približne 200 miliónmi rokov a trvala 27 miliónov rokov, svojou tvárou veľmi pripomínala predchádzajúci vrchný trias. Ešte stále bolo pomerne sucho a zloženie živočíšstva taktiež vo viacerých rysoch pripomínalo zrkadlovitý odraz predchádzajúceho geologického obdobia. Najväčšími dravcami, ba vlastne najrozšírenejšími a najhojnejšími dravcami všetkých váhových či veľkostných kategórií, boli tropody zo skupiny Coelophysoidea, čiže pokračovatelia stredne veľkého rodu Coelophysis, alebo prvých „malých obrov“ z rodov Liliensternus alebo Gojirasaurus. Tieto stavbou tela pomerne konzervatívne predátory (nízka hlava, dlhý krk, ľahké telo, behavé zadné nohy) teraz nenachádzali konkurenciu v podobe neokrôchaných behemotov z radov krokodílových krurotarzianov – rauisuchianov. Ich evolúcia pokračovala, vznikali formy o niečo väčšie než triasové, ale aj podstatne mohutnejšie. Ďalej sa rozvíjali samozrejme aj malé či stredne veľké druhy. V konečnom dôsledku došlo v spodnej jure ku vzniku dvoch veľkých vývojových vetiev dravých dinosaurov: ceratosaurov a tetanurov.
Medzi bylinožravcami naďalej kraľovali dlhokrké sauropodomorfy. Zanikli síce niektoré ich bočné vývojové vetvy, a medzi nimi napríklad aj Plateosaurus a jeho najbližší príbuzní, či Riojasaurus a spol, na druhej strane sa však rozmáhali iné skupiny. Medzi nimi stredne veľké a skôr útlejšie massospondylidy, o niečo menšie anchisaury, trochu výzorom podobné skorým a veľmi primitívnym sauropodomorfom, anatomicky však oveľa vyspelejšie – pravdepodobne len využívali rovnaký ekologický priestor. Obe tieto skupiny zrejme predstavovali predovšetkým dvojnohé živočíchy. Okrem nich sa rozvíjali viaceré štvornohé varianty, a to hlavne spomedzi vyspelejších sauropodov. Hoci zvyčajne dosahovali stredných veľkostí asi 5 -9 m, čoraz hojnejšími sa stávali pätnásť- až dvadsaťmetrové rody, ktoré stelesňovali všetku dôstojnú obrovitosť, s takou samozrejmosťou spájanú so slovom dinosaurus.
Výraznou a dôležitou zmenou oproti jure bol nástup vtákopanvých dinosaurov. Niektoré malé, behavé formy, predtým vzácne, dali vzniknúť prvým panciernáčom, iné prežili v podobnej fazóne, v akej sa vyskytovali v triase. Lenže už podstatne hojnejšie. Ale aby sme sa tu príliš nezabávali, poďme poporiadku...
(pokračovanie nabudúce)
Autor: Dušan Valent, obrázok Liliensternus: http://www.dinosaurfact.net/Pictures/Liliensternus.jpg
Žiadne komentáre:
Napíš do komentárov