Terénna akcia Paleoklubu – “Geologické a paleontologické zaujímavosti Devínskej Kobyly“

Dňa 22. 6. 2013 sa uskutočnila náučno-poznávacia terénna akcia Slovenského paleontologického klubu “Geologické a paleontologické zaujímavosti Devínskej Kobyly“. Trasa tejto celodennej exkurzie viedla cez vrch Devínska Kobyla (514 m n. m.) so začiatkom v Dúbravke a s cieľom v Devínskej Novej Vsi. Navštívených bolo šesť rôznych paleontologických a geologických lokalít, pričom niektoré z nich sú významné aj z pohľadu biostratigrafie, či paleoekológie. Prvé štyri lokality (Dúbravská hlavica, Pekténová lavica, Starý lom, Fuchsov lom) predstavovali paleontologické náleziská z obdobia stredného miocénu (neogén) s výstupmi plytkovodných morských sedimentov s prítomnou fosílnou faunou. Ďalšie dve lokality (Kremencový útes, Hlboká dráha) boli staršie – s vekovým zaradením od spodného triasu až po spodnú juru (mezozoikum).

Aj napriek predpokladaným vysokým teplotám počas dňa, ako i možným nástrahám v podobe premnožených komárov sa napokon sformovala menšia skupinka “odvážlivcov“, ktorí sa tejto terénnej akcie podujali zúčastniť. Za našim prvým cieľom, ktorým bolo paleontologické nálezisko Dúbravská hlavica, sme vyrážali krátko po desiatej hodine predpoludním spred domu kultúry v Dúbravke...

Dúbravská hlavica

Lokalita leží na západnom okraji bratislavskej mestskej časti Dúbravka. Tvorí ju nevýrazný odkryv v nevysokom svahu vedľa budovy bývalého hotela. Samotný odkryv je už z veľkej časti zasutený a zarastený vegetáciou. Na povrch tu vstupujú jemnozrnné vápenaté piesky svetlej farby s vložkami pieskovcov s bohatými výskytmi fosílnej morskej fauny stredného miocénu. Dominujú hlavne kamenné jadrá a odtlačky schránok ulitníkov druhu Turritella (Haustator) cf. partschi (ROLLE); lastúrniky zastupuje najmä infauna (rody Callista, Glycymeris, Linga a iné). Medzi významné a charakteristické fosílie z tejto lokality však možno zaradiť zvyšky desaťnožcov čeľade Callianassidae, ktorých ostatky, prevažne v podobe klepietok, patria medzi hojné nálezy. Ich fosílie sa nachádzajú najmä v podobe izolovaných, ale aj kompletnejších artikulovaných segmentov chelátnych končatín. Identifikované boli druhy Neocallichirus brocchii (LÖRENTHEY) a Eucalliax pseudorakosensis (LÖRENTHEY in LÖRENTHEY & BEURLEN). Výskyty uvedených druhov desaťnožcov sú významné aj z pohľadu paleoekológie, keďže indikujú plytkovodné prostredia v tesnej blízkosti pobrežia, prípadne prílivovú zónu. Výskyty niektorých druhov dierkavcov, ako aj mäkkýšov (Persististrombus, Callista) poukazujú na morské dno s porastom morských tráv. Lokalita Dúbravská hlavica je zaujímavá aj z biostratigrafického hľadiska. Vyskytujú sa tu spoločenstvá dierkavcov charakteristické pre obdobie sarmat spoločne s makrofaunou, ktorá je typická skôr pre obdobie báden. Tento nevšedný jav možno pozorovať aj na blízkej, susediacej lokalite Pekténová lavica. Stratigraficky boli piesčité sedimenty náleziska Dúbravská hlavica na základe výskytov asociácií dierkavcov zaradené do spodného sarmatu.

Na lokalite sa nám priamo v suti podarilo nájsť pomerne veľa fosílií – hlavne kamenné jadrá gastropódov rodu Turritella, zvyšky bivalvií, ako i klepietka kalianasidných desaťnožcov.

Obr. 1 – Paleontologická lokalita Dúbravská hlavica s výstupom jemnozrnných pieskov stredného miocénu (sarmat).
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 2 – Fosílie mäkkýšov nájdené na nálezisku Dúbravská hlavica s prevahou gastropódov druhu Turritella (Haustator) cf. partschi (ROLLE).
Foto: © Radoslav Biskupič



Pekténová lavica

Druhou plánovanou navštívenou lokalitou bolo ďalšie, na prvý pohľad možno nenápadné nálezisko - Pekténová lavica. Lokalita, ktorú tvorí menší nevýrazný odkryv, sa nachádza v lese na východnom svahu Devínskej Kobyly. Morské miocénne sedimenty sú tvorené jemnozrnnými vápenatými pieskovcami, ako i lumachelovými pieskovcami preplnenými fosílnymi zvyškami morských organizmov s prevahou mäkkýšov. Lastúrniky zastupuje predovšetkým bohatá epifauna reprezentovaná najmä taxónmi Flabellipecten leythajanus (PARTSCH) a Flabellipecten besseri (ANDRZEJOWSKI). Infauna je prítomná hlavne druhmi Callista italica (DEFRANCE), Linga (Linga) columbella (LAMARCK) a Cardites partschi (MÜNSTER in GOLDFUSS). Gastropódy sú zastúpené niekoľkými druhmi, avšak prevládajúcim taxónom s najvyššou abundanciou je podobne, ako na lokalite Dúbravská hlavica, druh  Turritella (Haustator) cf. partschi (ROLLE). Podľa objavenej makrofauny, ako i mikrofauny možno usudzovať, že sedimentácia prebiehala v plytkovodných prostrediach v blízkosti pobrežia. Predpokladá sa tiež  morské dno s porastmi morských tráv, na čo poukazujú výskyty niektorých taxónov dierkavcov a lastúrnikov (rod Callista).

Obr. 3 – Pohľad na lokalitu Pekténová lavica, stredný miocén (sarmat).
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 4 – Pekténová lavica – identifikovanie objavených fosílií.
Foto: © Radoslav Biskupič

Rovnako, ako i na nálezisku Dúbravská hlavica, môžeme pozorovať spoločné výskyty mikrofauny typickej pre sarmat s makrofaunou charakteristickou pre báden. Nevšednosť oboch lokalít spočíva práve v tomto zaujímavom fenoméne, kde stratigraficky významné a vedúce organizmy, ktoré sú charakteristické pre dva celkom odlišné stupne miocénu, sa na uvedených dvoch lokalitách vyskytujú súčasne v rovnakých vrstvách, ich výskyty sa prekrývajú. Do úvahy treba brať najmä skutočnosť, že makrofauna je pôvodná, nie je preplavená zo starších bádenských sedimentov. Tieto náleziská boli najmä v súvislosti s prítomnou makrofaunou dlho považované za bádenské. Podľa posledných výsledkov paleontologických výskumov uskutočnených na týchto náleziskách možno na základe foraminifier bližšie stanoviť vek týchto sedimentov. Na uvedených lokalitách je pravdepodobne zachytený vývoj, ktorý nasledoval po vrchnom bádene -  hneď na začiatku spodného sarmatu. Nástup dierkavcov charakterizuje začiatok sarmatu, avšak bádenská, resp. stenohalínna fauna bezstavovcov a stavovcov aj napriek evidentným prudkým výkyvom v salinite (brakické až hypersalínne prostredia) ešte naďalej v týchto oblastiach prežívala a snažila sa odolávať týmto zmenám. Posledné, reliktné vrchnobádenské spoločenstvá živočíchov tak prežívali v tejto oblasti ešte do spodného sarmatu. Avšak ďalšie drastické zmeny v podobe poklesu salinity vody a s tým spojený nasledujúci dramatický vývoj počas sarmatu v Centrálnej Paratetýde bol neodvratný, s fatálnymi následkami pre všetky organizmy, ktoré boli citlivé na zmeny chemického zloženia morskej vody. Masívnemu hromadnému vymieraniu na hranici báden/sarmat, ktoré postihlo drvivú väčšinu morských organizmov sa tak napokon nevyhli ani stenohalínne živočíchy obývajúce plytkovodné pobrežné oblasti Devínskej Kobyly.

Počas terénnej akcie sa nám na lokalite podarilo objaviť početné fosílne zvyšky lastúrnikov – najmä rodov Flabellipecten a Callista. Prítomnosť zvýšeného počtu komárov náš však neodrádzala. Výdatné postreky repelentov pomáhali, takže aj napriek tejto nástrahe mohla naša exkurzia pokračovať bez problémov ďalej...

Obr. 5 – Vzorka vápenatého pieskovca so zvyškami lastúrnika Callista italica (DEFRANCE), Pekténová lavica.
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 6 – Fosílie bivalvií rodov Flabellipecten a Callista z lokality Pekténová lavica.
Foto: © Radoslav Biskupič


Starý lom

V poradí treťou lokalitou našej exkurzie bol menší pieskovcový lom, ktorý sa nachádza západne od lokality Pekténová lavica. Z litologického hľadiska dominujú jemnozrnné vápenaté pieskovce, ojedinele boli zaznamenané aj výskyty oolitických vápencov. Fauna morských bezstavovcov je reprezentovaná hlavne lastúrnikmi. V spoločenstve bivalvií dosahujú najvyššiu abundanciu hlavne druhy Flabellipecten leythajanus (PARTSCH),  Flabellipecten besseri (ANDRZEJOWSKI) a Callista italica (DEFRANCE). Lokalita je významná aj z dôvodu relatívne častých nálezov vzácnych pektinidných lastúrnikov druhu Aequipecten rakosensis (CSEPREGHY-MEZNERICS), ktorých výskyty boli zo stredného miocénu Centrálnej Paratetýdy zatiaľ známe len z veľmi malého počtu lokalít. Na základe nájdenej fauny, ako i litológie sa možno domnievať, že sa jednalo taktiež o prostredie plytkého sublitorálu. Aj prítomnosť oolitických vápencov napovedá o teplom, plytkovodnom prostredí v blízkosti pobrežia. Na základe výskytov porovnateľných taxónov mäkkýšov, ako i podobnej litológie s neďalekou lokalitou Pekténová lavica, bola lokalita Starý lom taktiež stratigraficky začlenená do spodného sarmatu. Lokalita leží dokonca vyššie, mierne nad úrovňou Pekténovej lavice, takže aj z hľadiska superpozície bolo možné jej vek stanoviť ako spodnosarmatský.

Obr. 7 – Paleontologické nálezisko Starý lom, stredný miocén (sarmat).
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 8 – Nekompletná lastúra hrebenatky rodu Flabellipecten, lokalita Starý lom.
Foto: © Radoslav Biskupič

Po návšteve tretej lokality nasledoval dlhší presun cez les. Nevyspytateľný lesný chodníček vedúci relatívne členitým terénom smerom k Fuchsovmu lomu sa v hustých lesných porastoch miestami takmer celkom strácal, na iných miestach sa po pár desiatkach metrov opäť objavoval. Napokon sme dorazili do nášho dlho očakávaného štvrtého cieľa, ktorým bola lokalita Fuchsov lom...


Fuchsov lom

Lokalitu predstavuje väčší lom v lese, ktorý leží na východnom svahu Devínskej Kobyly. V profile je zachytený pestrý faciálny vývoj v plytkovodných prostrediach mora prebiehajúci počas stredného miocénu. Na početné a dynamické zmeny v depozičnom priestore poukazujú rôzne typy fácií, ktoré sú reprezentované vápnitými hrubozrnnými pieskovcami, brekciami, organogénnymi vápencami, litavskými (riasovými) vápencami, litotamniovými slieňmi, jemnozrnnými pieskami, ako i vrstvami tvorenými lumachelovými akumuláciami schránok morských evertebrát. Medzi fosíliami dominujú zvyšky červených rias a bezstavovcov (lastúrniky, ulitníky, mnohoštetinavce, machovky, ostnatokožce, hubky). V spoločenstve bádenských bivalvií prevažujú zástupcovia sesílnej epifauny – ustrice Cubitostrea digitalina (EICHWALD), ako i vagílnej epifauny – pektinidy druhov Flabellipecten leythajanus (PARTSCH) a  Flabellipecten besseri (ANDRZEJOWSKI). Gastropódy sú prítomné najmä v spodnosarmatských sedimentoch, kde má výrazné zastúpenie rod Cerithium. Lokalita je nepochybne zaujímavá aj zo stratigrafického hľadiska, keďže v lome sú odkryté sedimenty z dvoch období – vrchného bádenu a spodného sarmatu. Vrchnobádenské sedimenty tvoria spodnú a strednú časť súvrstvia, pričom vrstvy odkryté v hornej časti profilu možno stratigraficky priradiť do spodného sarmatu. Stratigrafické začlenenie bolo možné na základe výskytov spoločenstiev dierkavcov typických pre jednotlivé stupne miocénu. Charakter sedimentu, ako i nájdená fauna bezstavovcov napovedajú nie len o plytkovodnom, dynamickom prostredí v susedstve neďalekého pobrežia, ale aj o jednotlivých zmenách paleoprostredia a jeho vývoji počas stredného miocénu.

Obr. 9 – Fuchsov lom, stredný miocén (báden – sarmat).
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 10 – Pohľad na časť steny Fuchsovho lomu, stredný miocén (báden – sarmat).   
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 11 – Fuchsov lom – odoberanie vzoriek z blokov pieskovcov v suti.
Foto: © Radoslav Biskupič 

Vo Fuchsovom lome si naša skupinka po prehliadke lokality dopriala aj krátky oddych, keďže sme mali pred sebou ešte druhú polovicu vytýčenej trasy exkurzie. Prítomné boli samozrejme aj komáre, ktoré boli miestami skutočne dotieravé, avšak účinná ochrana v podobe repelentov urobila svoje a zabezpečila tak minimálny kontakt s týmto dotieravým hmyzom. Ešte na nás čakali dve lokality – Kremencový útes Psie skaly a Hlboká dráha. Plní očakávaní sme sa vydali cestičkou smerom na sever, k severovýchodným svahom Devínskej Kobyly k bizarnému skalnému útvaru nazvanom “Psie skaly“... 

Kremencový útes “Psie skaly“

Lokalitu predstavuje kremencové bralo bizarných tvarov, ktoré sa rozprestiera na severovýchodnom svahu vrchu Devínska Kobyla. Útes je tvorený kremencami lúžňanského súvrstvia spodného triasu (skýt). Steny tohto nezvyčajného prírodného útvaru sú členité a nerovné, sú v nich vyvinuté početné abrázne útvary v podobe previsov, skalných okien a menších jaskyniek. Jedná sa o stopy po abráznej činnosti mora, ktoré tieto zvláštne skalné útvary vytvorilo počas stredného miocénu. Na lokalite, alebo v jej tesnej blízkosti neboli objavené žiadne zvyšky neogénnych morských sedimentov. Taktiež tu neboli objavené žiadne fosílne zvyšky organizmov, alebo bioerozívne stopy po činnosti vŕtavých morských bezstavovcov (hubky, lastúrniky, mnohoštetinavce). Útes je totiž budovaný kremencami, do ktorých sa tieto organizmy zavŕtať nedokážu, schopné sú vŕtať a rozleptávať len vápence. Z dôvodu úplnej absencie fosílií nie je presne možné vekovo určiť, či sa jedná o výsledok abráznej činnosti, ku ktorej došlo počas bádenu, alebo sarmatu. Je však pravdepodobné, že more omývalo tento útes počas oboch období. Zachované abrázne útvary napovedajú, že kremencové bralo bolo počas stredného miocénu vystavené silnému vlnobitiu, tvorilo skalnatý útes – abrázny zrub na pobreží v intertidálnej zóne v prostredí s vysokou hydrodynamikou.

Obr. 12 – Kremencový útes Psie skaly, spodný trias.
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 13 – Kremencový útes Psie skaly - pohľad na jeden z útvarov v podobe hlavy psa, podľa ktorých bola táto lokalita pomenovaná.
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 14 – Časť lokality Psie skaly, ktorú predstavuje bralo budované kremencami lúžňanského súvrstvia spodného triasu (skýt).
Foto: © Radoslav Biskupič

Kremencový útes bol našou predposlednou navštívenou lokalitou. Po zaslúženom odpočinku sme sa napokon vybrali smerom na severozápad k poslednej zastávke našej náučno-poznávacej exkurzie. Na severnom cípe Devínskej Kobyly, medzi lomom bývalej Štokeravskej vápenky a Devínskou Novou Vsou nás očakával ďalší zaujímavý prírodný útvar, ktorým bol vápencový útes týčiaci sa nad rokľou v oblasti nazývanej Hlboká dráha...

Hlboká dráha

Po dlhšom presune nenáročným, mierne sa zvažujúcim terénom sme sa pomaly blížili k severnému okraju Devínskej Kobyly. Lesná cestička napokon vyústila na okraji vrcholu skalného brala do otvoreného, širokého priestoru s výhľadom na Devínsku Kobylu, ako i Devínsku Novú Ves s Rakúskom v pozadí. Pod strmím bralom sa rozprestierala hlboká zalesnená roklina zarezaná vo svahu, tiahnuca sa až k okraju lesa. Lokalitu tvorí skalnaté bralo budované mezozoickými vápencami. Z litologického hľadiska dominujú strednotriasové karbonáty tvorené gutensteinskými vápencami, ktoré miestami obsahujú vložky vápencov spodnej jury. Vo vápencoch sú v určitých polohách vyvinuté pomerne hrubé kalcitové žily, možno tu tiež nájsť aj zvyšky povlakov neogénnych sintrov. Podobne, ako v lome bývalej Štokeravskej vápenky, aj tu mezozoické vápence miestami odkrývajú pukliny, ktoré sú vyplnené jemnozrnným piesčitým, až slieňovitým sedimentom miocénneho veku. More, ktoré toto bralo počas bádenu omývalo, aj napriek absencii fosílií po sebe zanechalo množstvo dôkazov v podobe stôp po činnosti morských organizmov. V určitých polohách boli v stenách vápencov identifikované bioerozívne stopy po činnosti vŕtavých morských lastúrnikoch. Rôzne menšie, ale aj väčšie dutinky, či cylindrické podlhovasté otvory vyvŕtané morskými lastúrnikmi sa nachádzajú aj vo valúnoch vápencov v okolí lokality. Nápadné sú najmä veľké otvory, v priereze s výrazným cigarovým tvarom, spôsobené bivalviami rodu Lithophaga. Tieto lastúrniky, ktoré dokážu vŕtať a leptať vápenec, obývajú takto vytvorené dutiny v prostrediach so skalnatým vápencovým dnom v zónach plytkého sublitorálu, či na pobrežiach v prílivovej zóne. Prítomnosť týchto bioerozívnych stôp napovedá o paleoprostredí so skalnatým pobrežím, ktoré sa v tejto oblasti rozprestieralo počas stredného miocénu.

Obr. 15 – Lokalita Hlboká dráha, trias - jura.
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 16 – Časť vápencového brala lokality Hlboká dráha, trias - jura.
Foto: © Radoslav Biskupič 

Obr. 17 – Pohľad na prierez vyvŕtaného otvoru lastúrnika rodu Lithophaga v mezozoickom vápenci.
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 18 – Mezozoický vápenec so stopami bioerózie, ktorej pôvodcami boli drobné vŕtavé miocénne lastúrniky.
Foto: © Radoslav Biskupič

Obr. 19 – Pohľad z lokality Hlboká dráha na severné svahy Devínskej Kobyly a Devínsku Novú Ves.
Foto: © Radoslav Biskupič

Uvedená lokalita bola poslednou, šiestou zastávkou tejto terénnej akcie. Lesným chodníčkom sme zostúpili po svahu nižšie a cez les sme si to nasmerovali do konečného cieľa – Devínskej Novej Vsi. Les rozprestierajúci sa na severozápadných svahoch Devínskej Kobyly v blízkom okolí Devínskej Novej Vsi bol vďaka nedávnym povodniam v tejto oblasti doslova preplnený hustými rojmi premnožených komárov. Táto cesta by bola bez pomoci odpudzujúcich účinkov repelentov určite nezvládnuteľná. Aj napriek už pokročilej únave bol práve tento nepríjemný hmyz našim hnacím motorom, vďaka ktorému sme poslednú trasu exkurzie prešli pomerne rýchlo a bez akýchkoľvek zastávok. Po absolvovaní tejto odvážnej skúšky vytrvalosti naša skupinka napokon dorazila do Devínskej Novej Vsi, kde bola táto terénna akcia aj oficiálne ukončená. 

Ďakujeme všetkým odhodlaným zúčastneným, ktorí prejavili záujem a absolvovali túto náučno-poznávaciu terénnu akciu organizovanú Slovenským paleontologickým klubom. Aj napriek vysokým teplotám (v tieni 35 °C) a miestami i náročnému terénu, ako aj prítomnosti zvýšeného počtu nepríjemného hmyzu, možno zhodnotiť túto exkurziu ako úspešnú. Naša terénna vychádzka poukázala na niektoré - na prvý pohľad možno nenápadné lokality, ktoré okrem tajomstiev vyhynutého života poodhaľujú i dramatické udalosti, ku ktorým došlo počas uplynulých geologických období. Účastníci exkurzie tak mohli spoznať niektoré nevšedné a zaujímavé lokality, ktoré sú svedkami pestrého geologického vývoja v oblasti Devínskych Karpát. Ich návštevou si tiež mohli obohatiť svoje doterajšie vedomosti a dozvedieť sa opäť niečo viac o neobyčajne diverzifikovanom vyhynutom živote panujúcom počas neogénu v plytkovodných morských prostrediach Devínskej Kobyly.

Autor: Radoslav Biskupič