Najstarším stromom na svete je 8000-ročný smrek

Švédski vedci objavili v horách na západe krajiny pravdepodobne najstarší žijúci strom na svete. Je ním smrek, ktorého vek sa odhaduje na 8000 rokov.

Starobylý porast odolných nórskych smrekov dokázal prežiť tisíce rokov v extrémnych poveternostných podmienkach horského masívu na hraniciach medzi Švédskom a Nórskom. Pred zásahmi človeka stromy bezpečne ochránil neprístupný terén.
 

Experti z laboratória z Miami na Floride stanovili pomocou uhlíkovej metódy vek najstaršieho zo smrekov na približne 8000 rokov, ďalšie dva stromy majú okolo 5500 a 4800 rokov. Doteraz bola za najstarší žijúci strom sveta považovaná borovica z Kalifornie, ktorej vek sa odhaduje na 4500 až 5000 rokov.

Dlhoveký smrekový porast v švédskej oblasti Dalarna objavili vedci náhodne počas výskumu zameraného na vplyvy klimatických zmien. "Boli to prvé stromy, ktoré narástli po skončení poslednej doby ľadovej," vysvetlil Lars Hedlund, jeden z účastníkov výskumu.
 
K objavu smrekov paradoxne prispel fenomén globálneho otepľovania: Zvyšujúce sa teploty v oblasti spôsobili ich prudký rast, čo uľahčilo identifikáciu v členitom teréne. "Istú dobu prežívali len ako kríky s výškou 1,5 metra," objasnil profesor Leif Kullman z univerzity Umea. "Vďaka teplejšej klíme z posledných desaťročí vyrástli ako huby po daždi."

Zdroj: TASR, magazin.sk

Požiare porastov v praveku

Prvé rastliny začali dobývať pevninu asi pred 460 miliónmi rokov. Onedlho vznikali prvé požiare porastu, zapríčinené bleskom alebo výbuchmi sopiek – vyplýva to z rekonštrukcie, ktorú robili vedci na University of London za pomoci fosílneho dreveného uhlia. Pod mikroskopom skúmali vzorky uhlia, ktoré predtým nazbierali na všetkých kontinentoch. Počas prvých 50 miliónov rokov evolúcie rastlín sa požiare vyskytovali len zriedkavo a boli lokálne obmedzené – taký je výsledok výskumu. S narastajúcim obsahom kyslíka v atmosfére sa požiare objavovali častejšie a boli rozsiahlejšie. Pred 275 miliónmi rokov, keď podiel kyslíka v atmosfére tvoril 30 % (dnes 21 % ), dosiahli požiare najväčší rozmach. V tom období bola aj vegetácia vo vlhkých oblastiach ľahko horľavá. Rozsiahle územia boli pravidelne v plameňoch.

Tieto poznatky spadajú do vedného odboru ekológie požiarov (dejiny ohňa, kontrola ohňa človekom a presahujúce vplyvy požiarov na biogeochemické cykly).

Zdroj: časopis Epocha, www.ct.gov

Jura – vzostup titanov (4.)

polemika o názve – zmenšený Breviparopus – dlhokrký s kyjok – plejáda sauropodov

Vzostup titanov. Tento názov kapitoly či sekcie v sérii článkov o vývoji dinosaurov by sme mohli chápať v zmysle pokračujúceho trendu zväčšovania telesných veľkostí dinosaurov. Lenže stredná jura nepredstavila svetu podstatne väčšie zvieratá, než predchádzajúca spodná jura. Malý posun nastal medzi dravcami, o tých však bude reč neskôr, a beztak nešlo o podstatnú zmenu. Rovnaká situácia panovala aj medzi tyreoformi. Paradoxne, príliš nám nepodrástli ani sauropody. Väčšina z nich bola rovnako veľká ako spodnojurský barapasaurus.


Predpokladalo sa, že skamenelé odtlačky stôp z Maroka, opísané ako Breviparopus, reprezentujú zviera veľkostnej kategórie neskorších supersaurov. Avšak jeho rozmery boli výrazne nadhodnotené. Napríklad Guinnesová kniha rekordov pôvodcovi stôp prisudzuje dĺžku takmer 50 m. Takéto odhady však vychádzajú z veľmi často nesprávne uvádzanej dĺžky stopy zadnej končatiny, ktorá mala byť 115 cm dlhá. Toto číslo však v skutočnosti predstavuje dĺžku stopy prednej a zadnej končatiny dokopy! Ani šírka stopy 90 cm (nesprávne sa uvádza údaj hovoriaci okolo 50 cm) nie je práve výnimočná. Breviparopus bol tak podľa všetkého približne rovnako veľký alebo o niečo menší ako Diplodocus.

Vráťme sa však k otázke z úvodu. Prečo „vzostup titanov“? Dôvod je jednoduchý. Kým v spodnej jure predstavovala veľkostná kategória barapasaura (dĺžka 18 m) výnimku, v strednej jure sa stala štandardom. Nachádzame síce niekoľko výniemiek z tohto pravidla, napríklad len desaťmetrový čínsky rod Shunosaurus, tento tvor však na konci chvosta disponoval masívnym, ostňami opatreným kyjom z kostnej hmoty. Paradoxne, tento malý archaický sauropod patrí medzi najlepšie známe dinosaury strednej jury. Známych je viac ako 20 jedincov tohto rodu.

Archaické sauropody podstatne väčších rozmerov nachádzame napr. v Anglicku, odkiaľ je známy Cetiosaurus, ďalej z Južnej Ameriky (Patagosaurus), Nigeru (Spinophorosaurus). Posledne menovaný mal na konci chvosta taktiež nebezpečnú zbraň – pre zmenu to boli ostne ako u stegosaurov. Popri archaických sauropodoch sa vyskytovali aj vyspelejšie formy. Juhoamerická Volkheimeria javila znaky skupiny Macronaria, ktorá bola typická vysokými lebkami a hrubými, lyžicovitými zubami. Lapparentosaurus z Madagaskaru bol väčší a ešte vyspelejší, pripomínal žirafovitého brachiosaura a možno mu evolučne predchádzal.


Autor: Dušan Valent, obrázok Barapasaurus: http://en.wikipedia.org/wiki/File:Barapasaurus_DB.jpg

Jura – vzostup titanov (3.)

fosílny záznam ako problém – posledný prosauropod – dinosaurie antilopy

Tých približne 20 miliónov rokov, čo je časové rozpätie strednej jury, predstavuje veľmi vzrušujúce obdobie druhohôr, kedy sa objavovali mnohé vývojové vetvy dinosaurov, ktoré neskôr dosiahli búrlivého rozvoja. Zmienili sme obrnené dinosaury a platňochrbté stegosaury, a na rad ešte len prídu dlhokrké sauropody a dravé teropody. Častokrát sú však neskôr veľmi hojné skupiny, ako diplodocidy, rohaté ceratopsy a hrubohlavé pachycephalosaury, známe zo strednojurských usadenín len z veľmi chabých alebo (takmer) žiadnych dokladov. Viniť môžeme nedokonalosť fosílneho záznamu, ktorá je v tomto období pre suchozemské spoločenstvá živočíchov výraznejšia, než v neskoršej vrchnej jure.

To, čo zo strednej jury poznáme, nám okrem progresívnych nových skupín odhaľuje aj zvieratá, ktoré boli takpovediac pamiatkami na zašlé veky. Jedným z nich bol napríklad Yunnanosaurus. Tento archaický dlhokrký dinosaurus je zatiaľ najmladším známym prosauropodom. Na rozdiel od príbuzných rodov, ktoré ešte v spodnej jure vytvárali hojné populácie, prežil do strednej jury. Príčinu tejto výnimky z pravidla zrejme môžeme nájsť v jeho dentícii. Nedisponoval lístkovitými zubami, ale silnejšími, lyžici podobnými zubami, aké mali aj sauropody. Okrem toho bol veľmi veľký. S dĺžkou 13 metrov patrí Yunnanosaurus youngi medzi najväčšie známe prosauropody, a je takmer dvakrát väčší ako spodnojurský druh Yunnanosaurus huangi.

V rámci vtákopanvých dinosaurov stále nachádzame širokú paletu malých, behavých foriem. Vývojovo to boli zvieratá nie príliš vzdialené od lesotosaura, no objavovali sa už formy evolučne vyspelejšie, blízke skupine Ornithopoda, kam kedysi boli dokonca radené. Možno zmieniť napríklad rody Agilisaurus alebo Hexinlusaurus, oba z Číny, a dlhé v rozmedzí 1,5 až 2 metre. Toto boli skutočné dinosaurie antilopy. Statnejšie heterodontosauridy v nekompletnom fosílnom zázname strednej jury nenachádzame. Napriek tomu ich sa v neskorších obdobiach znovu objavujú.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Yunnanosaurus: http://sv.wikipedia.org/wiki/Fil:Yunnanosaurus_BW.jpg

Jura – vzostup titanov (2.)

nič nové, no určite hodné pohľadu – skromné počiatky ankylosaurov – dámy a páni, stegosaury! - čosi ako vojak určený na módnu prehliadku

Pokrytie tela pancierom v rôznych podobách sa objavilo už dávno pred dinosaurami, a vyskytovalo sa aj dávno potom, čo posledné nevtáčie dinosaury posledný krát vydýchli. Človeka zrejme najprv napadnú korytnačky, no už starobylé prvohorné obojživelníky či dokonca oveľa staršie praryby mali telo chránené pevnou kostenou hmotou. Alebo poďme rovno na samý počiatok kambria a rozprávajme o článkonožcoch – trilobitoch a iných. Týmto všetkým som chcel vlastne povedať len to, že pancier u dinosaurov nebol žiadnym myľníkom vo vývoji života, žiadnym neobyčajne originálnym evolučným vynálezom. No čo dinosaury s touto „otrepanou“ pomôckou na prežitie dokázali, si už pozornosť zasluhuje. Ak hádate, že mám na mysli veľkosť niektorých „výrastkov“ spomedzi obrnených dinosaurov, máte pravdu. Ibaže dinosaury, na vizuálnu stránku veľmi zaťažené zvieratá, do zbrojenia zatiahli aj úctyhodný prvok elegancie a pompéznosti v zmysle honosnej nádhery.

Stredná jura nebola až tak časom vzdialená od spodnej jury a tým pádom ani od prvotných obrnených dinosaurov. Prvotné obrnené dinosaury sa síce z fosílneho záznamu porúčali, no zanechali po sebe potomkov, stegosaury a ankylosaury. Tie, keďže boli len v počiatkoch vývoja, ešte zďaleka nedosahovali veľkých rozmerov (hanba im), no čo sa týka druhého hore uvedeného atribútu, stegosaury už čosi z neho naznačovali. Ankylosaury naproti tomu v strednej jure predstavovali len veľmi zriedkavý zjav. Z poznáme len dva ich rody – Tianchisaurus z Číny a Sarcolestes z Anglicka, a aj to len veľmi fragmentárnych pozostatkov. Ako ankylosaury reprezentovali viac-menej pokračovateľov takého typu obrnenia, akým disponoval spodnojurský Scelidosaurus. O raných ankylosauroch však viac niekedy nabudúce...

Stegosaury! Hoci ani tieto zvieratá ešte nedosahovali rozmerov či parádnosti vrchnojurských foriem, zo strednojurských usadenín sú lepšie známe než ankylosaury, a podľa všetkého sa vyskytovali hojnejšie. Na úvod treba okrem toho ešte povedať, že tradičný obraz stegosaurov v knihách a filmoch je pomerne skresľujúci, pretože je založený na pomerne netypickom stegosaurovi, ktorým bol, ironicky, samotný rod Stegosaurus. Podľa môjho osobného názoru to bol napríklad jeden z tých... ehm... nudnejších stegosaurov!

Strednojurské stegosaury, to je pojem, ktorý v chvíli, keď píšem tieto riadky, vlastne znamená Loricatosaurus, Huayangosaurus a niekoľko bližšie neurčených alebo neurčiteľných kostí navyše. Kým z neúplných pozostatkov vykopaných v Anglicku a Francúzsku známy Loricatosaurus (v minulosti známy ako Lexovisaurus) bol už pomerne vyspelým rodom, čínsky Huayangosaurus je známy z vyše poltucta jedincov a evolučne sa nachádza mimo hlavnej vývojovej vetvy ostatných stegosaurov, pravdedobne ako akási raná bočná vetva. Jeho telesná stavba tomu zodpovedá.

Typické stegosaury mávali predné končatiny výrazne kratšie než zadné, malé a úzke hlavy, kým na chrbte vysoké kostené pláty. Huayangosaurus nie. Hlavu mal v pomere k telu veľkú, so zubami aj na prednej časti hornej čeľuste. Predné končatiny mal takmer rovnako dlhé ako zadné. Azda to bolo prispôsobenie na beh, ktorého sa iné stegosaury vzdali, aby sa dokázali rýchlo otáčať okolo vlastnej osy počas zápasov, a tak šikovne zasadzovať hlboké rany ostňami na konci chvosta. Do obrazu ostatných stegosaurov tento živočích nezapadal ani malými kostenými plátmi, ktoré sa mu tiahli v dvoch radoch na chrbte. Nielenže boli nízke, ale aj úzke, prechodné medzi platňami neskorších stegosaurov a ostňami.

Máme teda malého – len čosi vyše štyroch metrov dlhého stegosaura, s malými kostenými plátmi na chrbte, veľkou hlavou a dlhými nohami. Žeby bol tým posledným, čo by si človek predstavil pri slovnom spojení pompézny stegosaur? Ako sa to vezme. V dvojrade kostených plátov, čo sa tiahli od krku až po druhú polku chvosta, mal Huayangosaurus nad bedrami dvojicu dlhých ostňov. Koniec chvosta niesol nebezpečnú zbraň typickú pre stegosaury – dva páry ostňov, a okrem toho, čosi netypické – kostený nadstavec na špičke chvosta. Najimpozantnejšie ostne mal tento tvor ale na pleciach. Z každého pleca mu vyrastal veľmi dlhý, špicatý osteň s plochou bázou. Boky chránil rad plochých kostených útvarov. Živý Huayangosaurus tak v malom naznačoval typ pestrej zbrojárskej ozdobnosti, aká sa ešte viac rozvinula u neskorších druhov.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Huayangosaurus: http://www.kheper.net/evolution/dinosauria/Huayangosaurus.jpg

Jura – vzostup titanov (1.)

spodnojurské dinosaury = vrchnotriasové dinosaury v inom šate – veľké zmeny v strednej jure – nové beštiárium

Začiatok jury možno v prípade druhového zloženia dinosaurov považovať za pokračovanie druhej polovice vrchného triasu. Zmeny, ktoré nastali, sa týkali predovšetkým nárastu hojnosti vtákopanvých dinosaurov, rozšírenia dinosaurej dominancie do zemepisných šírok, kde predtým dominovali krokodílom podobné plazy, a nárastu veľkých predátorov. Kým koncom triasu najväčšie mäsožravé ceolofyzoidy ako Gojirasaurus v dospelosti merali okolo 6,5 m, v spodnej jure už ich prasynovci alebo pravnúčatá ako Dilophosaurus prekonávali hranicu 8 metrov. Niektoré nájdené odtlačky stôp z tohto obdobia dokonca naznačujú existenciu ešte väčších dravcov!

Zmeny však nenastali len vo veľkosti, hojnosti a rozšírení dinosaurov. Objavili sa aj nové typy dinosaurov – obrnené tyreofory. Vyvinuli sa z behavých dvojnohých vtákopanvých dinosaurov, no zmohutneli, a telo si obalili kostenými doštičkami, plochými ostňami, či inými kostenými útvarmi. A videli by sme tiež nástup prvých skutočných obrov, ako barapasaura. Aj medzi veľkými dravcami sa objavili obmeny telesnej stavby. Paletu štíhlych dravcov s pretiahnutými nízkymi lebkami spestril o čosi pevnejšie stavaný Cryolophosaurus s vysokou lebkou. Ale stále, veľké a malé celofyzoidy ako dominantné dravce, dvojnohé prosauropody a štvornohé sauropody ako prevládajúce veľké dravce a popri nich malé vtákopanvé dinosaury, to je v hrubých rysoch to isté ako stav z vrchného triasu.

Stredná jura, geologické obdobie spred približne 179 až 161 miliónmi rokov, znamená veľkú zmenu. Žiadne pokračovanie dávnych čias, žiadne posledné púčiky starobylého, no vyschýnajúceho stromu, ale niečo ako korene, z ktorých prudko vyrastá nový strom dosiaľ nevídaných a neslýchaných rozmerov. Samozrejme, bez napojenia na minulosť by to nešlo. Strednojurké dinosaury majú svoj pôvod tých zo začiatku jury, no viac sa ponášajú na dinosaury obývajúce najslávnejšie obdobie najobrovitejších dinosaurov, vrchnú juru.
 

Ako dinosaurie beštiárium v strednej jure vyzeralo? Zabudnite na kostenými hrebeňmi vyčačkané veľké celofyzoidy aj na ich malých príbuzných! Zabudnite na kuriózne desaťmetrové dvojnohé bylinožravce s dlhým krkoom, prosauropody, a vyžeňte z pamäte aj Scelidosaura a jemu podobné prvotné experimenty s pancierom na tele dinosaura! Lúčte sa s primitívnymi sauropodmi, no a bizarné heterodontosaury už taktiež často neuvidíte, lebo sa odsunuli kdesi do pozadia – snáď do vyššie položených regiónov, ktoré sú vo fosílnom zázname veľmi zle zachovalé. Namiesto nich všetkých prichádzajú vyspelejšie sauropody a medzi nimi prví naslovovzatí titani snáď dvaapolkrát väčší ako ospevovaný spodnojurský Barapasaurus! Obrnené dinosaury prichádzajú s vylepšeným modelom na spôsob scelidosaura – vlastne s celou vývojou vetvou takýchto tvorov, ktoré nazývame Ankylosauria. Okrem toho sa objavili stegosaury – skutočne fascinujúce zvieratá z pohľadu skĺbenia premrštenej kostenej výzdoby a zdokonalenia spôsobu aktívnej obrany. Veľké dravce reprezentujú príznačne pomenované megalosauridy, malé dravce pre zmenu zástupcovia zmesi zástupcov z viacerých vývojových vetiev.

Ako k tejto zmene od spodnojurského spoločenstva dinosaurov k strednojurskému došlo, nie je známe. Fosílny záznam obdobia pred 195 až 180 miliónov rokov, ktoré predchádzalo strednej jure, je veľmi chudobný. Zo žiadneho iného úseku vlády dinosaurov nepoznáme tak málo dinosaurích kostí, ako práve z tohto. Pravda, neznamená to ich veľké vymieranie, ale skôr nepriaznivé podmienky pre zachovanie. Koniec-koncov, ani samotná stredná jura nie je oproti nasledujúcemu obdobiu dobre známa. Je to obrovská škoda, pretože práve vtedy sa pravdepodobne odohrali kritické kroky v evolúcii dinosaurov smerom ku vtákom. Tento proces tak musíme študovať na základe preživších foriem, na svoju dobu už archaických, ktoré si zachovali znaky dávnych predkov aj milióny rokov potom, ako sa stredná jura skončila.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Dušan Valent, obrázok Gojirasaurus:
http://www.redorbit.com/modules/reflib/article_images/66_f4e78553ada87ae3a7a74f09730eb256.jpg