Terénna akcia Paleoklubu - “Vrchný miocén lokality tehelňa v Martine“

Slovenský paleontologický klub zorganizoval v poradí druhú oficiálnu tohtoročnú terénnu akciu pod názvom “Vrchný miocén lokality tehelňa v Martine“. Počas exkurzie, ktorá sa uskutočnila 31. augusta 2013 bola navštívená bývalá ťažobná jama tehelne v Martine, v ktorej sú odkryté prevažne ílovité sedimenty jazerného pôvodu miocénneho veku.

Úvod

Druhu oficiálnou terénnou akciou Paleoklubu v roku 2013 bola návšteva paleontologickej lokality tehelňa v Martine. Terénna akcia sa konala v sobotu 31. augusta; jednalo sa o celodennú exkurziu, počas ktorej bola navštívená bývalá ťažobná jama tehelne ležiaca na západnom okraji Martina. V súčasnosti už opustené hlinisko tvorí plošne pomerne rozsiahly odkryv s výstupom najmä ílovitých sedimentov vrchného miocénu, ktoré v určitých polohách obsahujú hojnú fosílnu faunu bezstavovcov. Lokalita je dobre prístupná, priamo na nálezisko vedie poľná cesta. Aj vzhľadom k povahe sedimentu je odoberanie vzoriek fosílneho materiálu pomerne nenáročné. Množstvo fosílií je možné nájsť aj priamo v suti, kde medzi časté nálezy patria predovšetkým schránky ulitníkov.

Obr. 1 – Paleontologická lokalita tehelňa v Martine.
Foto: © Radoslav Biskupič


Paleontologická lokalita Martin – tehelňa

Paleontologické nálezisko sa nachádza na severnom okraji Turčianskej kotliny, rozprestiera sa na západnom okraji mesta Martin v blízkosti skládky komunálneho odpadu. K lokalite vedie cesta ulicou Robotnícka, z ktorej odbočkou na starú panelovú cestu a následne pri skládke odpadu odbočením na západ na poľnú cestu je možné sa dostať priamo na lokalitu. Niekdajší hlavný odkryv ťažobnej jamy je z veľkej časti zasutený a zarastený vegetáciou. Terén západnej a severnej časti íloviska je upravený do terás, kde na viacerých miestach v menších odkryvoch vystupujú na povrch neogénne sedimenty lakustrinného pôvodu martinských vrstiev turčianskeho súvrstvia. Z litologického hľadiska reprezentujú tieto jazerné fácie najmä vápnité ílovce, pieskovce, sladkovodné vápence, ako i vrstvičky lignitu. Lokalita je však zaujímavá aj z pohľadu stratigrafie, keďže tu možno pozorovať faciálny vývoj z obdobia vrchného miocénu. Stratigrafické začlenenie martinských vrstiev však bolo dlhšiu dobu predmetom mnohých polemík a diskusií. Podľa niektorých autorov sa sedimentácia v jazernom prostredí v oblasti Turčianskej kotliny mohla začať už vo vrchnom bádene (stredný miocén) a mohla trvať až do pontu (vrchný miocén). Podľa výsledkov najnovších štúdií možno predpokladať, že sedimentácia v jazernom prostredí v oblasti Turčianskej kotliny začala najskôr vo vrchnom sarmate a pokračovala až do panónu.

Obr. 2 – Opustená ťažobná jama tehelne s výstupom vrchnomiocénnych ílovcov martinských vrstiev.
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 3 – Pohľad na časť lokality – zasutená a vegetáciou zarastená jama niekdajšieho íloviska.
Foto: © Radoslav Biskupič

Výsledky starších, ako i novších paleontologických výskumov realizovaných na lokalite tehelňa poukazujú na endemický charakter objavených spoločenstiev bezstavovcov. Lokalita je tiež významná aj z dôvodu výskytov nových druhov fosílnych organizmov. Opísaných bolo niekoľko nových druhy drobných kôrovcov – lastúrničiek, ako i flóry. Hojné fosílne zvyšky sladkovodných organizmov zastupujú najmä mäkkýše a ostrakódy. Z mäkkýšov dosahujú najvyššiu abundanciu gastropódy, lastúrniky sú zriedkavejšie. V spoločenstvách ulitníkov dominujú predovšetkým zástupcovia rodu Melanopsis, ktorých schránky sú najbežnejšie nachádzanými zvyškami ulitníkov. Časté nálezy patria nápadným masívnym schránkam druhu Viviparus neumayri (BRUSINA) a drobnému druhu Theodoxus cf. austriacus (RZEHAK) so zachovaním pôvodného zafarbenia schránok. Na lokalite boli taktiež zaznamenané výskyty rodov Lithoglyphus, Prososthenia, Melanoptychia a Pyrgula. Faunu lastúrnikov reprezentujú hlavne nálezy tenkostenných schránok taxónu Congeria subclaviformis RZEHAK, na ktorých sa taktiež zachovávajú zvyšky pôvodného zafarbenia. Vzácne nálezy patria infaunálnym bivalviám Unio cf. oslavanensis RZEHAK. Ojedinelé a vzácne nálezy stavovcov predstavujú zvyšky rýb – otolity a drobné kostičky.

Obr. 4 – Schránka gastropóda rodu Melanopsis.
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 5 – Viviparus neumayri (BRUSINA) – schránka ulitníka v suti odkrytá eróziou.
Foto: © Radoslav Biskupič

Suchozemská flóra je prítomná najmä v podobe zuhoľnatených kusov driev, ako i zvyškov listov stromov, ihličia, či zuhoľnatených šišiek. Na lokalite boli objavené nasledujúce druhy suchozemskej flóry: Glyptostrobus europaeus (BRONGNIART), Nelumbium protospeciosum SAPORTA, Parrotia fagifolia (GOEPPERT), Platanus aceroides GOEPPERT, Betula prisca ETTINGSHAUSEN, Populus balsamoides GOEPPERT, Ulmus plurinervis UNGER, Ulmus longfolia UNGER a Phellodendron sp. Zaujímavosťou a jedinečnosťou lokality tehelňa v Martine sú nepochybne nálezy zvyškov zuhoľnatených kmeňov stromov v pôvodnej rastovej pozícii (in situ). Pre uvedenú lokalitu sú tiež charakteristické výskyty fosílií vodných rastlín – lotosov druhu Nelumbium protospeciosum SAPORTA, ako i novoobjaveného endemického druhu červenavca Potamogeton martinianus SITÁR.

Sedimenty odkryté na lokalite tehelňa v Martine vekovo zodpovedajú vrchnému miocénu (sarmat – panón).  Usadzovanie týchto sedimentov prebiehalo v pokojnom plytkovodnom jazernom prostredí. Vo vrchnom miocéne sa v oblasti Turčianskej kotliny rozprestieralo najskôr jedno veľké rozsiahle sladkovodné jazero, ktoré však bolo časom v dôsledku intenzívneho zanášania sedimentmi priľahlými riečnymi tokmi postupne rozdelené do systému viacerých menších plytkovodných jazier, mŕtvych ramien a močiarov, ktorých bahnité dná boli obývané početnou faunou bezstavovcov – predovšetkým lastúrničkami a hojnými ulitníkmi a lastúrnikmi. Na základe nálezov fosílnych zvyškov flóry možno predpokladať, že povrch hladiny týchto jazier zdobili porasty vodných rastlín (lekná, červenavce) a bahnité brehy a mokrade boli pokryté porastmi pálok a patisovcov. V blízkom okolí jazier a močiarov, ako i riek doň ústiacich, sa rozprestierali lesné spoločenstvá s výskytom vŕb, ambrovníkov, miríc, javorov, topoľov, líp a brestov. Na lokalite sa tiež našli zvyšky flóry typickej skôr pre vyššie oblasti lesných svahov, ktoré boli do tohto lakustrinného prostredia splavené riekami. Tieto spoločenstvá boli zastúpené hlavne dubmi, bukmi, brezami, borovicami, hrabmi, či agátmi.

Návšteva lokality

Lokalita, ktorú tvorí opustené hlinisko tehelne ležiace na západnom okraji Martina, je pomerne dobre a ľahko prístupná. Po odbočení z panelovej cesty ulice Robotnícka pri skládke odpadu sa táto stará panelová cesta napája na lesnú cestu, ktorá vedie priamo na lokalitu. Táto cesta je spočiatku relatívne rovná, no už po niekoľkých desiatkach metrov sa jej povrch mení na členitý a nerovný terén s výraznými a hlbokými vyjazdenými brázdami od ťažkých mechanizmov. Uvedený úsek cesty je za suchého počasia zjazdný aj autom, avšak je na individuálnom zvážení každého vodiča, či zariskuje a pokúsi sa prejsť týmto pomerne ťažkým a náročným úsekom. Počas našej návštevy náleziska bol tento úsek cesty miestami blatistý a ťažko zjazdný, no ja napriek tejto nástrahe sa nám ho napokon podarilo úspešne zdolať a dostať sa tak autom až priamo na lokalitu.

V súčasnosti je hlinisko opustené, jeho východný okraj je zrekultivovaný a ohradený - je súčasťou skládky odpadu, ktorá susedí tesne s lokalitou. Odkryv bývalej ťažobnej jamy tehelne tvorí niekoľko etáží. Aj napriek tomu, že lokalita je už z veľkej časti zarastená vegetáciou a aj jednotlivé súvislé odkryvy sú už zväčša viac, či menenej zasutené, je ešte stále možné nájsť miesta, kde sú tieto ílovité sedimenty relatívne dobre odkryté. Taktiež na určitých miestach, kde steny niekdajších odkryvov íloviska sú prekryté suťou, avšak ešte bez porastov bujnej vegetácie, je možné ich ľahko pomocou lopaty, alebo krompáča očistiť a sprístupniť si tak jednotlivé vrstvy. V niekdajšej ťažobnej jame vystupujú na povrch predovšetkým ílovité sedimenty, ktoré najmä vplyvom dažďov ľahko a rýchlo podliehajú erózii. V určitých polohách tak bolo možné nájsť priamo v suti množstvo vyplavených fosílnych schránok mäkkýšov – hlavne ulitníkov. Zber fosílií je za takýchto ideálnych podmienok pohodlný a bez väčšej námahy je možné získať za pomerne krátku dobu početný fosílny materiál. Voľne v suti sa vyskytovali predovšetkým schránky menších druhov gastropódov patriacich hlavne zástupcom rodu Melanopsis.

Obr. 6 – Fosílie ulitníkov rodu Melanopsis.
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 7 – Schránky gastropódov Melanopsis sp. v suti pod odkryvom.
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 8 – Ulitník rodu Melanopsis.
Foto: © Radoslav Biskupič



Nálezy

Počas návštevy lokality sme fosílny materiál nezískavali iba zbermi zo sute. Samotné vzorky sme odoberali aj priamo zo steny - z niektorých horizontov bohatých na fosílie. Po prehliadke lokality a vytipovaní určitých vrstiev s predpokladom bohatých výskytov fosílnej fauny sme napokon zotrvali na juhozápadnom okraji íloviska, kde sme v jednom z odkryvov objavili horizont so zaujímavým spoločenstvom mäkkýšov. Spodnú časť odkryvu tvorili vrstvy sivého ílovca s bohatým obsahom fosílnych zvyškov gastropódov a bivalvií. Veľká časť fosílneho materiálu bola zachovaná v podobe fragmentov schránok – hlavne ulitníkov rodu Viviparus. V týchto vrstvách sa však často vyskytovali aj celé veľké schránky ulitníkov druhu Viviparus neumayri (BRUSINA). V asociácii ulitníkov však dosahovali vysokú abundanciu najmä rody Melanopsis a Theodoxus. Bivalvie sa vyskytovali zriedkavejšie, dominantným taxónom bol druh Congeria subclaviformis RZEHAK. Schránky mäkkýšov boli miestami nahromadené v súvislých zhlukoch, spoločne s väčšími fragmentmi a detritom schránok. Menšie druhy gastropódov boli zväčša zachované celé a bez výraznejších poškodení. Schránky väčších jedincov rodu Viviparus boli často popraskané, pričom na niektorých exemplároch bolo možné pozorovať známky postdepozičnej deštrukcie v podobe výrazných deformácií ulít, ku ktorým došlo v dôsledku kompresie. Niektoré schránky niesli iba nepatrné a minimálne stopy deformácie, iné však boli celkom stlačené a ich schránky sa po uvoľnení zo sedimentu väčšinou ihneď rozpadávali. U mäkkýšov rodov Congeria a Theodoxus bola na mnohých objavených vzorkách zistená prítomnosť zvyškov pôvodného zafarbenia ich schránok. Z vrstvy sivého ílovca s hromadnými výskytmi fosílnej fauny boli tiež odobrané vzorky sedimentu určené na plavenie. Vo výplavoch bolo nájdené množstvo drobných schránok ďalších rodov ulitníkov - Lithoglyphus, Prososthenia, Melanoptychia a Pyrgula, ako i malé krehké viečka schránok gastropódov patriace zástupcom čeľade Viviparidae. Podľa doterajších výsledkov výskumov mäkkýšov z tejto lokality, ako i na základe našich nálezov možno konštatovať, že spoločenstvá mäkkýšov z lokality tehelňa v Martine nedosahovali vysokú druhovú diverzitu – boli zložené skôr z monotypických taxónov, pre ktoré však boli charakteristické ich hromadné výskyty v jednotlivých biocenózach.

Obr. 9 – Detailný pohľad na steny bývalej ťažobnej jamy s výstupom ílovitých fácií.
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 10 – Odoberanie vzoriek z vrstvy bohatej na fosílie.
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 11 – Najlepšie odkrytá časť lokality sa nachádzala v jej v juhozápadnom cípe.
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 12 – Vzorka čerstvo odkopaného ílovca priamo z vrstvy s bohatou faunou gastropódov s dominanciou rodu Melanopsis.
Foto: © Radoslav Biskupič

Na lokalite sa nám však podarilo objaviť aj taxón, ktorého výskyt zatiaľ z tejto lokality nie je vôbec známy. Pri kopaní v jednej z vrstiev boli objavené zvyšky klepietka desaťnožca. Jedná sa vôbec o prvý nález zvyškov desaťnožcov z uvedenej lokality a pravdepodobne aj prvý známy výskyt desaťnožcov vo vrstvách vrchného miocénu z Turčianskej kotliny.  Z územia Slovenska boli opísané vzácne výskyty desaťnožcov panónskeho veku (vrchný miocén) zatiaľ iba z lokality v Orešanoch (beladické súvrstvie). Z vrchného miocénu Západných Karpát pochádzajú ojedinelé nálezy desaťnožcov rodu Potamon z lokalít so stratigrafickým rozšírením sarmat až pont. Rod Potamon je jediný sladkovodný krab, ktorého zástupcovia boli na našom území rozšírení počas vrchného miocénu. Je preto pravdepodobné, že aj naše klepietko objavené na nálezisku v Martine možno priradiť k tomuto rodu kraba. Jeho bližšie a presnejšie taxonomické zaradenie však bude možné až po jeho detailnejšom preštudovaní.

Obr. 13 – Nález ulitníka druhu Viviparus neumayri (BRUSINA).
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 14 – Schránka druhu Viviparus neumayri (BRUSINA).
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 15 – Stopy výraznej postdepozičnej deštrukcie na schránke gastropóda Viviparus neumayri (BRUSINA).
Foto: © Radoslav Biskupič

Neboli to iba fosílie bezstavovcov, ktoré sa nám na lokalite podarilo objaviť. V niektorých častiach lokality ležali v suti uvoľnené rôzne väčšie, ako i menšie bloky masívnych pieskovcových lavíc. Na vrstevných plochách niektorých z nich sa nachádzali početné zvyšky fosílnej suchozemskej flóry. Prítomné boli najmä zuhoľnatené zvyšky driev, ako aj ich hojné odtlačky v sedimente. Na lokalite sa nám tiež podarilo nájsť pieskovcové lavice, na ktorých vrstevným plochách sa okrem zvyškov driev nachádzali aj relatívne pekne zachované odtlačky listov stromov, vzácne aj s hromadnými výskytmi. Ako ojedinelý nález možno označiť objav zvyškov ihličia borovice. V suti sa zriedkavo vyskytovali aj veľké, z časti už rozpadnuté masívne zvyšky zuhoľnatených častí kmeňov stromov.

Obr. 16 – Fosílne zvyšky zuhoľnatených kusov driev.
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 17 – Masívny blok pieskovca so zachovanými zvyškami suchozemskej flóry na vrstevnej ploche.
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 18 – Detailný pohľad na vrstevnú plochu pieskovca s odtlačkami listov.
Foto: © Radoslav Biskupič



Záver

Deň na lokalite ubehol celkom rýchlo, ani sme sa nenazdali a už sa začalo pomaly schyľovať k večeru. Počas dňa bolo väčšinou celkom príjemné počasie, ktoré sa však k večeru náhle zmenilo a boli sme tak nútení kvôli dažďu lokalitu opustiť skôr, ako sme pôvodne plánovali. Aj napriek tomu však možno túto terénnu akciu zhodnotiť pozitívne a úspešne. A nie je to iba o bohatých a fantastických nálezoch, ktoré sa nám počas tejto exkurzie podarilo objaviť. Nálezisko tehelňa v Martine je nepochybne veľmi zaujímavou a významnou  paleontologickou lokalitou, ktorá je v rámci Slovenska jedinečná a unikátna. Táto lokalita veľa napovedá nielen o vývoji paleoprostredia počas vrchného miocénu v oblasti Turčianskej kotliny,  ale i o jedinečnosti a výnimočnosti organizmov, ktoré toto prostredie obývali. Bol to práve špecifický a zložitý geomorfologický vývoj, v ktorého dôsledku došlo v oblasti Turčianskej kotliny ku vzniku izolovanej sústavy jazier rozprestierajúcich sa v tejto oblasti počas vrchného miocénu. Dôležitú úlohu tiež zohrávali lokálne podmienky, ktoré umožnili vznik viacerých nových a endemických druhov organizmov. Aj z tohto dôvodu by si táto lokalita zaslúžila väčšiu pozornosť- najmä zo strany geológov a paleontológov. Je jednou z mála lokalít na Slovensku, kde je pomerne vysoká pravdepodobnosť objavenia ďalšieho nového druhu, či druhov fosílnych organizmov – najmä v súvislosti s nedostatočne preskúmanou faunou mäkkýšov. Aj napriek mnohým paleontologickým výskumom uskutočnených na lokalite je ešte stále možné objavovať druhy, ktoré zatiaľ z tejto lokalite neboli známe – čo nám potvrdil aj vôbec prvý nález klepietka kraba z tejto lokality. Netreba však pozabudnúť aj na nutnosť ochrany náleziska. V budúcnosti totiž reálne hrozí, že blízka skládka komunálneho odpadu sa bude opäť rozširovať, pričom zaberie celú plochu niekdajšieho hliniska tehelne a lokalita tak v konečnom dôsledku môže celkom zaniknúť.

Autor: Radoslav Biskupič


Bližšie info o lokalite: TU