Ginkgo, ako ho nepoznáme

Úvod:
Tento článok je venovaný rastlinnej triede Ginkgophytes. Jedná sa o rastliny, ktoré sú fylogeneticky veľmi starou skupinou. Niektoré formy sa objavujú už v spodnom Perme.

Najväčšie maximum rozvoja bolo v Jure. Potom začínajú ustupovať a v Oligocéne sú len formy, ktoré možno už porovnať s jediným dnes žijúcim druhom Ginko biloba Linné (V.Sitár, 1982). Táto práca je porovnávaním dnešnej formy Ginka s tou fosílnou a nachádza spojitosti medzi nimi.

Klasifikácia: (internet 2)
Doména: Eukaryoty
Ríša (regnum): Rasltliny Vegetabilia
Podríša (subregnum): Zelené Viridiplantae, Chlorobionta
Vývojová línia: Semenné SpermatophytaSkupina: Nahosemenné Gymnospermae
Oddelenie: Ginkorasty Ginkgophyta
Trieda (classis): Ginká GinkgopsidaRad (ordo): Ginkotvaré Ginkgoales
Čeľaď (familia): Ginkovité GinkgoaceaeRod (genus): Ginko Ginkgo Poznávacie znaky Fosílne Ginko rozpoznávame pozorovaním listov, reprodukčných orgánov a dreva. Najčastejšie sa vo fosílnom zázname zachovávajú listové odtlačky Ginka. Menej už stonky, pne a iné drevné súčasti (internet 1).

Anatómia:

Ginkovité rastliny sú dreviny. Listy majú opadavé, mikrofylné vyrastajú na skrátených konárikoch (brachyblastoch). Sú dlhostopkaté listová čepeľ je široko klinovitá, vejárovitá, rozdelená na dva laloky. V stopke sa nachádzajú dve žili, ktoré prechádzajú do listu. Primitívny cievny systém Ginka má dichotomickú žilnatinu, čo je unikátny znak týchto rastlín. Nemajú hlavnú žilu. Stromy dosahujú 30 až 40 metrov, šírka koruny je 9 metrov a kmeň je 4 metre široký. Ginko sa môže dožívať až 1000 rokov (V.Sitár, 1982).

História:
Prvý nález týchto rastlín sa datuje spred 270 miliónov rokov, čo spadá do obdobia Permu v perióde Paleozoika. V tých dobách dominovali na Zemi hlavne papraďo-semenné rastliny, no postupne sa začal rozkvet aj Ginko rastlín, Cykasovitých rastlín a ihličnatých stromov (v ére dinosaurov už Ginko bolo, o čom vypovedajú fosílne záznamy v období Jury spred 213 miliónov rokov).
Najväčšia rôznorodosť bola dosiahnutá v Jure a v spodnej Kriede v perióde Mezozoika. Pteridosperms (semenné rastliny) a obzvlášť Peltaspermales sú v súčasnosti považované za najdôveryhodnejšími predchodcami Ginka ako takého (internet 1).

Pôvod a popis:
Ginkgoales je rad nahosemenných rastlín zložených z čeľade Ginkgoaceae tradične popísaných ako “skladba 6-fázových rodín“ čiže skladajúcich sa zo šiestich čeľadí a pravdepodobne devätnástich rodov napr. Baiera, Ginkgoites, Ginkgoidium, Ginkgo, Arctobaiera, Sphenobaiera, Windwardia, Trichopitys. Táto klasifikácia nie je istá napríklad premeny v Baiera, Sphenobaiera a Ginkgoites sú dnes (v súčasnosti) považované za Ginko tiež.

Ginkgoales sú evolučne tak izolované, že pokusy založiť ich najbližšiu sesterskú skupinu ostali dodnes kontroverzné. Existuje tvrdenie (domnienka) podporovaná genetickým výskumom, že cykasy sú najpravdepodobnejším žijúcim príbuzným skôr ako Pinophyta (ihličnany).
Nepochybne najstaršie fosílie rodu Ginko (Ginkgo digitata) sú z obdobia spodnej Jury z lokality Fergana, ktorá sa nachádza v ázijskej časti Ruska. Ginkgo digitata sa považuje za najstarší rod semenných rastlín.

Z týchto čias Ginkgo, Bennettitales (cykadeoidy), paprade, cykasy, ihličnany boli dominantnou skupinou vegetácie (internet 1).
 
Maximálny rozvoj:
V Mezozoickej klíme sa nevyskytovalo žiadne zaľadnenie. Podnebie bolo aridne až následne v spodnom Mezozoiku nastala teplá až vlhká klíma, ktorá bola ideálna pre nahosemenné rastliny.
Počas vrchnej Jury došlo k zvýšeniu počtov druhov na severných častiach super kontinentu Laurázia
Maximum diverzity druhov existovalo počas obdobia Kriedy na severnej pologuli v oblastiach Ázie, Európy a severnej Ameriky ako napríklad Ginkgo coriacea, Ginkgo adiantoides, Ginkgo tigrensis, Ginkgo apodes, Ginkgo digitata, Ginkgo yimaensis, Ginkgo gardneri. Ginko bolo prítomné aj na južnej pologuli na kontinente zvanom Gondwana.

Väčšina druhov je rozlíšiteľná hlavne podľa anatómie listov a geografického rozšírenia. Je dobré známe, že listy žijúceho stromu Ginka majú značne rozličnú formu, preto sa predpokladá, že fosílny záznam Gínk zahrňuje mnoho druhov blízkych druhu Ginkgo biloba.

Avšak fosílie Ginkgo yimaensis (170 miliónov rokov) and Ginkgo apodes (121 miliónov rokov) s ginkovitími rozmnožovacími orgánmi nenechávajú žiadne pochyby, že sa jedná o rod Ginko.
V štruktúre (morfologicky) nerozlíšiteľné formy Ginkgo biloby siaha do spodnej Kriedy. Preto mnoho výskumníkov (vedcov) sa domnieva, že fosílne a moderné formy patria tomu istému druhu. Fosílna forma je najčastejšie identifikovaná ako Ginkgo adiantoides (internet 1).

Obdobie treťohôr:
Iba dva alebo tri druhy sa dochovali v treťohorách v dôsledku veľkého vymierania na prelome mezozoika a kenozoika (pred 65 miliónmi rokov). Ginkgo adiantoides má listy prakticky
nerozlíšiteľné od súčasnej Ginkgo biloba, a Ginkgo gardneri (vo vrchnom Pleistocéne nájdené odtlačky na ostrove The Isle of Mull, Škótsko).

Keď zoberieme do úvahy nedostatok morfologickej diverzity, je možné, že existoval na Severnej pologuli počas Kenozoika iba jeden druh. Na južnej pologuli iný silnejší prstovito členený typ listu Ginka , ktorý pretrval do Eocénu. Ďalšie pôsobenie nebolo dobre dokumentovateľné (internet 1).

Príčiny zníženia počtu druhov:
Zníženie počtu druhov je pravdepodobne výsledkom značného ochladenia, ktoré sa objavuje na severnej pologuli. Taktiež postupná zmena zrážok, ktorej výsledok je že z vlhkého leta sa stáva leto suché. Objavenie krytosemenných rastlín mohlo hrať tiež rolu. Vyhynutie dinosaurov a veľkých plazov ako dôležitých roznášačov veľkých semien mohlo tiež ovplyvniť tento úpadok o čom svedči fosílny záznam.

Klíma Kenozoika bola veľmi teplá po glaciálnu periódu. Asi spred 7 miliónov rokov Ginko zmizlo z fosílneho záznamu Severnej Ameriky. V Eurázií bolo nájdené limitované množstvo fosílií z pliocénu a pleistocénu. V Japonsku jediné známe nálezy Ginka boli na juhozápade krajiny. Z Európy vymizlo spred 2,5 rokov.

Ginkgo biloba L. prežilo v Číne v horskej oblasti, blízko rieky Yangtze (30°severnej zemepisnej šírky), kde bola mierna a teplá klíma. Tu bolo prvý krát kultivované. Jeho prežitie v Číne mohlo byť dôsledkom relatívneho nedostatku ľadovej pokrývky.

Čínska Ginkgo biloba prežila v podstate v nezmenenej forme. Od Jury až do dnes bola redukcia individuálnych vajíčkových stebiel (ovule-stalks) a došlo aj k zníženiu počtu vajíčok. Veľkosť samičích pohlavných buniek sa zväčšila. Ovulátne orgány môžu mať pôvod v strednojurskom Ginkgo yimaensis (spred 170 miliónov rokov). Fosilizované listy a reprodukčné orgány zo spodnej Kriedy Ginkgo apodes ( spred 120 miliónov rokov starej Yixian formácie v Číne). Morfológia sa až po súčasnosť zmenila nebadane (internet 1).

Fosílne dreva:
 
Fosílne dreva Ginkgoales sú vzácne. Veľmi známi je prípad Ginkgo beckii pomenovanej podľa prof. George Becka , ktorý objavil skamenelé drevo v 19. storočí presnejšie v roku 1930 blízko rieky Columbia River Gorge, v okrese Vantage, v centralnej časti štátu Washington, v Severnej Amerike. Datované je pre obdobie miocénu (15 miliónov rokov staré). Ginkgo beckii a ďalšie druhy stromov boli odkryté v záplavových sedimentoch a v lávových tokoch neďaleko tejto oblasti. Kmene stromu Ginka boli unášané búrlivými záplavovými vodami do oblastí, kde ležia miliónov rokov pochované vo vrstve jazerných sedimentov pokrytých lávovitými tokmi.
 
Ginkgo beckii vykazuje značnú podobnosť s drevom Ginkgo biloba výnimku tvorí iba počet dier na jednotke dĺžky radiálnych stien tracheí.

Veľa fosílnych driev Ginka pochádza z obdobia spodného Permu (formacia Hueco, New Mexico) a zo spodného Triasu ( oblasť Holbrook, formacia Chinle, Petrified Forest National Park, Arizona). V období Eocénu sa vyskytoval jediný druh a to Ginkgo bonesii, (formácia Clarno, Oregon).
Fosílne drevo Ginka je pravdepodobne zriedkavé kvôli, nedostatočnej odolnosti jeho dreva, voči degradácií bunkových stien po uložení sedimentov.

Z dnešných driev Ginka sa vyrábajú rôzne dekoračné nábytky, umelecké diela, ale aj praktické pomôcky ako lopáre, misky atď (internet 1).

Základné znaky rodu Ginka počas jeho existencie (internet 1):

-vysoko morfologicky konzervatívne
-pomalá evolúcia
-pomalá reprodukčná rýchlosť (neskorá pohlavná zrelosť)
-veľké semená
 -dlhý život
 -odolnosť voči znečistenému prostrediu

Prirodzený výskyt?
Či Ginko existuje v Čínskej divočine v prirodzenom stave je otázne. Ginkgoes prirodzene rastie v dvoch malých hornatých oblastiach medzi provinciami Zhejiang a Anhwei (rezervácia Tian Mu Shan), v centrálnej Číne a v provincií Hubei a v západnej Číne v provinciách Guizhou a Sichuan.
Vedci pripúšťajú hypotézy, že mohlo byť kultivovanou starou generáciou stromov v chrámových záhradách, ale aj verziu, že semená mohli byť rozširované zvieratami (internet 1)

Zaujímavosti:
V Terracottovej armáde (Čínsky archeologický unikát) bol objavený peľ Ginka. Semená slúžia ako zdroj jedla v Ázií a výťažky z rastliny samotnej slúžia na medicínske účely. Dôvody účinku týchto extraktov nie je ani doteraz objasnený (internet 3).

Použitá literatúra:
kniha - Systematická paleobotanika, Doc. RNDr. Viliam Sitár, CSc., 1982
internet 1 - http://www.xs4all.nl/~kwanten/fossils.htm
internet 2 - http://en.wikipedia.org/wiki/Ginkgo
internet 3 - http://www.ucmp.berkeley.edu/seedplants/ginkgoales/ginkgo.html
internet 3 - http://ginko-spg.org/

Autor: Osky

Žiadne komentáre:
Napíš do komentárov

Sledujte novinky zo sveta geológie a paleontológie na Twitteri - https://twitter.com/paleoklub
Odoberaj novinky